Mŕtvi sa vracajú domov (2.)

Dvadsiateho ôsmeho októbra 2000 vykopali robotníci mestskej správy na popud Emilia Silvu, v prítomnosti mnohých plačúcich žien a mužov, pri vchode do obce Priaranza (400 obyvateľov) trinásť kostier. S kosťami sa vykopali aj ich biografie. Po ozajstných biografiách prišli na rad dohady, slzy a historky z nespočetných iných legiend. Prišli rodiny zo susedných dedín, matky a sestry začali hovoriť a smútiť, naraz bola reč o zmiznutých a stratených bratoch, otcoch a dedoch, naraz sa našli obete na verejných miestach, príbuzní načúvali príbuzným, ľudí pochytila dôvera k druhým, aj k sebe, reč sa normalizovala a narúšala strach, čoraz viac a viac ľudí sa zdôverovalo iným ľuďom v baroch, na námestiach a pri jedálenských stoloch. Opretí o kosu si ženci rozprávajú o Josém, mocnom sedliakovi z dedinky so šestnástimi obyvateľmi neďaleko Bembibre, pri ktorého poprave na vrchu Onamio sa zvuk výstrelu niesol celou dolinou. Koluje povesť o Mercedes, ktorej strýka strelili do hlavy pred jeho domom uprostred kvitnúcich mandľovníkov. O niekoľko rokov neskôr sa Mercedes, bez toho, aby to bola vedela, vydala za vrahovho syna. Z hanby nad tým zakaždým prepukne do usedavého plaču. Plače aj preto, že nedodržala sľub svojej matke, že nikomu o rodinnej tragédii nikdy nič nepovie – i preto, lebo je ešte stále vydatá. Exhumácia v Priaranza del Bierzo bola prvá. Po nej nasledovalo dvadsaťtri ďalších v Avile v Baskicku, v Burgose, v Arande de Duero, v celom štáte. V Tolede objavili nedávno masový hrob so sedemsto, v Badajoze s dvetisíc a v Andalúzii s tisícšesťsto mŕtvymi. Nedá sa povedať, kedy sa to skončí. Najmenej tridsaťtisíc zahrabaných republikánov spočíva v hĺbke španielskej červenej zeme. *** Je dosť chladné ráno a Senén García sa trochu chveje. Z pravého vrecka nohavíc vyťahuje vreckovku. Pohľadom sa vyhýba. Dedičstvo po Francovi je totálny strach, ktorý tu vždy bol. Kultúrne dedičstvo troch rokov občianskej vojny a tridsiatich šiestich rokov diktatúry je strach z budúcnosti, strach z prítomnosti, obava pred všetkým. Senén si pretrie ústa, vreckovku pchá späť do vrecka. Zbiera sily, postaví sa rozkročmo, zdá sa tak ešte menší. Potom začne hovoriť. „Pes zabrechal. Prebudili sme sa, bolo šesť hodín ráno a počuli sme hlasy. Susedov dom horel a muži hovorili o akýchsi zbraniach. Otec vyšiel na strechu a vtom prišiel osemnásťročný susedov syn a ukázal naňho. Aj ten, povedal. A vtedy prišla skupina asi jedenástich až trinástich falangistov; schytili otca aj strýca za ramená a odviedli ich.“ Senén García prestane hovoriť, iba vzdychá a zdvíha ukazovák. „Budem to večne ľutovať, už nepoviem nič, no, no, no!“ Vlhkosť v očiach ho premáha, nezvláda slzy. Odvracia sa a utiera si ich. Zdvíha ruku a šermuje ňou vo vzduchu. Vidno mu popukané nechty. Nenávidí sa pre svoj plač. „Budem pykať za to, že vám hovorím pravdu.“ Senénov otec mal vtedy 47 rokov a v dedinke platil za ľavičiara, lebo mal predplatené socialistické noviny. Do politiky sa však nemiešal. Chcel mať len polia, aby uživil svoju rodinu. A tu ho udal jeho osemnásťročný sused. Nijaké súdne pojednávanie sa nekonalo. Krátky výsluch, krátky zápis. Bez odôvodňovania. Bezdôvodne. Po strele do tyla sa falangisti vrátili do dediny a dali si šunku. Mŕtve telá nechali ležať na poli; ľuďom zo susednej dediny prikázali zakopať ich. Udavač čoskoro dorástol do falangy. Zradca pyšne nosil belasú košeľu s emblémom fašistických šípových ruží. Keď sa občianska vojna skončila, vrátil sa do Fresneda s jednou rukou. Bol oslavovaným hrdinom Francovho Španielska a s invalidnou penziou sa mu dobre žilo. Štyridsať rokov žil Senén García vedľa muža, ktorý ukradol život jeho otcovi, jeho strýkovi, aj jemu. Senénov brat ušiel do ďalekého Buenos Aires, lebo nevedel zniesť blízkosť udavača. Senén ostal a trestal udavača svojím spôsobom: ani raz sa naňho nepozrel. Štyridsať rokov sa stretávali na dedinskej ulici takmer každý deň. Senén García sa chveje – asi od vrodeného strachu. Šúcha si ruky. „Hovoriť… o tomto štáte, to mi roztrhne…“ šúcha si ruky rýchlejšie, „srdce… Moji synovia budú za to možno musieť pykať...“ Obidvaja synovia prichádzajú, priateľsky zdravia a idú ďalej. Nechajú otca hovoriť. *** Keď Francisco Franco, „caudillo z Božej milosti“, umrel (20. novembra 1975), nedošlo k nijakej náprave. Nijaké morálne hádky. Nič sa neodčiňovalo. Nič sa nepomstilo. Morálne zavrhnutie starých nerestí sa nekonalo. Rozhodlo sa, že rany sa budú ďalej v tichosti ošetrovať. Bolo to uprostred studenej vojny, padlo rozhodnutie proti rozpadu štátu a za takzvanú transición, zamatový prechod od diktatúry k demokracii. Francova smrť znamenala zrod demokracie z ducha diktatúry. Do roku 1975 nebolo opozície, jej zárodky sa od 40. rokov vraždili. Štát bol zaostalý a rozdelený, ľud bez sily, zneistený a pre nedostatok demokratickej výchovy nepoznal možnosti riešenia konfliktov rozhovormi. Nik iný ako pozostalí frankistickí technokrati vypracúvali od roku 1975 v ovzduší starých úradov novú ústavu. Z trosiek pórovitého národa sa plazila krehká rastlinka demokratického sebavedomia: vznikala chúlostivá demokracia, ktorej bola nevyliečiteľne vrodená obava z návratu totalitného štátu. Od začiatku ju ľudia považovali za čosi provizórne, na vidieku a v horách nič nenasvedčovalo tomu, že je tu. Aj to je jedna z príčin, prečo u mnohých Španielov vyvoláva agresívny konzervativizmus Ľudovej strany (Partido popular) ministerského predsedu José Maríu Aznara také zlé pocity: ako jediná politická strana sa ešte vlani tvrdošijne vzpieral odsúdiť Francov násilný vojenský prevrat. Až od rezolúcie z 20. novembra 2002 schvaľujú všetky parlamentné strany snahy o „morálnu rehabilitáciu“ obetí občianskej vojny a stavajú sa na stranu tých, čo trpeli pod nátlakom Francovej diktatúry. *** Cesta 631 do Palacios del Stil vedie hlboko do sveta severokastílskych hôr. Domy sú tu zo sivého kameňa. Nákladniaky sa namáhavo derú dopredu a po cestách chodia vdovy až do svojej smrti v čiernom. Popri Silse, ktorý nikdy nemá dosť vody, sa radia uhoľné bane, ťažné veže, žeriavy, kopy železnej rudy. Smrdí tu metán a dočasnosť. Aj keď slnko svieti, tomuto kraju chýba duša. Všetko pôsobí strateno. Na platni Isabely Gonzálezovej pukajú pečené gaštany. Bytom sa šíri dobrá pohoda rozkúreného železného bubienka. Isabel má 85 rokov, Asunción 88. Čulé dámy sú švagriné a priateľky, spolu prežili veľký bôľ. Sedia vedľa seba na malej drevenej lavičke. Asunción občas bozká Isabel na čelo. Oči jej žiaria. Ani stopa po ôsmich desaťročiach zlomeného prežitého života, ani stopa po nenávisti. Ale ani stopa po súcite. Asunción: „Kázali, aby Joaquín zakričal „Nech žije Franco!“ prv, než ho zastrelia.“ Urobil to? Asunción: „Nie, neurobil to a som naňho veľmi pyšná. Volal po našej mame.“ Odkiaľ to viete? Asunción: „Ten, čo to videl, a v roku 1943 aj povedal, ešte žije.“ Vy ste to teda vedeli? Asunción: „Áno, vedeli sme to celý ten čas.“ Isabel: „Za pár dní po ich zmiznutí kázal katolícky kňaz z kazateľnice: Títo muži zomreli právom, pretože to boli boľševici.“ Asunción: „A viete, čo som urobila?“ Povedzte to. Asunción: „Modlila som sa. Ja som sa celý život modlila.“ Kedy sa modlíte? Asunción: „Celý deň. Vo vrecku mám ruženec a keď nečítam, modlím sa. To som nasala s materským mliekom, môj otec sa modlil, aj moja mama, a moje deti sa tiež modlia. To ostatné vie len Boh.“ Keď ste sa dozvedeli, že sa našli kostry Eduarda a Joaquína, pomysleli ste na pomstu na ľuďoch, ktorí boli zodpovední za tieto masakry? Isabel: „Komu sa mám pomstiť? Mám sa pomstiť ich deťom? Keby ešte žili tí, čo to urobili, zabila by som ich, celkom iste by som ich zabila.“ *** Dnes má Senén García 78 rokov a raz týždenne počas celého života a na každý Sviatok všetkých svätých chodil na miesto, kde bol zahrabaný jeho otec. Svojej rodine nepovedal nič, bolo by to priveľmi nebezpečné, steny mali uši… Vlani, začiatkom júla, sa štyri dni bez slova prizeral, ako robotníci na príkaz Emilia Silvu a jeho iniciatívy exhumovali v píniovom háji pri ceste č. 631 päť kostier. Antonio, jeho strýko, nosil gumové sandále. Na jednu z chodidlových kostí sa lepili zbytky gumy, ostatní traja boli bosí. Pohľad mu padol na topánky, ležiace vedľa kostí, ktoré otec nosieval, keď robil na poli. Čím dlhšie sa díval, tým mu bolo jasnejšie, že Pascual a Antonio sa museli v sekunde smrti objímať. Dosiaľ bolo podaných 2500 písomných žiadostí o exhumáciu a tisíce ľudí sa u Emila Silvu ohlásili telefonicky. Medzitým žltnú a rozpadávajú sa fotografie, listy a doklady vo vojenských archívoch. Ako kedysi, aj dnes sa uchovávajú za podmienok najprísnejšieho utajenia. Minister národnej obrany Federico Trillo, člen konzervatívnej Ľudovej strany, odmieta ich vydanie a celá Aznarova vláda je dodnes proti akémukoľvek finančnému odškodneniu pozostalých po obetiach fašizmu. Aj preto požiadal Emilio Silva pred polrokom po jednej ceste do Ženevy aj v mene komisára OSN pre ľudské práva, aby jeho vláda zriadila centrálny úrad pre archiváciu dokumentov o tých, čo sa stratili. Tento úrad by v budúcnosti organizoval exhumácie a viedol zbierku DNA (pre genetickú identifikáciu obetí), ako sa to už deje v autonómnych oblastiach Baskicka a Katalánska. To je však ešte ďaleká cesta. „Štát a jeho reprezentanti, dokonca aj socialistická opozícia, si prajú pakt mlčania,“ hovorí Silva. „V obidvoch stranách sedia predsa príbuzní páchateľov a tí si myslia a presadzujú názor, že staré rany netreba jatriť.“ Pre svoje Združenie pre obnovu historickej pamäti nedostal Emilio Silva od úradov dosiaľ nijakú finančnú podporu. Už dva roky financuje svoju prácu z vlastného vrecka a žije z príspevkov a členských poplatkov siedmich sekcií organizácie. Radnice dávajú k dispozícii bagre pre vykopávky a miestnych súdnych lekárov, archeológovia a antropológovia pracujú bezplatne po sobotách a nedeliach, alebo, ako v Aranda de Duero, z poverenia blízkej univerzity. „Dosiaľ nemáme správnu predstavu o demokracii, nemáme cit pre to, odkiaľ sa tu berieme,“ hovorí Juan Carlos Monedero, profesor štátneho práva na univerzite v Madride, ktorý považuje transición za nebezpečný mýtus. „Politická a sociologická kultúra Španielov je ešte stále frankistického typu. Pri porovnaní s francúzskou, anglickou alebo nemeckou demokraciou nám toho ešte toľko chýba! Naša vláda manipuluje verejnoprávnu televíziu, správa sa veľkostatkársky, uráža opozíciu a vysmieva sa kritikom svojej naozaj katastrofálnej školskej politiky.“ A pokračuje: „Hnutia ako Silvovo sú pre našu krajinu nesmierne dôležité. Ukazujú, že sa už netreba báť. Len ľudia, čo videli kosti v hromadných hroboch, si vedia predstaviť, čo to bolo, tie ukrutnosti frankistov, a získajú možnosť novej predstavy o tom, čo môže byť demokracia.“ Vrah Eduarda a Joaquína sa volal Martín Vera Galiego. Bol dedinským učiteľom v Palacios del Sil. Deti museli každé ráno zdvihnúť pravú ruku a spievať Francovu pieseň Cara al Sol. Vtedy, po tom odpornom čine, sa dokonca vystatoval a hovoril o „ranách z milosti“ pre boľševikov. Mal tridsať rokov, keď umrel na zlyhanie obličiek. Isabel Gonzálezová, Eduardova sestra, dodáva: „Bolo dobre, že trpel.“ Tam, kde kedysi ležali zahrabaní Pascual a Antonio Garcíovci spolu s tromi ďalšími roľníkmi z Fresneda, stoja dnes tri neotesané bridlicové kamene. V pozadí sa belie sneh na vrcholcoch pohoria Maragatería. Pri ceste č. 631 chrlia vysoké komíny teplárne svoje husté oblaky dymu. Zem je červená, posypaná hrubým štrkom. Do hliny nasadili olivovníky. Nápis na bridlicových doskách znie: Všetkým, čo umreli za svoje ideály pokroku a slobody. Prestalo pršať. Senén García sa skláňa, berie na ruky svoju mačku, hladká jej chrbát a vchádza do bieleho domu bez čísla. Z denníka Die Ziet č. 22/2003 preložil Rastislav Škoda