Rok 1984 trvá dodnes

Krátko pred stým výročím narodenia Erica Arthura Blaira, známeho pod pseudonymom Orwell, uverejnila britská tlač dokumenty, ktoré naňho vrhajú zvláštne svetlo. Ku koncu života zostavil George Orwell pre britskú vládu zoznam údajných sympatizantov s komunizmom. V zozname Orwell uviedol také mená ako Charlie Chaplin, J. B. Priestley, Michael Redgrave, E. H. Carr, Isaac Deutscher či Tom Driberg.
Počet zobrazení: 1655
12_1-m.jpg

Krátko pred stým výročím narodenia Erica Arthura Blaira, známeho pod pseudonymom Orwell, uverejnila britská tlač dokumenty, ktoré naňho vrhajú zvláštne svetlo. Ku koncu života zostavil George Orwell pre britskú vládu zoznam údajných sympatizantov s komunizmom. V zozname Orwell uviedol také mená ako Charlie Chaplin, J. B. Priestley, Michael Redgrave, E. H. Carr, Isaac Deutscher či Tom Driberg. V každej dobe existovala choroba, ktorá už len samotným názvom vyvolávala hrôzu. Navyše ten, kto ju dostal, sa ocitol v potupnom postavení. Slovo „tuberák“ bolo vyjadrením nielen úbohosti, ale aj biedy a potupy. Tuberkulóza zväčša postihovala príslušníkov najnižších spoločenských vrstiev a väzňov, no nevyhli sa jej ani príslušníci panovníckych rodov. Erica Arthura Blaira ku koncu druhej svetovej vojny postihli dve tragédie: stratil milovanú ženu a ochorel na TBC, ktorej v roku 1950 podľahol. George Orwell sa narodil 25. júna 1903 v Indii, kde jeho otec pracoval v britskej koloniálnej administratíve. Orwell neskôr zdôrazňoval príslušnosť svojej rodiny k strednej vrstve britskej spoločnosti. Stredoškolské štúdium absolvoval na Etone, škole určenej pre príslušníkov najvyšších vrstiev vrátane kráľovskej rodiny. Jeho otec by si nebol býval mohol dovoliť financovať také nákladné štúdiá, ale talentovaný chlapec získal štipendium. Metódy, akými boli vychovávaní budúci vládcovia impéria, v ňom vyvolali krajný odpor. Spomínam si na poviedku autora hororov Dahla, v ktorej popisuje, akému šikanovaniu dokázali podrobovať mladíci z vysokých britských spoločenských vrstiev na školách tohto typu tých, o ktorých boli presvedčení, že k nim nepatria. Orwell odmietol pokračovať v štúdiu na vysokej škole a odišiel do Barmy slúžiť v koloniálnej polícii. Neskôr napísal, že kolonializmus prináša nielen bezhraničné utrpenie podmaneným národom, ale aj kolonizátorov zbavuje ľudských vlastností. Po odchode od polície mladý Eric pretrhol všetky zväzky so svojou rodinou a žil v Paríži a Londýne ako príslušník najnižších spoločenských vrstiev. Podľa všetkého však v ňom život na okraji spoločnosti v západoeurópskych veľkomestách nezanechal také drastické spomienky ako college v Etone. Naopak, skúsenosti zo spolužitia s tými najbiednejšími ho zmenili natoľko, že si tieto spoločenské vrstvy začal idealizovať. V roku 1929 sa však s rodinou zmieruje a pokúša sa živiť ako literát. Angažovaná literatúra Skúsenosti, ktoré nadobudol medzi tými najbiednejšími, premenili Erica Arthura Blaira na Georgea Orwella. Hoci už odmalička túžil byť spisovateľom, neskôr sa netajil inou ambíciou – dať angažovanému písaniu o politike a spoločenských problémoch umeleckú hĺbku. Krátko po tom, ako sa v roku 1936 oženil, prepukla v Španielsku občianska vojna. Hoci tam najprv odišiel ako novinár, neskôr sa zapojil aj do bojov. Zážitky zo Španielska ho však formovali iným smerom. Stretol sa tam s prejavmi stalinizmu. Sovietskym poradcom a ich prívržencom sa podarilo v Španielsku vyvolať niečo podobné, ako sa vtedy dialo v Sovietskom zväze. Ostrie boja sa neobrátilo proti nepriateľom, ale proti vlastným. Pre sovietskych poradcov a ich španielskych nasledovníkov sa „trockisti“ stali možno ešte väčšími nepriateľmi, ako boli španielski fašisti – falangisti, na čele s Francom. Orwell sa dostal do konfliktu s realizátormi tohto teroru a ledva sa mu podarilo zachrániť život. V Španielsku získal nálepku „trockistu“. Lenže týmto slovom neboli označovaní iba prívrženci Leva Davidoviča, ale všetci tí, ktorí mali nielen ľavicové presvedčenie, ale zároveň aj výhrady voči stalinizmu. Napríklad v Československu bol takto označený literát Záviš Kalandra, ktorý nepropagoval Trockého názory, ale nahlas a dôrazne vyslovil pochybnosti o inscenovaných politických procesoch, ktoré vtedy prebiehali v Moskve. Socialista Životné skúsenosti viedli Georgea Orwella k presvedčeniu, že súčasný kapitalistický systém je nespravodlivý a treba ho zvrhnúť. No nikde v jeho diele nenachádzame víziu novej spoločnosti, ako ju napríklad vo svojich dielach podával jeho súčasník H. G. Wells. Keď vypukla druhá svetová vojna, Orwell ju chápal ako príležitosť na nastolenie socialistického systému vo Veľkej Británii. Tak ako boli pre Orwellovho súčasníka Tolkiena stelesnením tradičným britských hodnôt rozprávkoví hobbiti, pre Orwella sú to proletári. Orwell len zopakoval ilúziu, ktorú mal ešte sám Karol Marx, že práve kapitalizmom vykorisťovaný a odľudšťovaný proletariát bude tou spoločenskou silou, ktorá kapitalizmus odstráni a nastolí nový spravodlivý spoločenský systém. Za ilúziu však nemožno pokladať presvedčenie, že fašizmus bude definitívne porazený a jeho podhubie odstránené iba vtedy, ak sa uskutočnia radikálne spoločenské premeny. Orwell poukazoval na nepopierateľné negatíva britskej spoločnosti, ktoré bolo treba zmeniť, napríklad pre talentovaných ľudí, ktorí pochádzali z nižších vrstiev, bolo fakticky nedostupné vyššie vzdelanie. Zvieracia farma Kniha Zvieracia farma sa dá charakterizovať ako bájka. Netreba ju podrobnejšie študovať, aby sme videli, že vypovedala o vtedajšom Sovietskom zväze. Čo len trocha informovanejší čitateľ vie identifikovať dokonca jednotlivé postavy. Orwell v predslove k ukrajinskému prekladu tejto knihy v roku 1947 napísal, že záverečná scéna knihy mala symbolizovať Teheránsku konferenciu. Počas vojny Zvieracia farma nemohla vyjsť, v Británii si nechceli pohnevať mocného spojenca. Je však príznačné, že jeden z tých, ktorí bránili túto knihu uverejniť, sa ocitol na spomínanom Orwellovom zozname sympatizantov s komunizmom. Orwellova bájka je nielen zobrazením sovietskej histórie, ale aj rozlúčením s ilúziou, že proletári v ktorejkoľvek krajine dokážu samotní nastoliť spravodlivý spoločenský poriadok. V bájke sa nepopiera, že kapitalistický systém postavil väčšinu spoločnosti na úroveň zvierat. Zvieratá síce tiež túžia po lepšom svete, no nemôžu svoj sen realizovať. Ich utrpenie a túžby však môžu zneužiť prasce, ktoré, hoci boli pôvodne tiež zvieratami, dostávajú sa do podobného postavenia ako ľudia. V záverečnej scéne bájky sa dokonca premieňajú na ľudí. Hoci sám Orwell, ako napísal, mal na mysli niečo iné, možno Zvieraciu farmu zároveň považovať za zobrazenie toho, čo svojho času napísal Lev Trockij, že stalinizmus v konečných dôsledkoch vyústi do reštaurácie kapitalizmu. Istý súčasný ruský životopisec Georgea Orwella napísal, že sa svet na začiatku nového storočia zmenil k lepšiemu. Núka sa však otázka, či by ho za lepší považoval sám Orwell. Vari sa Zvieracia farma nehodí na zobrazenie aj súčasného Ruska? Neslobodno zabúdať, že Zvieracej farme sa v knihe nakoniec vrátil pôvodný názov Farma Manor. Urobili tak noví vládcovia premenení na ľudí. 1984 Počas druhej svetovej vojny pracoval Orwell istý čas ako redaktor indickej sekcie britskej rozhlasovej spoločnosti BBC. Podľa niektorých životopiscov odišiel z tohto miesta práve preto, že sa nemohol zmieriť s tým, ako sa v tejto stanici prekrucovala realita. Nakoniec, tamojšie pomery ho v mnohom inšpirovali, keď písal svoj najslávnejší román nazvaný 1984. Dnes sa uznáva, že táto kniha mieri nielen proti stalinizmu, ale aj proti dehumanizujúcim mechanizmom súčasnej spoločnosti. Napríklad kľúčové miesto v propagandistickom vymývaní mozgov v autorovej Oceánii má televízia. Tento masovokomunikačný prostriedok bol za Orwellovho života iba v štádiu pokusov a takpovediac poloprevádzky a spisovateľ akoby vytušil súčasnú situáciu, keď sa televízia stala neoddeliteľnou súčasťou každodenného života. Svet je v orwellovskom roku 1984 rozdelený na tri časti. Jedna časť sveta, tá, kde žije Orwellov hrdina Winston Smith, je pod nadvládou Ingsocu, anglického socializmu. Ďalšie časti sveta sú pod nadvládou neoboľševizmu a počínšteného komunizmu. Spomínali sme Orwellove dezilúzie. Nie je kniha 1984 vyjadrením strachu z narastajúcej moci Sovietskeho zväzu, ale aj obavy, že pokus o nastolenie takého systému, o ktorom sníval sám Orwell, by nakoniec vyústil do nastolenia totalitného systému? Proletári, do ktorých Orwell ešte počas vojny vkladal všetky nádeje, sú v jeho knihe bezmocnou vykorisťovanou triedou, o čom sa má možnosť presvedčiť aj jeho hrdina Winston Smith. Sú tu však aj iné otázky, ktoré v nás môžu vyvolať nedávno zverejnené fakty. Orwell popisuje tortúru, ktorej bol Winston Smith podrobený, aby zmenil svoj kritický postoj k režimu Veľkého brata. Nie je to nakoniec autobiografický popis nejakej, hoci iba vzdialene podobnej tortúry, ktorej bol Orwell podrobený, než začal so spomínanou spoluprácou? Po roku 1989 prepukol v krajinách stredovýchodnej Európy rad lustračných škandálov. Takmer vždy sa ukázalo, že išlo o tragické príbehy. O tragédiu ide aj v Orwellovom prípade. Ťažká a dehonestujúca choroba sa spojili s dezilúziou a s procesmi, ktoré prebiehali vo vtedajšom svete a vlastne prebiehajú dodnes. Antiutópie Vlasťou utópií je Veľká Británia. Samotné slovo vymyslel jej prvý autor Thomas More. V čase krutej vlády Henricha VIII. vytvoril obraz šťastnej a harmonickej spoločnosti. Autorom inej utópie, Novej Atlantídy, bol zasa Angličan Francis Bacon, ktorý vykreslil, aké šťastie bude čakať ľudstvo, keď sa rozbehne vedecko-technický pokrok. Na tradície britského utopizmu nadviazali fabiánski socialisti, menovite G. B. Shaw a H. G. Wells. Hoci nesúhlasili s tým, ako sa dostali boľševici k moci, dávali najavo veľké sympatie voči tomu, čo sa dialo v Sovietskom zväze. Spomedzi ľavicových britských intelektuálov to bol práve George Orwell, kto dal jasne najavo, že všetko môže byť inak, že v Sovietskom zväze sa nerodí nový svet, ale iba prežíva variant toho starého. Orwellov román 1984 možno porovnávať s dvoma ďalšími antiutópiami, ktoré charakterizovali svet 20. storočia – Zamiatinovým románom My a Huxleyho Prekrásnym novým svetom. Podľa môjho názoru medzi Zamiatinovým a Orwellovým románom existuje genetická súvislosť, Orwell román My poznal a inšpiroval sa ním. Zamiatin popísal totalitnú spoločnosť, kde je povinnosťou byť šťastným, kde človek nemá súkromie a každý jeho krok je určovaný mocou. Huxleyho román sa vymyká z tejto nadväznosti. Je zreteľnou polemikou s knihami H. G. Wellsa, ktorým sa dá (hoci do istej miery aj nespravodlivo) pripisovať názor, že technický pokrok urobí ľudí šťastnými. Huxley popisuje síce reglementovanú, ale zároveň aj konzumne zameranú spoločnosť, ktorá za svojho proroka považuje Forda. Medzi týmto a zvyšnými dvoma románmi existuje pikantný rozdiel. Kým u Zamiatina sa môže sex realizovať na príkaz a u Orwella je pre príslušníkov strany zakázaný, v Huxleyho svete je užívanie sexuálnych radovánok povinnosťou. Huxley kladie proti antiutópii v postave divocha utópiu. To nakoniec vyjadril aj v jednom zo svojich posledných románov. Zamiatinov ani Orwellov svet nemajú reálnu alternatívu, niet jednoducho reálnych síl, ktoré by ho dokázali zmeniť a pokus o vzburu sa nevyhnutne končí tragédiou. U Orwella je táto tragédia zvýraznená ešte tým, že Winston Smith je tortúrou natoľko transformovaný, že pred popravou začína pociťovať silnú lásku k Veľkému bratovi. Orwellova tragédia bola nielen v jeho osobnom zlyhaní, ale aj v čomsi ešte smutnejšom. Dospel totiž k záveru, že svet, v ktorom žijeme, je vlastne nezmeniteľný. Každý pokus o jeho zmenu sa môže skončiť iba tak, že sa ocitneme v čomsi oveľa horšom. Pokus zvierat vytvoriť lepší svet sa skončil tým, že nakoniec na ich farme zavládli staré poriadky. Pre Winstona Smitha sa tragicky skončil už samotný pokus spoznať pravdu o svete, v ktorom žil. Živí tvorovia sa stali zajatcami mechanizmu, ktorý s nimi manipuluje a ktorý sa nedá zmeniť ani odstrániť. Už je to pekných pár rokov, čo som sa rozprával s jedným svojím priateľom o Orwellovej knihe 1984. Obaja sme skonštatovali, že sa mu podarilo vytvoriť obraz tej skutočnosti, v ktorej sme vtedy žili. Na Orwellovu adresu však priateľ vyslovil výčitku, ktorá bola rovnako platná vtedy a platí aj dnes, a to, že nám Orwell vzal všetku nádej a bez tej sa predsa žiť nedá.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984