Posledné dejstvo zrážky civilizácií I
Opäť raz zaznamenávame určité seizmické pohyby v základoch našej kultúry. To, že strácame rovnováhu a že nám padajú kufre na hlavu, nemusí hneď znamenať vykoľajenie vlaku. Môže to byť len heglovanie („Hegelovanie“) na výhybke, ktorá nás vychyľuje na trať s inými parametrami. Každé takéto prelaďovanie na iný civilizačný mód zápasí s problémom nadbytku udalostí a deficitu súvislostí. Je veľa spôsobov, ako tieto udalosti pointovať, a tak znížiť mieru tejto iritujúcej neurčitosti. Nasledujúce riadky sú pokusom zaradiť tieto zdanlivo náhodné udalosti do určitého zmysluplného (i keď možno ľudsky nezmyselného) rámca. Prebiehajúce procesy sa dajú charakterizovať i prostredníctvom určitých energeticko-informačných parametrov. Z tohto pohľadu sa prebiehajúci vývoj javí ako proces smerujúci k čoraz efektívnejšiemu využívaniu energie dostupných energetických tokov. O čo konkrétne ide a k akému zásadnému posunu tu dochádza, sa pokúsim priblížiť na troch príkladoch. Prvý som si vypožičal z knihy Základy bioenergetiky, kde jej autor L. Peusner uvádza nasledujúci príklad: „Účinnosť stroja sa mení s rýchlosťou, s akou sa odoberá výstupný výkon. Auto, ktoré ide veľkou rýchlosťou je neúčinné, pretože spotrebuje veľa benzínu na prejdenie jedného kilometra. Výstupný výkon pri najvyššej dosiahnuteľnej rýchlosti je však prakticky maximálny. Na druhej strane, keď auto ide veľmi pomaly, je aj účinnosť veľmi nízka (s ďalšou nevýhodou, že auto ide pomaly). Pri maximálnom a minimálnom výkone je účinnosť nízka, jestvuje však určitá prechodná hodnota výkonu, pri ktorej je účinnosť maximálna.“ Práve na túto hodnotu sa disipatívne štruktúry, k akým patrí i väčšina sociálnych systémov, vo svojej evolúcii adjustujú. Dá sa povedať, že táto hodnota je riadiacim parametrom ich evolúcie. Evolúcia ekosystémov sa napr. vyznačuje prolongáciou potravinových reťazcov a rastom konektivity medzi ich jednotlivými článkami. Takáto vnútorná organizácia ekosystému umožňuje efektívnejšie využívanie energie, keďže organizmy tvoriace potravinové reťazce sa navzájom prispôsobili tak, že spotrebitelia vyžadujú od producentov energiu optimálnou rýchlosťou. Tým síce dochádza k poklesu produkcie ekosystému, ale zvyšuje sa tým účinnosť využívania energie. K týmto optimalizačným procesom patria i také fenomény, ako je deľba potravy, deľba práce, racionalizácia výroby prostredníctvom optimálneho prísunu materiálov a subdodávok bez medzičlánku skladového hospodárstva, bezodpadové hospodárenie, technológie založené na recyklácii materiálov a pod. Závislosť, podľa ktorej je pri maximálnom a minimálnom výkone účinnosť systému najnižšia, platí i pre sociálne systémy. Sociálne systémy pracujúce v týchto dvoch krajných režimoch sa zvyknú nazývať spoločnosťami plytvania. Príkladom spoločnosti prvého typu je industriálna spoločnosť kapitalistického typu, príkladom druhého industriálna spoločnosť socialistického typu. Moderna je érou spoločností plytvania, vekom „efemérnej reklamy a efemérnej výroby“ (výroby pre vyhadzovanie), ako ju vo svojej práci Šok z budúcnosti charakterizuje A. Toffler. Maximou nastupujúcej postindustriálnej, resp. „informačnej“ spoločnosti nie je maximum produkcie, ale maximálna účinnosť. Na ilustráciu uvedeného princípu sa dá použiť známy príklad balansovania vzájomných vzťahov medzi vírusom a hostiteľskou bunkou v biologickej evolúcii. Prípady vzájomnej interakcie vírusu a hostiteľskej bunky vedúce k cytopatickému efektu (lýze hostiteľskej bunky), t.j. buď k chorobe, alebo dokonca uhynutiu infikovaného organizmu, sú skôr výnimkou ako pravidlom a sú typické skôr pre rané vývinové štádiá ich vzájomných vzťahov, t.j. sú častejšie tam, kde sa ešte nestačili vytvoriť mechanizmy vedúce k vybalansovaným vzťahom medzi nimi. V priebehu evolúcie sa ich reprodukčné cykly optimalizujú tak, aby vírus nezničil svojho hostiteľa a nepodpílil si tak, obrazne povedané, konár, na ktorom sedí. Napríklad niektoré vírusy baktérií majú schopnosť naviazať sa na genóm hostiteľskej bunky a reprodukovať sa ako jeho súčasť, t.j. v rámci jej reprodukčného cyklu. Túto jeho podobu nazývame „temperovaným fágom“, resp. profágom. V tejto svojej podobe nie je nikdy modifikovaný tak, aby kedykoľvek nemohol prejsť z formy profága do vlastného replikačného cyklu. Niečo podobné sa pravdepodobne udialo i po vzniku trhovej ekonomiky v procese nalaďovania jej reprodukčného cyklu na existujúce prírodné a sociálne rytmy. Dalo by sa očakávať, že po kolíznej fáze ich koexistencie by malo dôjsť k ich optimalizácii, ku vzniku „temperovanej“, t.j. sociálne a ekologicky orientovanej ekonomiky. Tento proces však v sociálnom svete od začiatku narážal na mnohé prekážky. Jednou z jeho bŕzd bolo aj to, že tieto optimalizačné procesy nezodpovedali moderným kritériám „ekonomickej efektívnosti“. Neviedli totiž ani k úspore času a zväčša neprinášali ani bezprostredný „ekonomický“ efekt. Ukazuje sa, že uvedené „ekonomické“ požiadavky moderny neboli vo svojich dôsledkoch vôbec ekonomické. Naháňanie času, umelé zrýchľovanie a skracovanie reprodukčných cyklov je síce z hľadiska bezprostredných výnosov efektné, no v konečnom dôsledku málo efektívne a vyslovene neekonomické. Moderné šetrenie časom sa dnes ukazuje ako priveľmi drahé. Schopenhauer v tejto súvislosti hovorí o „úžerníctve času“. Od času nemožno žiadať vopred to, čo môže priniesť iba čas. Ak je čas prinútený k preddavkom, berie vyššie úroky ako ktorýkoľvek úžerník. „Chcieť urýchliť odmerane plynúci čas je najdrahšie podnikanie.“ Rovnako neekonomický bol aj pre modernu typický „nákladový systém“ – situácia, keď sa ekonomické prednosti jedného alebo druhého systému demonštrovali na produkčných schopnostiach jednotlivých ekonomík. Súťažilo sa o to, kto postaví najväčšiu elektráreň, či kto ich má viac, kto vyrobí viac áut či ocele, kto má vyššie hektárové výnosy poľnohospodárskych plodín a pod. *** Iný aspekt týchto transformačných procesov sa pokúsim sprostredkovať na príklade spartakiádneho nácviku, i napriek tomu, že spartakiáda sa zvykne pokladať za rýdzo moderný fenomén, či dokonca za určitý symbol megalomanstva moderny. Predstavme si situáciu, ktorá vládne na ihrisku pred začatím nácviku alebo cez niektorú z jeho prestávok. Cvičenci sa voľne prechádzajú po ploche štadióna, niektorí z nich sa zhlukujú a vytvárajú debatujúce skupinky, iní posedávajú alebo polihujú na trávnatej ploche. Z nadhľadu tribúny pôsobí toto dianie dojmom absolútneho chaosu. V tejto súvislosti je aktuálna otázka, ako možno túto chaotickú sústavu cvičencov previesť do nejakého usporiadaného stavu. Teoreticky tu existuje niekoľko možných spôsobov, ako tento cieľ dosiahnuť. Každý z nich si však vyžaduje určitý energetický a informačný vklad, resp. ich určitý špecifický pomer (ak neberieme do úvahy najmenej pravdepodobný spôsob ich usporiadania do určitého obrazca a to len pričinením náhody). Jedným zo spôsobov, ako dosiahnuť usporiadanie sústavy, je, že sa sami pokúsime do týchto procesov aktívne zasiahnuť. Napríklad tým, že sa rozídeme pomedzi cvičencov a pokúsime sa ich dotiahnuť alebo dotlačiť na príslušné značky. Uviesť sústavu cvičencov do usporiadaného stavu podľa tohto návodu by sa nám však zrejme tiež nepodarilo. Bola by to len zbytočne vynaložená, priam sizyfovská práca. Kým by sme sa borili s jedným cvičencom, tí ostatní, ktorých sme na značky dotiahli pred ním, by sa z nich už medzičasom vzdialili. Navyše pokusy usporiadať sústavu týmto spôsobom sú spojené so značnými energetickými výdajmi, keďže veľkú časť našej energie by sme tu spotrebovali na premáhanie odporu cvičencov, zdráhajúcich sa vrátiť na značky. Vynaložilo by sa veľké množstvo nevratnej (neefektívnej) práce na eliminovanie ich snahy vytrhnúť sa, smerovať inam. Otázkou je, či by sa táto neefektívna práca nedala odstrániť, ak by sme cvičencov zbavili možnosti aktívneho pohybu. Mohlo by sa zdať, že ak by cvičenci túto schopnosť nemali, bola by veľkosť tejto neefektívnej práce prakticky nulová. Skutočnosť je však iná. I napriek jej enormnému zníženiu, nepodarilo by sa nám ju týmto spôsobom eliminovať úplne, pretože jej hodnota závisí aj od iných faktorov. Ak sú cvičenci len nehybnými figúrkami a ak máme dostatok času, môžeme z nich postupne vytvoriť určitý pravidelný obrazec. V určitej fáze tohto „upratovania“ však zistíme, že na jednom konci cvičnej plochy nám zostalo veľa cvičencov, ktorých nemáme kam umiestniť, zatiaľ čo na iných miestach sa vyskytujú ostrovčeky s neobsadenými značkami. Čím menší prehľad o situácii máme, tým viac energie vyplytváme na dodatočné presuny prebytočných cvičencov v jednej lokalite na neobsadené značky v inej časti cvičnej plochy. Existuje však určitý optimálny postup, pri ktorom by sa z daného neporiadku dal najefektívnejšie, t.j. bez zbytočných obchádzok a presunov, zostaviť určitý pravidelný obrazec. Vtedy by sa minula len tzv. vratne prijatá práca. Na to, aby sme tento variant mohli uskutočniť však musíme mať o sústave dostatok potrebných informácií. Čím menej týchto informácií máme, tým viac práce musíme vynaložiť na uvedenie sústavy do usporiadaného stavu a táto zbytočne vynaložená nadpráca má nevratnú povahu. Túto neefektívnu prácu môžeme teda minimalizovať maximalizáciou informácií o sústave, i keď pravda je, že úplne ju odstrániť nemožno nikdy, lebo získanie týchto informácií je spojené s energetickými zásahmi do sústavy, t.j. i s istými energetickými výdajmi. V každom prípade je však informácia najvýznamnejším efektorom týchto procesov. Prispôsobovanie disipatívnych sústav na uvedenú hodnotu je ďalším dôležitým trendom, ktorý ich vývoj v čase vykazuje. Obdobné trendy sa začínajú presadzovať i na úrovni sociálneho poriadku. Daniel Bell tento princíp kedysi ilustroval na príklade rotterdamského trhu pohotového tovaru. Tento trh sa pôvodne do Rotterdamu sústredil preto, lebo tamojší prístav poskytoval dostatok miesta pre cisternové lode, ktoré sem z producentských krajín dovážali ropu nad kontrahované kvóty. Prístav bol zároveň aj miestom, kde makléri sprostredkovávali jej ponuku i dopyt. Tento voľný trh pohotového tovaru existuje i naďalej, i keď už nepôsobí len v Rotterdame, ale prakticky všade. Je riadený sieťou telefónov, faxov a počítačov, ktorá sa rozprestiera nad celým svetom. Lode sú na miesta transakcií navigované prostredníctvom týchto médií. Tieto trasy sú volené tak, aby cesta medzi dodávateľom a odberateľom bola čo najkratšia, aby sa predišlo nadbytočným nákladom na neefektívne zachádzky a presuny. V Rotterdame dnes pristávajú len vtedy, ak to zodpovedá ich trase. *** Vráťme sa však opäť k nášmu príkladu spartakiádneho nácviku a preskúmajme teraz iný možný spôsob usporiadania sústavy cvičencov do nejakého pravidelného obrazca. Ich usporiadanie možno dosiahnuť i bez nášho priameho energetického vkladu, a to prostredníctvom signálneho pôsobenia. Stačí napríklad, aby sa z ampliónu ozval povel: „Končiť! Pozor! Zaujmite miesto na značkách!“ a sústava cvičencov sa samočinne usporiada. Usporiadanie sústavy v tomto prípade nezávisí od dodávania energie do sústavy zvonka, ale od využitia jej vnútorných energetických rezerv. K uvoľneniu a usmerneniu tejto energie akumulovanej vo vnútri sústavy dochádza práve pôsobením informácie (signálneho pôsobenia). Pre modernu bolo typické to, že tu prevládalo ovplyvňovanie procesov v určitých sústavách prostredníctvom energetických parametrov týchto procesov, t.j. prostredníctvom masívnych presunov hmoty a energie. Dnes sa tak deje predovšetkým prostredníctvom informácií, umožňujúcich využívať na tieto ciele lokálne energetické zdroje alebo presne cielené presuny hmôt a energií (ako sa to napr. dnes uplatňuje v lekárstve v podobe tzv. neinvazívnej terapie, alebo vo vojenstve a pod.). Moderna bola érou blokov utváraných na rôznych princípoch (opozícii bohatí – chudobní, mocenských záujmoch, kultúrnych a ideologických rozdieloch a pod.). Súčasná globalizovaná spoločnosť sa ohlasuje vznikom celoplanetárneho ľudského spoločenstva. Jeho vznik nebol možný tam, kde vzájomné ovplyvňovanie kultúr, regiónov a štátov bolo viazané na transfer hmoty a energie. Vyžadovalo si to sústredenie ich obrovského potenciálu. Prekážkou pre tieto hmotné a energetické toky však boli štáty a ich hranice, ktoré boli pre ne nepriepustné, resp. dochádzalo k ich obrovským stratám pri ich násilnom spriechodňovaní vojenskými operáciami. Navyše tento typ interakcií je veľmi „tvrdý“ a málo špecifický, čo sa odráža i na jeho nízkej efektívnosti pri dosahovaní cieľov týmto spôsobom. Dnes sa toto ovplyvňovanie deje predovšetkým na báze informačného pôsobenia, pre ktoré hranice štátov nepredstavujú nijakú prekážku a sekundárne zvyšuje permeabilitu existujúcich fyzických a symbolických hraníc. (Dokončenie v budúcom čísle)
