Guantanámo – kde končí spravodlivosť

„...obvinený má právo na rýchly a verejný súdny proces, nestrannú porotu zo štátu a okresu, v ktorom bol zločin spáchaný, tento okres musí byť vopred vymedzený zákonom, má právo byť informovaný o charaktere a dôvode obvinenia, konfrontovaný so svedkami obžaloby, má právo zaobstarať si svedkov svedčiacich v jeho prospech a právnu pomoc.“
Počet zobrazení: 1254
8-m.jpg

„...obvinený má právo na rýchly a verejný súdny proces, nestrannú porotu zo štátu a okresu, v ktorom bol zločin spáchaný, tento okres musí byť vopred vymedzený zákonom, má právo byť informovaný o charaktere a dôvode obvinenia, konfrontovaný so svedkami obžaloby, má právo zaobstarať si svedkov svedčiacich v jeho prospech a právnu pomoc.“ (VI. dodatok k Ústave USA) V januári 2002 začali do „Tábora nula“ na americkej vojenskej základni na kubánskom Guantanáme prichádzať prví väzni z provizórnych táborov v Afganistane a Pakistane. Spojené štáty odmietli krátko po začiatku vojny v Afganistane, aby domnelé zločiny príslušníkov Talibanu a al-Kajdy súdil medzinárodný tribunál. Stali sa tým sami zodpovednou mocnosťou. Napriek mnohým pochybnostiam, ktoré mohol takýto postup vyvolať – ako americkí predstavitelia sami radi často opakujú, terorizmus nie je len problémom Washingtonu –, pocit solidarity vyvolaný útokmi z 11. septembra 2001 bol silnejší. Väčšina rozhodnutie akceptovala. Právne vákuum Keď začali prenikať prvé kusé informácie o tom, ako to v amerických zajateckých táboroch skutočne vyzerá, ozvali sa kritiky. Dnes už sú známe obrázky väzňov držaných v klietkach v izolácii. Mali zakázané rozprávať sa, obmedzený pohyb i možnosť vykonávať pravidelné modlitby, minimálnu ochranu pred vplyvmi podnebia. Znepokojenie vyslovil i Červený kríž. Napriek tomu, že podmienky vydávali oficiálne zdroje opakovane za „štandardné“, ich cieľ boj jasný – zlomiť vôľu zadržaných a prinútiť ich vyzradiť čo najviac „spravodajských informácií“. Smola – niektorí z väzňov boli proste nevinní... Na jeseň sa verejnosť dozvedela o protestnej hladovke a sérii samovrážd. Spojené štáty sa pripravovali na inváziu do Iraku a potrebovali zlepšiť imidž. Dick Chaney napísal Donaldovi Rumsfeldovi „znepokojený list“, v ktorom sa zaujímal o podmienky v zajateckých táboroch. Nastalo čiastočné zlepšenie, ktoré má však k „normálnosti“ stále ďaleko. Za normálnych okolností by obvinení mali právo očakávať skorý súd. Prvé konkrétne obvinenia prišli však až prednedávnom – po roku a pol. Ako je to možné? Spojené štáty odmietli väzňom priznať status vojnových zajatcov, čo znamená, že ich nechránia Ženevské konvencie. Pentagon ich definuje ako „nepriateľských bojovníkov“. Podľa akého práva potom budú súdení? Americké to nebude. Niektorí zo zadržiavaných sa pri americkom súde dožadovali ochrany svojho ústavného práva na rýchly a verejný proces. Súd to odmietol. Na základňu sa jeho jurisdikcia vraj nevzťahuje – Guantanámo nie je vlastne územím USA. Na začiatku 20. storočia bolo od Kuby len prenajaté – i keď na neobmedzenú dobu. Po rozsudku sa ozvali dobre odôvodnené podozrenia, že miesto zadržiavania väzňov z Afganistanu vybrali veľmi starostlivo. Bez nádeje? Podľa niektorých organizácií chrániacich ľudské práva nie je už vlastne v tomto prípade spravodlivý proces ani možný. V právnom štáte by museli byť podozriví – zadržiavaní a vyšetrovaní za takýchto podmienok – prepustení na slobodu. Viac ako rok boli zadržiavaní bez advokáta, prepustení väzni hovorili o injekciách a liekoch, ktoré sa pri výsluchoch používali na zlomenie ich vôle. Nátlak bol premenený na vyšetrovaciu metódu. Tých pár zajatcov, ktorí budú onedlho čeliť vojenskému tribunálu, dostalo na výber – buď sa priznajú a budú odsúdení na dvadsať rokov, alebo im hrozí trest smrti. Ťažko hovoriť aj o nestrannosti súdu. Sudcu, žalobcu, obhajcu i porotu určuje Pentagon. Sudca môže byť kedykoľvek, bez udania dôvodu, vymenený. Vo vzrušení okolo Iraku a možného následného cieľa amerického útoku by sa na afgánskych zajatcov možno takmer zabudlo. Debatu opäť rozvírilo Bushovo rozhodnutie začať s prvými z nich vojenský súd. A fakt, že dvaja zo súdených budú občania Veľkej Británie, ktorá napriek úsiliu musela nakoniec rezignovať na zámer zabezpečiť im spravodlivý proces. Ostatní väzni tiež nemajú nádej. Otázka znie, prečo. Je to len iracionálny akt pomsty? Dúfa americká vláda, že nátlakom získa cenné informácie? Je neverejný charakter potrebný na utajenie nepríjemných informácií? Možno zo všetkého trochu. rámik Rozdiely medzi civilným a vojenským súdom - Mnohé práva obvinených nemusia platiť - ochrana proti sebaobvineniu, právo na obranu podľa vlastného výberu, právo byť oboznámený s obvineniami a dôkazmi žalobcu. - Pri civilnom súde musí porota rozhodnúť o vine jednomyseľne, pri vojenskom stačí dvojtretinová väčšina. - Pri vojenskom súde sú nižšie štandardy pre prijatie dôkazu. - Obvinení nemajú právo na odvolanie sa proti rozsudku. - Civilný súd musí byť otvorený pre verejnosť, vojenský môže byť tajný

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984