Zakázať, čo sa nedá?
Po posledných parlamentných voľbách sa dnešná vládna koalícia často nechala počuť: po ľavo-pravej koalícii triednych nepriateľov je konečne na svete programovo jednoliate združenie pravicových strán. Aj pre mnohých naslovovzatých politológov sa stratil vyšší dôvod pre koaličné spory a hádky. Z tejto ružovej nálady dnes nezostalo veľa. Najnovší spor o interrupčný zákon v parlamente a vo vládnej koalícii potvrdil vytriezvenie z ďalšej ideologickej opice, a to s prekvapujúcou razanciou. Ukázal zároveň nepripravenosť našej politickej kultúry na spory, v ktorých nejde o viditeľné veci. Budeme si musieť na ne ešte len zvykať, keďže naďalej zostanú aj po tejto kauze s nami. „Interrupčný spor“ o slobodu a hodnotu ľudského života predovšetkým pripomenul, že demokratická politika nie je médiom definitívnych riešení. A už vôbec nie tých politických rozhodnutí, ktoré sa zahrávajú s možnosťou posledného slova vo veci ľudskej morálky. Razancia tohto sporu by mohla byť prekvapením aj pre pragmatika tvrdého razenia. Veď počet interrupcií sa za posledných desať rokov na Slovensku znížil o šesťdesiat percent. Nuž a – ako sa ešte prednedávnom nechal počuť Robert Fico – v krajine, kde je najväčším problémom „životná úroveň“, netreba otvárať ďalšiu „zbytočnú tému“. Nepochybne existujú spory , v ktorých ide nielen o záujmy, ale aj o presvedčenie zúčastnených strán. Už preto patrí interrupčný problém do kategórie tých, ktoré museli prísť – dali sa očakávať. Ukazuje to aj hlasovanie v parlamente. Veď aj keby sa ANO a jej predseda zázračne vyhli konfrontácii s KDH, určite by tento spor vypukol medzi kresťanmi v politike a napríklad SMK. Žiaľ, reakcie zúčastnených svedčia o nepripravenosti naň. Hra na posledný spor o hodnoty pripomína množstvom gest a rozhorčenia na oboch stranách najskôr soap operu. Moralistický radikalizmus práve v tejto (a žiadnej inej) veci zasa ukazuje, že jeho aktérmi nie sú hrdinovia mexických seriálov, ale politické strany. Osobne nepochybujem, že interrupcie sú závažným morálnym problémom a nie len demonštráciou možnosti ľudskej slobodnej voľby. Tváriť sa, že umelé prerušenie tehotenstva je iba jedným z mnohých rozhodnutí, znamená nevidieť problém ako problém. Na druhej strane vyrábať morálku „nasilu“ bez možnosti súhlasu tých, ktorí majú konať, je nezmyslom. Práve podozreniu z podobného nezmyslu sa vystavuje dnešná angažovanosť cirkevných hodnostárov. V duchu postkomunistickej tradície ju spája s politikou KDH presvedčenie o všemohúcnosti zakazujúceho zákona. Ruku na srdce, aj keby modlitba k vyššej moci zabrala a prezident Schuster zákon nepodpísal, naozaj sa tým zmení niečo podstatné vo veci samej? Iste, vládnej koalícii dnes ide opäť o veľa. Prezidenta Schustera čaká voľba o možnosti ďalšej prezidentskej kandidatúry. Opozičný Smer zasa vhodná príležitosť na oprášenie takmer zabudnutej témy vzťahu cirkvi a štátu. Ale o tom, či namiesto pochopenia zákona ako zákazu netreba najprv zmeniť zmysel jeho výkladu, zatiaľ reč nebola.
