Kukan for president!

„Kampaň ako v Amerike – pivo za polovičnú cenu“, takto hodnotí štýl svojej kampane aktuálne najsilnejší prezidentský kandidát Eduard Kukan. A skutočne. Prvé kroky prezidentskej kampane ministra zahraničia nesú silný americký rukopis.
Počet zobrazení: 1127
3-m.jpg

„Kampaň ako v Amerike – pivo za polovičnú cenu“, takto hodnotí štýl svojej kampane aktuálne najsilnejší prezidentský kandidát Eduard Kukan. A skutočne. Prvé kroky prezidentskej kampane ministra zahraničia nesú silný americký rukopis. Znak prvý: hlavné motto kampane „Pracujem pre Slovensko, doma aj v zahraničí“ – jednoduché, vystihujúce podstatu a silnú stránku kandidáta. Presne, ako má byť. Znak druhý: „Chcem povzbudiť najmä sebadôveru občanov, lebo sa často zbytočne podceňujeme.“ Rozširovanie vlasteneckého optimizmu, pozitívneho náboja, entuziazmu, podnecovanie sebadôvery a aktivity obyčajných ľudí sú nevyhnutnou komunikačnou výbavou každého kandidáta. Znak tretí: John F. Kennedy ako politický vzor. Podľa zásad svojho vzoru sa chce kandidát Kukan vyvarovať čisto straníckeho pohľadu na veci, nechce nadbiehať za každú cenu verejnej mienke a podliehať tlaku záujmových skupín. A znak štvrtý: „Som veľmi rád, že dnes tu stojí so mnou moja manželka, človek mne najbližší, ktorý takto stojí po mojom boku už viac ako 36 rokov. Vždy som bol s ňou istejší, silnejší a lepší. Chcem sa jej za to úprimne poďakovať.“ Kandidát ako vďačný manžel a oddaný partner, so slzou v oku ďakuje svojej manželke za jej celoživotnú podporu, bez ktorej by to nedokázal. Americkejšie to už ani nejde. Kandidát s dobrými kartami Toľko o vcelku vydarenom, až učebnicovom úvode kampane. Kandidát Kukan do boja o kreslo prvého muža krajiny vstúpil nie s najhoršími kartami. Bez diskusie najsilnejšou a najpodstatnejšou stránkou kandidáta Kukana je jeho zahraničnopolitická bilancia a reputácia skúseného diplomata, schopného dôstojne obhajovať Slovensko a jeho záujmy vo svete. Ako kandidát z prostredia vlády je minister zahraničia až v prekvapivo priaznivej pozícii. Viac-menej bez spojenia so silne nepopulárnymi krokmi vlády, takisto priamo nezúčastnený v korupčných kauzách svojej strany. Priamo a intenzívne identifikovaný s jedinou priaznivo vnímanou stránkou vládnutia, integračnými úspechmi Slovenska. Minister zahraničia je relatívne prijateľným kandidátom pre podstatne širšie spektrum voličov, ako len pre priaznivcov SDKÚ či tvrdo koaličných voličov. Šikovnou neúčasťou v nepopulárnych aspektoch vládnutia vlád Mikuláša Dzurindu, čiastočne prirodzenou, čiastočne strategicky usmerňovanou, je Eduard Kukan v pozícii kandidáta, ktorý pomerne širokej vrstve voličov nijako výrazne „nekole oči“. Ak je teda kandidát Kukan dostatočne prezieravý, má dostatočne profesionálny volebný tím a nebude sa v kampani príliš ukazovať či už pred logom SDKÚ alebo vo farbách vlády - pri verejných vystúpeniach sa bude cielene vyhýbať spoločnosti osôb ako Dzurinda, Mikloš či Zajac, teda stelesneniam celonárodnej nespokojnosti s vládnou politikou potom sa jeho kandidatúra ukazuje vcelku v perspektívnom svetle. Akého chceme prezidenta? Zásadnou otázkou prezidentských volieb je, ako budú Slováci a Slovenky svojho prezidenta budúci rok voliť. Cez stranícke preferencie a cez prizmu nespokojnosti s vlastnou finančnou situáciou a vládnou politikou, alebo to bude nadstranícka a takpovediac nepolitická voľba osobností, ktoré nás budú dôstojne zastupovať vo svete? Ak budú ľudia voliť prezidenta takpovediac „cez peňaženku“, bude mať E. Kukan vážne problémy, pretože finančná a sociálna situácia výraznej väčšiny slovenských domácností bude v prvom polroku budúceho roku viac ako neutešená. A Bratislava sama o sebe E. Kukana do prezidentského kresla nevynesie ani náhodou. Všetky dostupné prieskumy a analýzy však hovoria v prospech nadstraníckej voľby osobností. Akého prezidenta teda vlastne chceme, čo od neho očakávame, tak znie následne tá podstatná otázka, od ktorej sa odvíja každá prezidentská kampaň a prognóza šancí kandidátov. Tu sa výsledky prieskumov zbiehajú v troch, štyroch kritériách. Prezident by mal v každom prípade byť schopný kultúrne a na úrovni, vzdelane a rozvážne vystupovať na verejnosti, tak aby mohol dôstojne reprezentovať a obhajovať záujmy Slovenska vo svete. Slabým miestom kandidáta Kukana je jeho komunistická minulosť či spolupráca s ŠtB. Z pohľadu širokej voličskej verejnosti je to však zanedbateľné riziko. Pred štyrmi rokmi sme si jasnou väčšinou zvolili prezidenta, bývalého člena najvyššieho politického orgánu štátostrany spred roku 1989... Najväčším rizikom kandidáta Kukana ostáva riziko spojenia jeho osoby so silne nepopulárnym vládnutím vlády Mikuláša Dzurindu. Volebná stratégia kandidáta Kukana musí teda spočívať v dôslednom odpútaní či odtlačení sa od každodennej straníckej, najmä vládnej politiky a sústredení všetkej energie na zahraničnopolitickú kartu, na integračnú bilanciu a reputáciu, a na cieľ a úlohu dôstojného reprezentovania Slovenska vo svete. Rozhodnutie zahájiť prezidentskú kampaň v značnom predstihu pred ostatnými kandidátmi je marketingovo rozumným ťahom, zabezpečuje základné odlíšenie od konkurencie hneď v úvode súboja. Podstatnú úlohu pri tomto rozhodnutí však zohráva otázka zdrojov. Bezmála ročná prezidentská kampaň vyžaduje rozpočet, ktorý je pre väčšinu ostatných kandidátov nepredstaviteľný. SDKÚ ako strana, ktorá drží 5 rokov páky moci vo vlastných rukách, ktorej cez ruky prešlo dostatočne veľa privatizácií a verejných tendrov, s týmto problémy pravdepodobne mať nebude. Tri silné kone a zvyšok Od druhých priamych prezidentských volieb nás delí menej ako rok, vývoj prezidentského súboja je preto stále otvorený. Už dnes sa však črtajú traja relatívne silní kandidáti a za nimi nevyhnutný zostatok. Okrem Eduarda Kukana sú papierovo silnými kandidátmi Vladimír Mečiar a Rudolf Schuster. Aj jeden aj druhý chcú, no nie sú si istí, a preto si nechali čas na definitívne rozhodnutie až na prelom rokov. Uvidia, ako sa vyvinie situácia. František Mikloško je v podstate povinnou jazdou KDH, ktoré v rámci svojej sebavedomej politiky jednoducho musí mať aj v tomto súboji vlastného koňa. Nie bezvýznamným kandidátom môže byť Ivan Gašparovič, s podporou svojho HZD, Ľudovej Únie a prípadne SNS. Podpora politických strán je tiež ešte úplne otvorená otázka, ktorá môže výrazne zamiešať karty. Aj keď mechanické prepočítavanie preferenčných percent strán ku kandidátom, ktorých tieto podporia je viac ako naivné. Stranícke odporúčania budú mať len obmedzený vplyv. Prezidentské voľby budú voľbou osobností, nie na základe straníckej príslušnosti či odporúčania, ale na základe osobných sympatií k osobe toho či onoho kandidáta. A ako to vyzerá s kandidátmi a podporou zo strany politických síl naľavo od stredu? Ak sa slovenský stredoľavý politický priestor nechce prezidentským voľbám len nečinne prizerať zboku, ale mieri do nich zasiahnuť kandidátom s reálnou šancou zviesť dôstojný súboj s ostatnými, ponúka sa mu jedine cesta dohody na spoločnom kandidátovi. Najlepšie na človeku mimo straníckeho priestoru, na ktorom sa budú vedieť zjednotiť všetky relevantné politické sily tohto spektra. Musí mať dostatočný kredit a zázemie aspoň vo svojom prostredí, ako východiskovú bázu pre celonárodnú kandidatúru bude samozrejme spĺňať kritériá morálnej bezúhonnosti, bude mať aspoň aké-také zahraničné skúsenosti, a kritériá kultúry politického vystupovania a v neposlednom rade, bude vyznávať hodnoty, ktoré sú stredoľavému politickému priestoru vlastné. Okruh ľudí nie je veľký, ale existuje. Čas ale neuveriteľne tlačí, Kukan, Mečiar a Schuster na verejnej znalosti svojej „značky“ a profilu pracujú roky. Je teda treba veľa doháňať. Práve tu sa, väčšmi ako v prípade kampane do Európskeho parlamentu, ukáže, v akom stave je reálna spoločná akcieschopnosť slovenského stredoľavého politického priestoru. Oznámenie kandidatúry Brigity Schmögnerovej bez akejkoľvek serióznej dohody s relevantnými partnermi, to ale nebol práve najlepší začiatok.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984