Náš vzťah k smrti
(Úryvok) Druhý moment, ktorý považujem za príčinu toho, že sa v tomto kedysi takom krásnom a dôverne známom svete cítime cudzo, je narušenie nášho doterajšieho vzťahu k smrti, ktorého sme sa doteraz pevne pridŕžali. Tento vzťah nebol vôbec úprimný. Samozrejme, boli sme ochotní tvrdiť, že smrť je nevyhnutným vyústením života a že každý z nás dlhuje prírode svoju smrť a musí byť pripravený tento dlh splatiť, skrátka, že smrť je niečo prirodzené, nepopierateľné a nevyhnutné. V skutočnosti sme si však zvykli správať sa, akoby to bolo inak. Prejavovali sme zreteľnú tendenciu odsúvať smrť bokom, vylúčiť ju zo života. Pokúšali sme sa odstrániť ju mlčaním, máme dokonca aj príslovie: myslí na niečo ako na smrť. Samozrejme, ako na vlastnú smrť. Vlastná smrť je skutočne niečo, čo si nevieme predstaviť a kedykoľvek sa o to pokúšame, vždy zistíme, že pritom ešte vždy žijeme. Tak sa psychoanalytická škola odvážila tvrdiť, že nikto v najhlbšom vnútri neverí na vlastnú smrť, alebo, čo je to isté: v nevedomí je každý z nás presvedčený o svojej nesmrteľnosti. Pokiaľ ide o smrť druhého, kultúrny človek sa starostlivo vyhýba, aby o tejto možnosti hovoril v prítomnosti osoby, ktorej sa to týka. Iba deti prekračujú toto obmedzenie bez strachu sa vyhrážajú jeden druhému možnosťou smrti a sú schopné ísť tak ďaleko, že o nej dokážu hovoriť aj osobe, ktorú majú rady. Napríklad „Milá mamička, keď ty už, žiaľbohu, budeš mŕtva, ja budem robiť to alebo ono.“ Slušný dospelý človek sa tiež nerád zaoberá v myšlienkach smrťou iného, lebo by si pripadal tvrdý alebo zlý, iba ak by sa zaoberal smrťou v dôsledku svojho povolania – ako lekár, advokát a pod. Najmenej zo všetkého si dovolí myslieť na smrť druhého, ak sa pre neho táto udalosť spája so získaním určitej väčšej slobody, majetku alebo lepšieho postavenia. Samozrejme, náš jemnocit nemôže zadržať ruku smrti, keď nastane, vždy nás to hlboko zasiahne a otrasie to naším očakávaním. Zvyčajne zdôrazňujeme náhodnú príčinu smrti, nehodu, ochorenie, infekciu, vysoký vek – a prezrádzame tak svoju snahu zmeniť smrť z niečoho nevyhnutného na náhodu. Väčší počet úmrtí nám pripadá ako niečo úplne desivé. Voči nebohému človeku zaujímame zvláštny postoj, niečo ako obdiv k tomu, kto splnil nejakú veľmi ťažkú úlohu. Zdržujeme sa kritiky jeho osoby, odpúšťame mu zlé skutky, ktorých sa eventuálne dopustil, podľa príkazu: de mortuis nil nisi bene (o mŕtvych len dobre) a považujeme za správne, že v pohrebnej reči a na náhrobnom kameni sa zdôrazňujú iba jeho dobré stránky. Ohľad na zomretého, ktorý on sám už vôbec nepotrebuje, je pre nás viac než pravda a pre väčšinu z nás je určite vyšší než ohľad na živého. Tento kultúrno-konvenčný postoj k smrti človeka dosahuje vrchol v našom úplnom zrútení pri smrti niektorej z blízkych osôb, rodičov, manželského partnera, súrodenca, dieťaťa alebo drahého priateľa. Spolu s ním pochovávame svoje nádeje, pýchu a šťastie, odmietame akúkoľvek útechu a vzpierame sa milovanú osobu niekým nahradiť. Správame sa ako nejakí Asrovia, ktorí tiež zomrú, keď zomrú tí, ktorých milujú. Tento náš vzťah k smrti má však veľký vplyv na náš život. Keď sa človek nesmie odvážiť na najvyššiu stávku v hre života, ktorou je práve život sám, ten sa ochudobňuje a stráca na zaujímavosti. Stáva sa nudný a bezobsažný ako nejaký americký flirt, pri ktorom je už od začiatku jasné, že k ničomu nedôjde, na rozdiel od kontinentálneho ľúbostného vzťahu, pri ktorom obidvaja partneri musia ustavične mať na pamäti vážne následky. Naše citové väzby, neznesiteľná intenzita nášho smútenia v prípade úmrtia spôsobuje, že sa vystríhame, aby sme seba aj svojich najbližších vystavovali nebezpečenstvu. Neodvážime sa uvažovať o množstve podujatí, ktoré sú nebezpečné, ale pritom nevyhnutné, napríklad letecké pokusy, výpravy do vzdialených krajín, experimenty s výbušnými látkami. Ochromuje nás pritom myšlienka, kto nahradí matke syna, manželke muža, deťom otca, ak sa stane nešťastie. Sklon vyradiť smrť z našich životných kalkulácií má za následok mnoho iných obmedzení a vylúčení. A napriek tomu heslo Hanzy znelo: Navigare necesse ist, vivere non necesse! (Plaviť po moriach sa musí, žiť sa nemusí.) Potom nemôže byť inak, ako že za životné straty hľadáme náhradu vo svete fikcie, v literatúre, v divadle. Tam ešte vždy nachádzame ľudí, ktorí dokážu usmrtiť aj niekoho iného. Iba tam sa pre nás plní aj podmienka, za ktorej by sme boli ochotní zmieriť sa so smrťou – a síce, že po všetkých životných peripetiách bude náš život ďalej pokračovať. Lebo je skutočne veľmi smutné, že v živote to môže byť ako v šachovej hre, kde nás jediný chybný ťah môže donútiť, aby sme partiu vzdali, s tým rozdielom, že žiadna druhá, odvetná partia sa už nemôže začať. V kráľovstve fikcie nachádzame práve tú pluralitu životov, po ktorej túžime. Zomierame v identifikácii s osobou hrdinu a napriek tomu ho prežijeme a sme pripravení znova, rovnako neškodne, zomrieť s iným hrdinom. (...) Aký postoj voči smrti mal praveký človek, samozrejme, vieme iba z hypotéz a rekonštrukcií, ale domnievam sa, že tieto prostriedky nám poskytli dosť dôveryhodné informácie. Pračlovek mal k smrti dosť pozoruhodný postoj, ktorý však vôbec nebol konzistentný, ale veľmi rozporný. Na jednej strane bral smrť vážne, považoval ju za ukončenie života a chápal ju v tom zmysle, na druhej strane však smrť odmietal a snažil sa poprieť jej existenciu. Tento protiklad vyrástol z okolností, že k smrti druhého, cudzinca, nepriateľa, zastával radikálne odlišný postoj ako k svojej vlastnej. Smrť druhého mu bola vhod, znamenala pre neho zničenie toho, koho nenávidel, a pračlovek vôbec neváhal túto smrť spôsobiť. Bol určite veľmi vášnivou bytosťou, krutejšou a zákernejšou ako iné zvieratá. Zabíjal rád a akoby samozrejme. Nemáme dôvod pripisovať mu inštinkt, ktorý má iné zvieratá zdržiavať pred usmrcovaním a požieraním bytostí vlastného druhu. Preto je praveká história ľudstva vyplnená vraždením. Ešte dnes je to, čo sa naše deti naučia v škole ako svetové dejiny, v podstate iba rad vyvražďovania rozličných národov. Temný pocit viny, ktorý ľudstvo ovláda od pravekých dôb a ktorý v niektorých náboženstvách vyústil do učenia o dedičnom hriechu, je pravdepodobne výsledkom previnenia preliatím krvi, ktorého sa praveký človek dopustil. Vo svojom spise Totem a tabu (1912 - 1913) som sa pokúsil podľa stôp, ktoré mi poskytli W. Robertson Smith, Atkinson a Ch. Darwin, uhádnuť podstatu tejto prvotnej viny, a domnievam sa, že ju môžeme vydedukovať ešte aj z dnešného kresťanského učenia. Ak Boží syn musel obetovať život, aby vykúpil ľudstvo z dedičného hriechu, potom, podľa pravidla odplácania rovnakého rovnakým, muselo byť týmto hriechom usmrtenie, vražda. Iba ona mohla vyžadovať, aby bola odpykaná obetovaním života. A ak bol dedičný hriech previnením voči Bohu Otcovi, potom najstarším zločinom ľudstva musela byť otcovražda, usmrtenie praotca primitívnej ľudskej hordy, ktorého obraz uchovaný v spomienke bol neskôr vyhlásený za božstvo. Vlastná smrť bola pre pračloveka určite rovnako nepredstaviteľná a neskutočná ako pre každého z nás dnes. Existoval však pre neho prípad, keď sa obidva protikladné postoje k smrti stretli a dostali do konfliktu, a tento prípad bol veľmi významný a mal ďalekosiahle dôsledky. Išlo o situáciu, keď pračlovek videl zomrieť niekoho zo svojich najbližších, svoju ženu, dieťa, priateľa, ktorých určite miloval tak ako my milujeme svojich najbližších, lebo láska nemôže byť omnoho mladšia ako rozkoš zo zabíjania. Vtedy musel vo svojej bolesti získať skúsenosť, že aj on sám musí zomrieť, a proti tejto predstave sa búrila celá jeho bytosť. Každá z týchto drahých bytostí bola predsa časťou jeho vlastného milovaného Ja. Na druhej strane bola takáto smrť pre neho zároveň aj výhodná, pretože v každej z milovaných bytostí bolo aj niečo nebezpečné. Zákon citovej ambivalencie, ktorý ešte aj dnes ovláda naše citové vzťahy k osobám, ktoré najviac milujeme, mal v praveku ešte neobmedzenejšiu platnosť. Tak boli títo milovaní mŕtvi zároveň aj nepriateľmi a cudzincami, ktorí u neho vyvolávali určitú mieru nepriateľských pocitov. Filozofi tvrdili, že práve táto intelektuálna záhada, ktorá sa pred neho stavala v obraze smrti, prinútila pračloveka rozmýšľať a že práve ona sa stala východiskom všetkých špekulácií. Domnievam sa, že filozofi uvažujú priveľmi filozoficky, a primálo berú do úvahy primárne motívy. Preto by som rád obmedzil a skorigoval uvedené tvrdenie: nad mŕtvolou zabitého nepriateľa praveký človek triumfoval bez toho, aby si lámal hlavu nad záhadou života a smrti. Premýšľanie ľudí nevyvolala ani intelektuálna záhada, ani úmrtie, ale citový konflikt pri smrti milovaných osôb, ktoré napriek tomu boli aj osobami cudzími a nenávidenými. Človek už nemohol smrť pokladať za niečo, čo sa jeho samého netýka, pretože ju skúsil v bolesti nad stratou zomretého, ale napriek tomu ju nechcel uznať, pretože si seba samého ako mŕtveho nevedel predstaviť. Uchýlil sa teda ku kompromisom, uznal fakt smrti, dokonca vlastnej, uprel jej však význam zničenia života, k čomu mu v prípade smrti jeho nepriateľa chýbal akýkoľvek motív. Nad mŕtvolou milovanej osoby si vymyslel duchov a pocit viny, kvôli uspokojeniu, ktoré bolo primiešané do smútenia, spôsobil, že z týchto duchov sa stali zlí démoni, ktorých sa musel báť. Telesné zmeny mŕtveho spôsobené smrťou ho viedli k rozdeleniu jedinca na telo a dušu (pôvodne na viac duší) takto jeho myšlienkový pochod prebiehal súbežne s procesom rozkladu, ktorý sa spája so smrťou. Pretrvávajúca spomienka na zomretého sa stala základom pre predpoklad iných foriem existencie, vnukla mu predstavu pokračovania života po zdanlivej smrti. (...) Opusťme teraz pračloveka a obráťme sa k nevedomému v našom vlastnom duševnom živote. Tu sa úplne opierame o psychoanalytickú výskumnú metódu, jedinú, ktorá preniká do takej hĺbky. Pýtame sa: aký je postoj nášho nevedomia k problému smrti? Odpoveď musí znieť: Takmer úplne rovnaký ako u pračloveka. V tomto a rovnako ako v mnohých iných aspektoch prežíva praveký človek bez zmeny v našom nevedomí. Teda naše nevedomie neverí vo vlastnú smrť, správa sa, akoby bolo nesmrteľné. To, čo nazývame naším „nevedomím“ (najhlbšie vrstvy našej duše, tvorené pudovými pohnútkami, nepozná nič negatívne, žiadne popretie – protiklady sa v ňom spájajú – a v dôsledku toho nepozná ani našu vlastnú smrť, ktorú práve preto môžeme vymedziť iba negatívnym spôsobom. Z toho vyplýva, že žiadny z pudov, ktoré máme, neverí v smrť. Možno práve v tom je tajomstvo hrdinstva. Racionálne vysvetlenie hrdinstva sa zakladá na názore, že vlastný život nemôže byť taký cenný ako určité abstraktné a všeobecné hodnoty. Ja sa však domnievam, že častejšie ide o inštinktívne a impulzívne hrdinstvo, ktoré si nevšíma takúto motiváciu a jednoducho vzdoruje nebezpečenstvám v duchu Anzengruberovho hrdinu: „Mne sa nič nemôže stať.“ Alebo možno toto zdôvodnenie slúži iba na odstránenie pochybností, ktoré by mohli zabrániť tejto hrdinskej reakcii, ktorá je v zhode s nevedomím. Úzkosť zo smrti, ktorá nás ovláda častejšie, než si myslíme, je naproti tomu niečo sekundárne a zvyčajne pochádza z pocitu viny. Na druhej strane uznávame smrť cudzích ľudí a nepriateľov, a sme ochotní odsúdiť ich na ňu bez váhania – rovnako ako pračlovek. Tu sa však objavuje rozdiel, ktorý sa v praxi ukáže ako rozhodujúci. Naše nevedomie usmrtenie neuskutočňuje, iba si ho predstavuje a želá. Bolo by však nesprávne úplne podceňovať túto psychickú realitu v porovnaní so skutočnosťou. Je významná a má dosť závažné dôsledky. Vo svojom nevedomí odstraňujeme každý deň a každú hodinu všetkých, ktorí nám stoja v ceste, všetkých, čo nás urazili alebo nám ublížili. Onomu „Nech ho čert vezme!“, ktoré nám tak často v žartovnej namrzenosti unikne z pier a ktoré v podstate znamená: „Nech si ho vezme smrť!“, zodpovedá v našom nevedomí vážne myslené a rozhodné želanie smrti. Ba naše nevedomie vraždí dokonca aj pre maličkosti rovnako ako Drakóntove aténske zákony nepoznajú za zločiny iný trest ako smrť, v čom je určitá logika, lebo každá neprávosť voči nášmu všemohúcemu a samovládnemu Ja je v podstate crimen laese majestatis (zločin urážky majestátu). Takto sme teda aj my sami, ak budeme posudzovaní podľa našich nevedomých želaní, rovnako ako praľudia, bandou vrahov. Je šťastie, že všetky tieto želania nemajú takú silu, akú im ľudia pripisovali v dávnych dobách. V krížovej paľbe vzájomného preklínania by ľudstvo už dávno zaniklo, vrátane najlepších a najmúdrejších mužov a najkrajších a najpôvabnejších žien. (Ukážka z Časových úvah o vojne a smrti. In: Freud Sigmund: Podoby psychoanalýzy, Slovenský spisovateľ, Bratislava 2003. Preklad: Milan Krankus, Adam Bžoch)
