Reálpolitika „ideologickej blízkosti“
Ťažko povedať, koho 3. júla prekvapil spoločný tlačový brífing Smeru a Strany demokratickej ľavice najväčšmi. Potenciálnych voličov, partnerov či ich vlastných členov. Tlačovka sa konala po stretnutí predsedníctiev oboch strán. Robert Fico s Ľubomírom Petrákom hovorili síce aj o prezidentských voľbách a odbornej spolupráci pri hodnotení a kritike krokov pravicovej vlády, no hlavnou témou boli budúcoročné voľby do Európskeho parlamentu. A teda aj integrácia ľavice. Manželstvo z eurorozumu Nebyť blížiaceho sa júna 2004 a prvých slovenských eurovolieb, integrácia ľavice by ostala iba „mýtom bezmocných“. O spoločnom postupe sa v kruhoch oboch strán síce už hovorilo aj predtým, napriek tomu bolo štvrtkové vyhlásenie Petráka a Fica o tom, že „sa dohodli, že sa dohodnú“ prekvapením. Nie len pre ostatných partnerov – podľa Milana Ftáčnika, predsedu SDA, tento krok „tak rýchlo nečakali“ – ale aj pre vlastných členov strán. Boris Zala napríklad vyhlásil, že o ničom podobnom nevedel. Aby sme boli presní, žiadne konkrétne dohody podpísané neboli. Fico dosť jasne zdôraznil, že „obidve strany sa dohodli, že nebudú umelo presadzovať model spolupráce, ale že budú súhlasiť s takým modelom spolupráce, ktorý zabezpečí najlepší výsledok vo voľbách do Európskeho parlamentu. (...) Ak ukážu vecné odborné analýzy, že má výhodu radšej zostavovať nejakú koalíciu viacerých politických strán, tak sa zostaví koalícia. Ak sa ukáže, že je výhodnejšie ísť systémom jednej politickej strany, tak pôjdeme systémom jednej politickej strany.“ Aj v SDĽ sa stále ešte hovorí o „očistení značky“ a Ficom navrhovaná integrácia na spôsob SOP neprichádza do úvahy. Napriek tomu, vyhlásenie o spoločnom postupe v európskych voľbách (aj keď jeho konkrétna forma ešte nie je dohodnutá) je viac, než by sa niekto pred pol rokom odvážil hádať. Je jasné, že pre obe strany je to manželstvo z rozumu. SDĽ prináša členstvo v Strane európskych socialistov (SES), venom SMERu je pozícia najsilnejšej opozičnej strany (a podľa preferencií aj najsilnejšej vôbec). O úspech celého podniku majú veľký záujem aj sami eurosocialisti. K Robertovi Ficovi s jeho vyjadreniami na stranu menšín a niekedy svojským poňatím ľudských práv môžu mať a majú veľa výhrad, no mandáty, ktoré môže priniesť, budú potrebovať. Do SDĽ veľa nádejí nevkladajú. Keď sa rozširovala SES, SDĽ ostala len pridruženým členom. Podmienkou plného členstva bola prítomnosť v národnom parlamente... Posilňovanie pozícií Čo na to ostatné ministrany? SDA sa pokúša o „malú integráciu“ s SDSS. Z pohľadu reálpolitiky je to dobrý taktický krok. SDĽ dáva pravidelne najavo, že integráciu malých strán, o ktorej sa po minuloročných parlamentných voľbách tak veľa hovorilo, netreba v najbližšom období očakávať. A tak si v medzičase aliancia posilňuje postavenie elimináciou jedného (nevypočítateľného) partnera a úsilím dostať sa jeho prostredníctvom do medzinárodných štruktúr. Doteraz, napriek dobrým osobným kontaktom, stroskotávali na oficiálnej politike Socialistickej internacionály a Strany európskych socialistov, ktoré „nepodporujú štiepenie ľavicových strán“. Ak sa SDA podarí integrovať so sociálnymi demokratmi, zvýši si tým vlastný rokovací kredit a čiastočne vyrovná postavenie s SDĽ. Tá by už mohla menej suverénne operovať medzinárodným krytím a aliancia by hrala vyrovnanejšiu partiu. Paradoxne, celá situácia by mohla nahrať do karát Ficovi. Ak nebudú potom obe strany postupovať v rokovaniach koordinovane, mohol by ich SMER rozohrať proti sebe a „znižovať cenu“. Že spolupráca nie je stále hladká, naznačil i fakt, že vedenie SDA ostalo štvrtkovou tlačovkou zaskočené. Pozitívom by bola i spomínaná eliminácia nevypočítateľného partnera. Málokto už berie SDSS vážne, no v rokovaniach by ešte mohla spôsobiť problémy. Jej integrácia so SMERom už vraj bola raz na spadnutie. Teraz bude všetko závisieť od toho, či sa Ftáčnikovi a spol. podarí rozriešiť rébusy mena nového subjektu a pretrvávajúcich politických ambícií starého vlka „Vlka“. Rokovania sú teda prejavom predvídateľného faktora. S blížiacou sa politickou skúškou ohňom – tentokrát to budú eurovoľby – sa stáva aktuálnejšou i integrácia. Malé strany hľadajú priestor na potenciálne presadenie sa. Politická strana totiž nie je len ideologická štruktúra, združujúca ľudí s podobným názorom na spoločenské témy, ale aj mocenská štruktúra. Jej cieľom je získať politickú moc. Dlhodobá neschopnosť naplniť ho sama o sebe stranu diskredituje – aj bez ideologických pošmyknutí a korupčných škandálov. Čerešnička navrch Rokovania a otázky novinárov na tlačovke sa netýkali len volieb a integrácie. Na otázku, ako vnímajú snahu Ľavicového bloku pretransformovať HZDS na ľavicovú stranu, predseda SMERu vyhlásil: „Ak si niekto myslí, že HZDS so všetkými milionármi a ľuďmi, ktorí majú problém vysvetliť pôvod svojho majetku by mohlo predstavovať ľavicové spektrum, tak to je iba zbožné prianie niekoho, kto sa možno zle vyspal... Nebude zo psa slanina.“ Každému, kto aspoň trochu pozná slovenské pomery, zíde pri takej odpovedi na um len jedno – asi by sa oplatilo pozrieť bližšie na majetkové priznania členov (a ich rodinných príslušníkov) aj iných strán, čo sa radi označujú za „ľavicové“. Ale to naozaj len na okraj...
