Zrútenie prvého penzijného tunela
Krach nemeckej životnej poisťovne Mannheimer Lebensversicherung odhalil riziká penzijných reforiem, ktoré sa napriek protestom odborov usilujú presadiť vlády v mnohých európskych krajinách. Zároveň potvrdil spätne varovania guvernéra FED-u Allana Greenspana pred rastúcim prepájaním penzijných systémov, investičného bankovníctva so štátnymi podporami. Prvýkrát od konca druhej svetovej vojny skrachovala v Nemecku životná poisťovňa. V piatok, 27. júna, poslal Spolkový úrad regulátora finančného sektora (BaFin) do likvidácie Mannheimer Lebensversicherung. Tento stredne veľký ústav s 344 500 činnými poistnými zmluvami končí po skrachovaní rokovaní o reštrukturalizačnom pláne, na ktorom sa mala podieľať aj Nemecká asociácia poisťovní (GDV). Záchranný plán, ktorý rátal s navŕšením kapitálu, zablokovala najväčšia svetová poisťovňa, švajčiarska Munich Re, ktorá kontroluje 10 percent akcií poisťovne. Munich Re, ktorá včera istila viac ako 40 percent rizík komerčných poisťovní, už nehodlala do ústavu napumpovať ďalšie peniaze. Vzhľadom na situáciu po 11. septembri, následné vojenské operácie a niekoľko rokov po sebe sa opakujúce katastrofálne povodne, ktoré sa spolu s negatívnym vývojom na akciovom trhu podpísali na ekonomike celého poisťovníckeho sektora, sa tomuto kroku nemožno čudovať. Smutným paradoxom je, že sa Mannheimer Lebensversicherung položila necelý mesiac po schválení projektu reformy nemeckých verejných financií, nazvaného Agenda 2010. Penzijná reforma je jeho základnou časťou. Čo potrebuje reformu? Agenda 2010 vychádza z politicko-ekonomického konceptu Neue Mitte – v Británii presadzovaného Tonym Blairom pod názvom New Labour, podľa ktorého sa majú časti výkonu funkcií štátnych systémov zdravotného a sociálneho zabezpečenia postupne prevádzať na súkromné korporácie. Spolková vláda na ňu odkazuje v odpovedi na tzv. modrý výstražný list z Bruselu, v ktorom Európska komisia pripomína, že Nemecko spolu s Francúzskom opakovane vykazujú deficity verejných financií vyššie ako 3 percentá HDP. To, pod trestom pokuty do výšky 1 percenta HDP, zakazuje Maastrichtská zmluva o zavedení spoločnej európskej meny. Francúzsko na rovnakú nótu odpovedalo vyhlásením prezidenta Chiraca, podľa ktorej sa Paríž necíti byť dodržiavaním paktu viazaný, ak by to malo viesť k ohrozeniu hospodárskeho rastu. Diplomati Chiracov výrok označujú za praktické vypovedanie Paktu rastu a stability. Francúzska vláda pravicového premiéra Jeana Pierra Raffaraina sa proti výstrahe odvolala a dodala rozpočtovej komisárke Michel Schreiverovej rozbor. V ňom na analýze svojich verejných rozpočtov dokazuje, že by výrazné škrty vo verejných výdavkoch podlomili dopyt. To by mohlo vyvolať prepad HDP. Upozorňuje tiež na dohodnutý oficiálny výklad zmluvy, podľa ktorého sa v období recesie môžu rozpočtové limity prekročiť. Francúzsko sa na diplomatickom poli už otvorene usiluje o revíziu dohody z Maastrichtu, ktorá by rozpočtové obmedzenia zrušila. Táto iniciatíva sa z hľadiska ďalšieho osudu dohody pokladá za kľúčovú. Jej váha, spolu s podobnou snahou škandinávskych krajín, by mohla zrušenie paktu skutočne vyvolať. Dôvody pravicovej francúzskej vlády sú samozrejme iné ako švédskych sociálnych demokratov. Paríž neplní limity Paktu stability po znížení daní firmám, ktoré presadila práve Raffarainova vláda. Nemecká červeno-zelená vláda sa však v odpovedi Bruselu predsa zaviazala, že prijme opatrenia vedúce k obmedzeniu výdavkov verejných rozpočtov. Penzijnou reformou chce dosiahnuť prenesenie väčšej váhy dôchodkového zabezpečenia zo štátneho priebežného systému na druhý pilier, založený na súkromnom kapitálovom poistení. Dôchodky sa na štátnych výdavkoch podieľajú jednou tretinou. Vláda chce preto rozšíriť sústavu nástrojov motivujúcich k dôchodkovému sporeniu o ďalšie daňové úľavy a, paradoxne, štátne príspevky. Pád Mannheimskej životnej je asi tvrdou ranou. V ekonomických kruhoch je verejným tajomstvom, že rozhodnutie BaFin o likvidácii poisťovne otvára cestu k ďalším bankrotom v nemeckom sektore životného poistenia. Pritom ešte na prelome 90. rokov, pred zjednotením Nemecka a následným presunom výrob do lacnejších východných európskych krajín, ktorý umožnila integrácia, boli nemecké životné poisťovne svetovo známe svojou silou. Prosperita na hlinených nohách Presun výroby na východ zlikvidoval stotisíce dobre platených miest, ktoré predstavovali zdroje platcov poistného. Pohromou sa však stal predovšetkým vývoj na burzách. Po liberalizácii svetového obchodu a uvoľnení toku kapitálu investovali poisťovne peniaze svojich klientov na burzách bez ohľadu na hranice. Najviac investícií smerovalo do USA a východoázijských krajín. V kombinácii s uvoľnením mnohých, dovtedy utajovaných, vojenských technológií na civilné účely to spočiatku prinieslo obrovský technologický rozmach. Prvý impulz k vlne predaja vojenských technológií civilným výrobcom vyšiel od poradcu prezidenta Busha staršieho, Arnolda Schwarzeneggera. Za Clintonovej éry bolo pre civilný sektor uvoľnené obrovské množstvo špičkových technológií, ktoré v podstate umožnili informačnú a technologickú revolúciu. Speňaženie technológií ako satelitná navigácia GPS, ktorá vznikla pre navádzanie rakiet s plochou dráhou letu, či komunikačných systémov ako GSM a internet, prinieslo firmám obrovské zisky. Podľa Josepha Stiglitza, bývalého Clintonovho ekonomického poradcu, neskôr hlavného ekonóma Svetovej banky a držiteľa Nobelovej ceny (2001), to v USA spôsobilo nebývalo strmý a dlhý hospodársky rast. Ďalší rozvoj technológií pomohol financovať prísun peňazí z európskych fondov a poisťovní. V polovici 90. rokov sa však začali prejavovať aj prvé negatívne sprievodné javy. Správy o dobrých ziskoch niektorých firiem a neuveriteľných rastoch akcií lákali čoraz viac peňazí. Prekročenie kritickej hranice umožnili nové zákony, podľa ktorých mohol na burze investovať každý občan individuálne. Nemusel už platiť drahé poplatky brookerským firmám či bankám. Uvoľnenie zvýšilo i nestabilitu a neodhadnuteľnosť trhov. Už v roku 1994 varoval šéf Federálneho rezervného systému USA (FED) Alan Greenspan, že na trhoch sa pohybuje omnoho viac investícií, ako je objem reálneho majetku, s ktorým sa obchoduje. Príliv ďalších dolárov na burzy vyháňal ceny akcií nahor. To priťahovalo ďalších investorov. Bublina prvýkrát praskla pri „ázijskej chrípke“ v roku 1997. Zrútili sa vtedy nové trhy východoázijských krajín, čo pre mnoho bánk a poisťovní znamenalo obrovské straty. Formálne sa ich v účtovníctve podarilo zamaskovať vďaka tomu, že portfóliá zachránil pokračujúci rast cien amerických akcií. Bilióny dolárov sťahovaných v dôsledku krízy z Ázie sa bleskovo prelievali na americké trhy. Predovšetkým Nasdaq tak v dôsledku prevahy dopytu pokračoval v raste. Nasdaq zakrátko vygeneroval aj ponuku v podobe vzniku tisícok nových technologických firiem. Mnohé z nich využili peniaze na prefinancovanie vývoja, či rozjazdu ziskovej výroby. Tisícky však nikdy zisk priniesť nemohli. Nielen preto, že šlo o podvody, ktoré sa prejavujú až dnes. Pre toľko firiem na trhu skrátka nebolo miesto. V bohatých krajinách so silným sociálnym zákonodarstvom zanikali, v dôsledku presunu výrob, dobre platené miesta. Ľudia v chudobných krajinách, s omnoho nižším príjmom, si ich produkciu nemohli dovoliť kupovať. Peniaze z vreciek ľudí Na prelome storočí však definitívne spľasla i bublina Nasdaq. Otras na kapitálových trhoch vohnal zrazu znovu schudobnených Američanov do kancelárií sprostredkovateľov práce. Znamenal aj obrovské straty pre poisťovne. Súčasná urputná snaha politikov o penzijné reformy, ktorých podstatou je prinútiť občana ukladať si peniaze v poisťovniach a fondoch, má tieto inštitúcie pomôcť ozdraviť. Mnoho z nich, nakoniec, štedro prispelo na volebné kampane politických strán. Najväčší krach dôchodkového fondu LTCM vyvoláva mnoho varovných otázok. V jeho dozornej rade sedeli traja držitelia Nobelových cien za ekonómiu, na čo sa nechali nalákať mnohé banky a iné fondy, ale aj stotisíce individuálnych sporiteľov. Ich peniaze pomáhali roztáčať obrovské špirály špekulácií, na ktoré tento fond (a nielen on) doplatil. Nakoniec musel americký FED sanovať straty stovkami miliárd dolárov, aby nedošlo ku kolapsu amerického finančného systému. Boli to peniaze daňových poplatníkov, okrem iného aj tých, ktorým vo fonde zamrzla značná časť celoživotných úspor. Podľa Alana Greenspana by za tieto peniaze mohol byť značne vylepšený systém sociálneho zabezpečenia. V období strmého rastu burzových indexov mohli dnešné návrhy na penzijné reformy vyzerať realizovateľne a lukratívne. Z dlhodobého hľadiska však ide o obrovský hazard so zaistením ľudí a stabilitou verejných rozpočtov i ekonomiky.
