Reklama
Reklama

Z denníka návštevníčky karlovarského festivalu

7. 7. 2003 Hlásim sa vám z Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary. Dnes som dorazila na miesto. Po rýchlom ubytovaní sa v paneláku svojich prarodičov som sa vybrala akreditovať do hotela Thermal. No, v prvom momente som bola dosť zmätená – čo zmätená... – ľudí mraky, avšak kto je bystrý, tak si všimne nápis označujúci rôzne sekcie prihlásených. Ja som taká bystrá nebola.
Počet zobrazení: 513
10-m.jpg

7. 7. 2003 Hlásim sa vám z Medzinárodného filmového festivalu Karlove Vary. Dnes som dorazila na miesto. Po rýchlom ubytovaní sa v paneláku svojich prarodičov som sa vybrala akreditovať do hotela Thermal. No, v prvom momente som bola dosť zmätená – čo zmätená... – ľudí mraky, avšak kto je bystrý, tak si všimne nápis označujúci rôzne sekcie prihlásených. Ja som taká bystrá nebola. Po niekoľkých minútach strávených vypytovaním sa na cestu som sa dostala k príslušnému okienku a vcelku familiárne oslovená „predavačkou“, či kto to bol, dostala dotazník. Po vyplnení som musela viac ako hodinu čakať, kým moje dáta spracujú a odhodlajú sa môj krásny úsmev zvečniť na fotografii press pasu. Zatiaľ som sa rozhodla zmapovať si a zistiť v teréne zopár údajov o súťažných filmoch festivalu, kvôli ktorým som vlastne tu. Potom sa vydávam ukoristiť nejaké lístky na zajtrajší deň. Fíha, takmer všetky sú vypredané. Lístky si môžete kúpiť už deň vopred alebo v priebehu ďalšieho dňa. Žiadne rezervácie. To ma trochu prekvapilo. V pokladni mi dali obmedzenú ponuku asi troch voľných filmov na zajtra a ja som sa musela chtiac-nechtiac uspokojiť s tým, čo bolo. Mám nárok na štyri filmy denne a ani to nevyužijem. Nemôžem. To ma poučilo. Od zajtra, po celú dobu pobytu, už musím byť o ôsmej ráno nastúpená pri pokladni, aby som mohla vidieť tie filmy, o ktoré stojím, a že ich nie je málo. Skutočne som sa pozastavila nad tým, prečo nie je možné si lístky na filmy rezervovať. Toť otázka pre pána Bartošku a pani Zaoralovú. Na druhej strane sa ale na nich nesmie nikto hnevať. Okrem stanového mestečka, kde sú na celý areál iba štyri toalety, platené sprchy a neosvetlená plocha, sa im organizácia festivalu zatiaľ (klopme na drevo) darí. Pri Thermale sa nachádza pódium s neustálou produkciou, veľké premietacie plátna, množstvo mediálnych partnerov, o ktorých prezentácii sa dozviete, či ste slepí, hluchí či chromí. Dostala som toľko letákov, že div mi neodtrhlo ruky. Taktiež je tu festivalová novinka – veľké nafukovacie kino Bioskop – ktoré spredu vyzerá tak trochu ako vchod do cirkusového stanu. Či to bol zámer, neviem, ale ako gýč sa to tvorcom podarilo dokonale. Pre akreditovaných návštevníkov je tu množstvo výhod. Bazén v hoteli Thermal na prasknutie naplnený nemeckými turistami, teplota vody v ňom sa údajne pohybuje okolo 25 stupňov, avšak ako mi niektorí „postihnutí“ povedali, voda mala zaujímavé zafarbenie a teplota bola trochu nad bodom mrazu. Potom je tu tiež voľný prístup na internet, no je tu pre verejnosť asi desať počítačov, ak sa nemýlim, a návštevníkov s klasickou akreditáciou niekoľko tisíc. Žeby chyba? Sme však ľudia, tak nám nezostáva nič iné, len tieto drobné priestupky ospravedlniť. Aj do hudobných klubov je, až na Kúpele 1, vstup zdarma a kapiel je bohato, takže si hudobní fajnšmekri prídu na svoje. Ja som dnes navštívila hudobný klub Rotes Berlin, predtým známy pod menom Propaganda, a bola som milo prekvapená. Lacné pitie a zároveň bohatý program. Dnes som stihla jednu, zároveň aj súťažnú snímku Babusja. Normálne by som o každom filme, čo tu uvidím, nepísala, ale tento skutočne stojí za zmienku. Dej filmu, prekladaný zábermi severskej prírody Ruska, nám ukazoval prierez ruskou vidieckou spoločnosťou, jej elitou a zároveň spodinou. Zachytáva mentalitu a charakteristické postoje ľudí vyrovnávajúcich sa s momentálnou zlou finančnou situáciou. Režisérka Lidija Bobrovová, ktorá prišla na festival, film uviesť, sa zamerala na starú ženu, ktorú si jej príbuzní prehadzujú ako horúci zemiak, a nikto ju, keďže prišla o strechu nad hlavou, nechce vziať k sebe domov. Babička však odíde „za hlasom anjela“ a rodina ju už nikdy neuvidí. Vďaka svojmu spracovaniu by mohol byť film horúcim favoritom na cenu za réžiu. A to je pre dnešok všetko. 8. 7. 2003 Je tu druhý deň filmového festivalu, buďme šťastní. Dnes som videla nasledujúce filmy: Chrobák (USA) a Průserář (USA). Dúfam, že ma neobviníte z fanúškovstva amerikanizmu, ale ak áno, dovoľte mi tieto filmy obhájiť. Alebo len Chrobáka. Film je poňatý ako bláznivá komédia, ktorá sa odvíja na základe náhod odohrávajúcich sa hneď potom, čo malý chlapec rozšliapne švába – chrobáka. To, čo nastane, je neuveriteľné. Film sa podobá na našich Knoflikářov. Hrdinovia filmu, a že ich nie je málo, sa vo filme navzájom míňajú a stretávajú na báze šialených a neuveriteľných zážitkov a príhod. Film je uvádzaný v kategórii nesúťažných nezávislých filmov a skutočne tak aj pôsobí. Človek sa pri premietaní pekne baví a berie film ako príjemnú oddychovku. Keď však vyjdete z kina a začnete s priateľmi riešiť všetky detaily, bez toho aby ste sami chceli, prichádzate na to, že v komédii do seba všetko presne zapadá. Citujem spolusediaceho novinára v press roome: „Je to tak blbé, až je to dobré!“ Áno, dávam mu za pravdu. Od filmu nečakajte intelektuálny záver ani ponaučenie, snáď len známy výrok – I malá kvapka vody môže rozpútať neutíchajúcu búrku. Videla som ale i divákmi dlho očakávanú snímku Buddy – Kamoš. Na film som sa úprimne tešila už len kvôli hereckému obsadeniu. Sála bola ihneď naplnená, či skôr preplnená prevažne mladými ľuďmi, a potom čo film uviedol sám režisér, a film sa spustil, diváci reagovali potleskom a smiechom v situáciách, ktoré mali byť smutné alebo vážne. V tých najhorších momentoch dokonca tlieskali, to som sa už skutočne začala hanbiť. Akoby sa riadili heslom, že keď nevieš, čo teraz príde, smej sa, pokojne i hystericky. Príbeh rozpráva o troch najväčších klišé, musím ale dodať, že najobľúbenejších. O láske, priateľstve a o sláve. Konkrétne o mladom chlapcovi, ktorý sa živí ako obyčajný tapetár billboardov, býva s kamarátmi v byte, má krásnu a cieľavedomú priateľku a veľmi peknú spolubývajúcu, ktorá je veľmi priateľská a neskazená. S kamarátmi náš hrdina pravidelne nakrúca na video rôzne veselé kúsky, čo si náhodou všimne populárna televízna stanica a ihneď začne ich „fóry“ vysielať. Medzitým sa mladík poháda s priateľmi, stihne sa rozísť s priateľkou a zarobiť množstvo peňazí. Na konci si uvedomí, že expriateľku nemiluje a najviac mu záleží na kamarátoch. Aby bol happy end dokonalý, skokom do vody vyzná lásku kamarátke z podnájmu. Koniec dobrý, všetko dobré. Ľudia vstávajú, obrovská aplauz a ja zmetene odchádzam domov s otázkou. Ľudia o takýchto filmoch hovoria, že je to brak. Prečo však majú práve tieto filmy najväčšiu návštevnosť a ceny diváka? Veď uvidíme. V utorok sa chystám na Mestečko, film Jana Krausa, ktorý je pravým opakom Buddyho. Divákmi opovrhovaný, kritikmi prijímaný. 9. 7. 2003 Bola som na filme Jana Krausa Mestečko. Snímka je mozaikou príbehov a drobných epizód malého mesta z obdobia prelomu totality a demokracie. Plejáda hrdinov a hrdiniek, ktorí šťastne či menej úspešne zápasia so zmenou spoločenského systému i so svojimi osobnými pomermi, vychádza z autobiografických zážitkov samého režiséra. Vo filme sa objavujú ako herci, tak i amatéri a len sami môžete posúdiť, či sa dajú rozpoznať. Ja som rozdiely nevidela. Človek, ktorý sa priveľmi často díva na televíziu, by si mohol povedať, že je film miestami podobný Troškovmu Slnko, seno.... Áno, sú tam také momenty, ale na druhej strane oproti Troškovi boli Krausove dialógy reálne, surové, a napriek tomu vyvolávali úsmev či porozumenie. Režijný debut Jana Kraussa ma len utvrdil v tom, že sa český film o českej dedine dá urobiť predsa len inak než len s pánom farárom, Cecilkou a tučnou rodinkou Škopkových z Hoštic. Film má i slabšie miesta, paradoxom však je, že i keď nebol divákmi veľmi navštevovaný a kritika ho označila za neumeleckú zlátaninu, bol vybraný kritikmi časopisu Variety na prehliadku najlepších európskych filmov. Aj hudba mala vo filme svoje významné miesta, avšak bolo jej minimum, čo by som ako jednu z mála vecí vytkla. Možno to bol zámer, ale v určitých momentoch ste o ňu doslova prosili. Možno to bol pokus o pravdivejšie podanie momentálne situácie. Iný film, ktorý stojí aspoň za zmienku, nesie názov Rozsove piesne (Maďarsko, Taliansko). Premietal sa v súťažnej sekcii. Príbeh, ktorý bol inšpirovaný skutočnými udalosťami, sa odohráva v Budapešti roku 1944. Źidia sa ukrývajú pred nacistami v dome operného speváka Imre Rozsu. V dome je niekoľko rodín a postupne začínajú medzi nimi vznikať určité vzťahy, ktoré počas filmu vystupujú na povrch. Ide vlastne o vojnu sledovanú dvoma pármi očí – otca a syna. Rozsove piesne patria rovnako ako Schindlerov zoznam či Pianista k filmovým príbehom o prežití, ktoré v sebe taja nejaké to prekvapenie, a to sa nepatrí divákom prezrádzať vopred. Dráma nepredstavuje vojnu z pohľadu obetí, dôležitejšia je ich vôľa k odporu proti nacizmu. Film bol prvým „pokusom“ Andora Szilágya a môžem povedať, že to bolo šťastné vykročenie do sveta filmu. Krok síce ešte trochu neistý, ale časom dostane skutočný šmrnc. 10. 7. 2003 Včera som videla film, ktorý mi doslova vzal dych. Bol tak neskutočne desivý a zároveň nežný, a vzhľadom k tomu, že išlo o súťažnú snímku, budem pevne dúfať, že ho uvedú v nejakej kategórii. Volá sa Pieseň za chudobného chlapca (Írsko, Veľká Británia, Dánsko, Španielsko). Odohráva sa v Írsku v roku 1939 a rovnako ako Rozsove piesne vychádza zo skutočných udalostí. Motto filmu by som označila: štyri steny, jedna viera, žiadna identita, a pokiaľ nejakú chceš mať, tak za ňu budeš tvrdo pykať. Ide o drsné prostredie z chlapčenskej polepšovne, kde vládne pevnou a nekompromisnou rukou sadistický mních, brat John, ktorý svojich malých chránencov brutálne bije pri každej možnej príležitosti a trestá za každú maličkosť. Nemenej „obľúbeným“ je i brat Mac, ktorý chlapcov sexuálne zneužíva. Proti týmto metódam sa postaví učiteľ, pán Franklin. Pomaly si získava chlapcov, naučí ich čítať a oni mu na oplátku dávajú neohrabane najavo svoje sympatie. Situácia sa vyhrotí v momente, keď brat John na smrť zmláti chlapca, ktorý bol Franklinovým najnadanejším žiakom. Ako to celé dopadne, môžete sa ísť presvedčiť na vlastné oči. Film by mal byť v distribúcii v októbri. Emotívnosť filmu je zosilnená skutočnosťou, že podobné cirkevné polepšovne fungovali v Írsku až do roku 1984. K jeho nakrúteniu inšpirovalo režisérku Aisling Walshovú priateľstvo s chlapcom, ktorý prešiel práve takýmto nápravným zariadením. Aby sme však nezostali len pri filmoch, vezmem vás na jednu zo sprievodných akcií, ktorých je tu vo Varoch požehnane. Na výstavu fotografií filmových osobností fotografa Tona Stana. Expozícia zahŕňa tridsať fotografií, ktoré Stano urobil počas uplynulých ročníkov festivalu (1997 – 2002). Výstava síce neprináša nič moc umelecké, nijako ale nepoburuje okolie a pekne splynie s ostatným dejom festivalu. 12. 7. 2003 Tak tu máme koniec 38. ročníka filmového festivalu. Koniec zábavy, dalo by sa povedať, i keď festivalové zakončenie až také vtipné nebolo. Bolo jasne vidieť, že bratia Cabanoví, ktorí sa doteraz podieľali na vizuálnej príprave slávnostného vyhlásenia víťazov a odovzdávania sošiek, sa tento rok scény ani nedotkli. Marek Eben zachraňoval čo sa dalo, ale strohým ďakovačkám ocenených aj tak nezabránil. A tak niet divu, že sa celý ceremoniál, ako ste určite niektorí videli v priamom prenose na televíznej obrazovke, skončil o pár minút skôr. Záverečné vznášanie sa do neba pánov Bartošku a Ebena za zvukov festivalovej znelky s veľkým ohňostrojom tak vyšlo naprázdno. Ceny však boli rozdané, a tí, ktorí ich dostali, sa mohli v pokoji odobrať na záverečný raut, a tí, čo nedostali nič, išli tiež. Komu však boli ceny udelené a za aký film? Hlavnú cenu si odniesol film Okno naproti (Taliansko, Veľká Británia, Turecko, Portugalsko). Cena divákov: Buddy (Nórsko). Mesto Karlove Vary udelilo cenu filmu Pobrežná hliadka (Kórea). Zvláštne ocenenie poroty získali dva filmy, a to Rozsove piesne (maďarsko-taliansky film) a Strach a chvenie (Francúzsko, Japonsko). Najlepšia réžia: Okno naproti režiséra Ferzana Ozpeteka. Cenu poroty dostal film Babka (Rusko). A Cena za významný umelecký prínos filmu sa ušla Morganovi Freemanovi. Čo ma mrzí najviac, je, že film Pieseň za chudobného chlapca zostal neocenený. Myslím, že bol skutočne výnimočný a cenu si zaslúžil. Ceny boli preč a vo mne zostala taká tá melancholická nálada, ktorá prichádza potom, keď niečo skončí. Po celý čas ste vlastne s niečím neustále nespokojní, avšak keď festival skončí, hneď vám to chýba. Už sa nehneváte na tú zlú pani, čo vám zabavila všetky pracne odlepované plagáty z hotelu Thermal, už nie ste otrávení z neustáleho čakania na voľné lístky na predstavenia, neopovrhujete otravnými potenciálnymi nápadníkmi z večerných zábav v rôznych kluboch, ani to ranné skoré vstávanie neprekáža. Naopak, to všetko vám teraz pripadá ako pekná spomienka. Uverejnené na internetovom denníku Britské listy www.blisty.cz, redakčne upravované.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama
skvelydarcek.sk

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama