Úloha: Nájdi kľúč k určovaniu reality
Pred necelými dvoma týždňami sa skončil jedenásty ročník medzinárodného filmového festivalu Art Film. Ide o festival, ktorý sa už jedenásť rokov koná v Trenčianskych Tepliciach. Je to vlastne zázrak, že v tak nehostinnom prostredí pre kinematografický priemysel existuje festival zameraný na art filmy. Nedocenenie jeho existencie preto neprekvapuje. Toľko v stručnosti náčrt situácie. Netreba sa veľmi zmieňovať o podrobnostiach, používajme radšej zrozumiteľné a korektné analógie. Predstavte si spoločenstvo ľudí, ktoré je pomerne široké, sú v ňom obsiahnutí jedinci rôznych záľub a charakterov. Postavte ale široké spoločenstvo s rôznymi záujmami pred úlohu, aby sa v priebehu krátkeho času rozhodlo pre uskutočnenie nejakého spoločného projektu. Najväčší problém by pravdepodobne nebol niečo vytvoriť, ale zhodnúť sa na spoločnom projekte a postupne ho uskutočniť. Preto preberajú iniciatívu menšie skupiny, ktoré potom svoj produkt ponúkajú ostatným ľuďom. Poskytujú potenciálnym záujemcom určitú službu, a preto za to musia ostatní, ako za každú službu, platiť. Predpokladajme ďalej, že táto skupina vytvára kultúrny produkt – filmový festival. Zo svojej aktivity má proklamovane zanedbateľný finančný prospech, napriek tomu každoročne vyvíja úsilie pre uskutočnenie svojho projektu. Čo môže byť väčšou odmenou za úsilie skupiny ako skutočnosť, že ich produkt rezonuje, hovorí sa o ňom, je oň záujem. Nás ale zaujíma, ako sa reflexia festivalu vyrovnala s potrebou objektívne sprostredkovať obraz ostatným jedincom, ktorí sa festivalu nezúčastnili, ale majú oň len minimálny záujem. Poďme teda v našej analógii ďalej. Zostali sme pri iniciatíve skupiny, na ktorú bezprostredne reaguje iná, trocha väčšia, ktorá sa festivalu zúčastní. Je to, ako keby ste si kúpili lístok na hudobný festival trvajúci niekoľko dní. Existuje ale veľká väčšina, ktorá sa festivalu zúčastniť nemôže. Tá je o úspešnosti akcie informovaná inou, pomerne menšou skupinou: médiami. Pripustime ďalej fakt, že médiá sprostredkúvajú verejnosti udalosti, ktoré by ju mohli nejakým spôsobom zaujímať. „Dekontextujú“ celok diania a pretvárajú ho na elektronický celok, nový kontext vyskladaný z mnohých záznamov udalostí. Dianie festivalu sa nedá zachytiť ničím iným, iba reportážnym žánrom. Festival nie je jeden film, festival nie je život na dva dni. Festival je veľa filmov a sprievodných podujatí. Festival je jednoducho slávnosť. Festival je aj súťaž. Festival je prehliadka. Ten v Trenčianskych Tepliciach je navyše situovaný do parku, v ktorého bezprostrednej blízkosti sú dve kinosály a jedna videosála. Možnosť troch projekcií umiestňuje medzinárodný festival Art Film, čo do počtu návštevníkov, do spoločnosti neveľkých festivalov. Trúfam si ale povedať, že ako taký má svoj imidž a má mnohých zahraničných návštevníkov. Tento fakt médiám hodnotiacim festival zaiste unikol. Niektorým dokonca unikol aj fakt, že Art Film je festivalom zameraným na prezentáciu takých filmov, ktoré sa určitým spôsobom vymykajú z radu bežných filmových schém. Mohli sme tak vidieť nielen filmy hrané, ale aj dokumentárne, významné miesto patrilo i tým animovaným. O experimentálnej forme je, samozrejme, zbytočné hovoriť. Tá totiž prenikala skrz väčšinu filmov, od súťažných až po nesúťažné prehliadky, kde napríklad uviedli najnovší film režiséra Spika Jonzeho Adaptation, či Oscarom ocenený dokument režiséra Moora Bowling For Columbine. *** Na Art Filme sa dokonca uskutočnila panelová diskusia na tému Federico Fellini, po ktorej sa konala svetová premiéra filmu Imago – Sny Federica Felliniho. Diskusia bola veľmi bohatá a opätovne potvrdzovala príslušnosť Felliniho k najväčším majstrom filmovej ilúzie. Pri tejto príležitosti uviedli v sekcii Federico Fellini niekoľko jeho filmov, medzi ktorými nechýbal ani posledný Hlas luny v slovenskej premiére. Festival predstavil obraz súčasného švajčiarskeho filmu v sekcii nazvanej Swiss Made, filmy našich susedov združené v sekcii Najbližšie od hraníc, až po domáce produkty umiestnené v programe Slovenská sezóna. Prehliadka toho, čo sa na Slovensku vytvorilo, je oproti obrazu z minulých rokov určite povzbudzujúcejšia. Aj tak je však prepad za svetovou úrovňou značný. Najmä v dvoch súťažných sekciách, Art Fiction a Artefakty, bolo uvedených niekoľko filmov, ktoré si priam vynucujú väčšiu pozornosť. O ocenených rozhodovali tri poroty. Na čele hlavnej stál dlhoročný spolupracovník Nikitu Michalkova Alexander Adabašjan. *** Laureát hlavnej ceny, poľský film Edi režiséra Piotra Trzaskalského už získal viacero cien. Zlatý kľúč za najlepšiu réžiu z Art Filmu zrejme nebude poslednou. Vizuálne mimoriadne precízne pripravený film je príbehom človeka bez domu a rodiny, ktorý nestráca svoju dôstojnosť, dôveru vo vlastnú hodnotu a radosť zo života. Snímka rezonuje obzvlášť v tranzitujúcich sa krajinách. Zaujal aj čínsky film Vitajte na ceste do Šanghaja, ktorý si odniesol Zlatý kľúč za najlepšiu kameru. Cenu si rozdelili hneď traja kameramani. Video a digitálna postprodukcia urobili film pútavým, provokatívne iným. Za pozornosť ale stoja aj iné snímky, napríklad holandský film Ježišovo rameno, ktorý pracoval s paralelným vedením troch rozprávačských línií. Film prišiel osobne predstaviť režisér André van der Hout. Pútavé dokumenty zastúpil film Jany Ševčíkovej Svěcení jara, mapujúci netradičný, veľmi náročný workshop svetoznámeho tanečníka Butó Mina Tanaku. Sprostredkovanie atmosféry zachováva intímny priestor slobodného, jedinečného prežívania jednotlivca. Zároveň ale prirodzene približuje osobnými výpoveďami účastníkov workshopu význam celého snaženia. Z druhej súťažnej sekcie Artefakty, zameranej na krátkometrážnu tvorbu rôzneho druhu, stojí za zmienku víťazný film v kategórii hraný a dokumentárny film. Slovinský film A Torsion už získal cenu na Berlinale. A právom. Za neuveriteľne krátky čas neuveriteľne krásny a pritom jednoduchý film. V kategórii animovaný a experimentálny film bol ocenený švajčiarsky film Zajatec. Okrem ocenených filmov vzbudil mimoriadnu pozornosť aj holandský animovaný film Drtič, či vynikajúci rakúsky experiment Fast Film. Na Art Filme sa súťažilo aj o finančnú prémiu. Tá bola určená najlepšiemu filmu v súťaži študentských filmov nazvanej On the Road. Odniesla si ju slovenská absolventka FAMU Mira Fornayová za film Malá nesdělení. *** Ak by sme mali pokračovať vo výpočte rôznych ďalších cien a uznaní všetkých troch porôt, o ničom inom by sme ani nemohli hovoriť. Preto hovorme o cene, ktorá sa neudeľuje filmu, ale hereckej či inej tvorivej osobnosti. Cena Hercova Misia (AMA) bola udelená hercom ako Györgyi Cserhalmi, Jiřina Bohdalová, Jerzy Stuhr a Klaus Maria Brandauer. Nikoho z nich netreba vari predstavovať, i keď inštinkt mi navráva, že nie všetci vedia o Stuhrovi ako o titulnom hercovi slávnych poľských komerčne úspešných filmov ako Sexmisia či Obi – Oba. Jerzy Stuhr bol často obsadzovaným hercom aj u Krzysztofa Kieslowského. Györgyi Cserhalmi je po Jánosovi Bánovi asi najznámejší maďarský herec u nás. Hral v niekoľkých slovenských filmoch (Iná láska režiséra Dušana Trančíka či Neha Martina Šulíka), ale najmä v niekoľkých filmoch maďarského filmového génia Miklósa Jancsóa. Každopádne festival odovzdávaním ceny Hercova misia robí zo seba zvláštnu „zlátaninu“, ktorá ho naozaj katapultuje medzi originálne podujatia. Okrem filmov a hercov však venuje pozornosť aj iným filmovým tvorcom. V rámci udeľovania ceny Zlatá kamera, ktorá bola donedávna výsostne tuzemskou cenou, boli ocenení arménsky režisér Don Askarian, kameraman Vincent Rosinec a scénograf Roman Rjachovský. Internacionalizácia ocenenia je novinkou, ktorá má ambíciu udržať sa aj po budúce roky. Peter Hledík, riaditeľ MFF Art Film, povedal: „Je dobré, ak sa naši tvorcovia dostanú do spoločnosti európskych tvorcov. Dodá to váhu samotnému oceneniu, ale aj im samotným a ich práci.“ *** Zamyslime sa teraz nad tým, čo sme doteraz o festivale povedali a vráťme sa hneď na začiatok. Hovorili sme o úsilí skupiny vyvíjať nejakú aktivitu. Niektoré z uvádzaných filmov sú vynikajúce. Uvedú osobnosti do málo atraktívneho prostredia. Popularizujú teritórium. Popularizujú kultúru. Vytvárajú prirodzenú autoritu umeleckému prostrediu. Pozrime sa však na to cez nezaujatý filter. Aktivita vykonávajúca všetky tieto efekty je verejnoprospešnou. Napriek tomu sa pozitívnej odozvy Art Film veľmi nedočkal. Reakcie boli poväčšine neutrálne, našlo sa niekoľko jednotlivcov, ktorí sa snažili o iróniu. Posmech je však v slovenskom „kultúrnom spoločenstve“ dlhé roky často vídaným fenoménom. Závisť a komplex z neschopnosti mať či realizovať vlastné predstavy do komunity vniesol nezáujem o jej ďalšie fungovanie, nezáujem o prácu iných ľudí. A nechuť ohodnotiť druhého za niečo, čo urobí dobre. Keby sa pri referovaní o Art Filme postupovalo podľa kritérií pre recenzovanie slovenských filmov, pravdepodobne by bol Art Film festivalom lepším ako v Cannes. Niektorí novinári sa vybrali na festival na dva dni a napísali o ňom hrozné hlúposti. Festival je ale život sám viažuci sa na prostredie, v ktorom sa odohráva. Je zároveň aj akýmsi trvaním, má vlastný rytmus ako dráma. Má začiatok, stred a koniec. MFF Art Film v Trenčianskych Tepliciach má špecifickú atmosféru. Nie je hektickým, odohráva sa totiž v uvoľnenom tempe malého mesta. Nie je honosným, pretože sa venuje filmom pre náročného diváka. Aký je to teda festival? A na čo nám slúži? *** O filmoch opúšťajúcich „verné zobrazovanie skutočnosti“ sa hovorí, že nám pomáhajú nachádzať cestu ku skutočnosti ako takej. Upozorňujú nás na to, čo svet nie je, zavádzajú do vzťahu my – skutočnosť akýsi odstup a ukazujú nám svet z nadhľadu. My si môžeme konfrontovať dva rôzne náhľady a prípadne o sebe zistiť niečo, čo sme predtým nevedeli. To je zaiste jeden z dôvodov, prečo si vážime kultúru a venujeme jej svoj voľný čas. Očistná funkcia umeleckého diela – mohli by sme povedať, aj keď takýto termín je sám osebe problematický. Človek má čas sám na seba. Psychohygiena je dôležitá. Festival je teda kľúčom k sebe, k určovaniu reality. Kľúčom k tomu, aby človek nemal pokušenie podľahnúť cudzím kľúčom mediálnych správ. Infomédium udalosť nevyhnutne redukuje. Zachovať si pred médiom odstup je náročné. Je to vedomá operácia, ktorá sa spúšťa vôľou jednotlivca. Nakoľko sa mne podarilo vyhnúť redukcii, je témou na ďalší článok. Dúfam však, že som sa neznížil k vnucovaniu svojho kľúča ostatným. Každý by ten svoj mal nájsť sám. Možno aj na festivale.
