Reklama
Reklama

Posledné dejstvo zrážky civilizácií II

Uvedené trendy sa doteraz obmedzovali len na enklávy predstavované jednotlivými národnými spoločenstvami a ich štátnymi útvarmi. Dnes ide o vybalansovanie týchto vzťahov na globálnej úrovni. Aby mohol tento proces triumfovať v celoplanetárnom meradle, je potrebné, aby boli odstránené všetky pretrvávajúce prekážky. Jednou z nich je aj človek.
Počet zobrazení: 1194
13-m.jpg

Uvedené trendy sa doteraz obmedzovali len na enklávy predstavované jednotlivými národnými spoločenstvami a ich štátnymi útvarmi. Dnes ide o vybalansovanie týchto vzťahov na globálnej úrovni. Aby mohol tento proces triumfovať v celoplanetárnom meradle, je potrebné, aby boli odstránené všetky pretrvávajúce prekážky. Jednou z nich je aj človek. Žijeme v hybridnej spoločnosti namixovanej z „humans“ a „non humans“. Ide tu o interakciu dvoch diametrálne odlišných, inak naladených a inak nasmerovaných konštitutívnych prvkov spoločnosti. Problém spočíva v tom, že povaha človeka – na rozdiel od „non humans“ – sa tomuto všeobecnému trendu vymyká. Človek je totiž tvor, ktorý má záľubu v plytvaní, neúčelnom konaní a luxuse. Robí všetko proti prírode, proti jej osudovosti, trendom a zákonom. Naše správanie a životné prejavy sú tiež nezlúčiteľné s požiadavkou ekologickosti. Sme príliš hedonistickí a rozšafní, neefektívne vynakladáme sily a prostriedky. *** Sme priveľmi sentimentálni a zraniteľní, ale aj priveľmi žiadostiví, a v tom všetkom primálo „racionálni“. Stále existujú také aspekty a oblasti našich životov, ktoré nie sme ochotní podrobiť požiadavke efektívnosti a hospodárnosti (partnerské vzťahy, stravovanie, trávenie voľného času a pod). Ľudia lipnú na veciach, ktoré nie sú jednoznačne ekonomicky kalkulovateľné, ako sú moc, priazeň, vernosť, vďačnosť, oddanosť, prestíž, spoločenská akceptácia, účasť na určitých sociálnych procesoch a pod. Tieto sociálne, kultúrne či psychologické potreby a statky sa nedajú kúpiť, ale dajú sa získať, resp. saturovať len prostredníctvom participácie na neekonomických hodnototvorných procesoch. Príznačné pre tieto transakcie je to, že v nich neplatí princíp ekvivalencie, že nepodliehajú kalkulácii nákladov a ziskov, resp. ziskov a strát. Úlohu tu nezohráva objektivizovateľný racionálny kalkul, ale subjektívne, často emocionálne podfarbené ohodnotenie. Tieto vlastnosti nás stavajú do polohy bytostí bez ďalšej evolučnej či kozmickej perspektívy, bytostí určených na jedno použitie. Cesta adjustácie sociálneho sveta na spomínané optimum zrejme povedie k vyradeniu človeka z hry. Ľudské spoločenstvo tomuto tlaku dokáže odolávať, jednotlivec však môže byť zlomený. Ako prvé preto prišlo na rad odbúravanie pút medziľudskej solidarity. Tento proces však nebol len násilným. Neboli sme k tomu len donútení, ale i pritiahnutí. Z oslabenia solidarity plynú i určité zisky. Umocňuje sa ňou miera našej individuálnej voľnosti, rozsah našich individuálnych práv a slobôd. Tieto zisky sa však dnes ukazujú ako iluzórne. Načo je nám sloboda prejavu, keď nás nemá kto počúvať a keď nás už nik neberie vážne. Načo je nám sloboda pohybu, keď všetky miesta na svete sú už dávno rovnakými. Síce pestrejšími ako dovtedy, ale v rovnorodej pestrosti ešte fádnejšími a únavnejšími. Všade dostaneme kúpiť rovnaké tovary tých istých značiek, všade na nás z televíznych obrazoviek civia tie isté „stárs“, každé miesto na zemi už bolo x-krát ohmatané senzormi vojenských družíc, každé už bolo zapísané do zoznamu potenciálnych vojenských cieľov, na každé z nich už doliehajú dôsledky globálnych ekologických problémov. A aj keby ešte niekde pretrvávala skutočná inakosť, neboli by sme ju už schopní reflektovať. Všetci sme rovnako senzibilizovaní na rovnaké podnety: všetci máme rovnaké očakávania, všetci máme masovými médiami vypestované rovnaké percepčné návyky, všetci sme uzavretí v tej istej klietke povrchného žurnalistického jazyka. *** Čo z toho, že platí zákaz trestu smrti, keď denne zomierajú tisícky detí od hladu alebo na dôsledky podvýživy, keď vojny a obchod so zbraňami stále patria k najvýznamnejším odvetviam podnikania. Načo je nám sloboda, keď sme ju doteraz využili len na to, aby sme sa slobodne vzdali väčšiny týchto práv. Karl Jaspers vždy poukazoval na činný charakter slobody. Sloboda je podľa neho bytostne vždy zápasom – bojom za oslobodenie. Tento boj sa však nedá vybojovať raz a navždy pre všetkých. Sloboda musí byť neustále riskovaná. Práve veľkosť tohto rizika určuje hodnotu našej slobody. Vždy si preto vyžadovala obete. Dnes túto obeť nie sme schopní priniesť. Volíme radšej stav neslobody, ako stav rizika. Väčšmi však z takto oslabenej medziľudskej solidarity profitujú „non humans“ – prispieva totiž k udržiavaniu status quo a znižuje pravdepodobnosť kolektívneho vzdoru. Táto macerácia ľudskej spoločnosti postúpila tak ďaleko, že dnes už nie sme schopní ani solidarity v nenávisti. Švajčiarsky sociológ Peter Gross nazerá na tieto procesy pomerne optimisticky. Podľa neho i jedinec raz bude sláviť svoje storočie nezávislosti. Všetko však nasvedčuje tomu, že to bude zároveň aj storočie extrémnej osamotenosti. Byť osamelý medzi ľuďmi je totiž dvojnásobne väčšia osamelosť, ako keď je človek len sám. Kontingencia a tiež „prchavosť“ spoločnosti vzrastá podľa Grossa úmerne s tým, ako sa ľudia emancipujú. Treba tiež dodať, že aj úmerne s tým, ako sa stávajú nepotrebnými a pre fungovanie spoločnosti nedôležitými. Občianske privilégium – „mať od všetkých pokoj“, o ktorom hovorí sociológ Armin Nassehi, dopadlo tak, že sme boli nechaní napospas. Že sme zostali mimo hru i v prípadoch, keď sme túžili byť zapojení, že sme sa stali pre iných (spoločnosť) raz a navždy ľahostajnými. Privilégium cudzosti prestalo byť privilégiom vtedy, keď sme sa všetci stali navzájom cudzincami, keď sme zistili, že sa už z tohto azylu niet kam vrátiť, keď sme sa ocitli mimo nie dočasne a z vlastnej vôle, ale definitívne, t. j. keď sa z tohto dobrovoľného azylu stalo vyhnanstvo. Pravda je taká, že sme z verejného priestoru stále viac a viac zatláčaní „non humans“ do svojich privátnych rezervácií. Tento proces už nenaráža na žiadne prekážky. Nečelia mu už národné či kultúrne spoločenstvá, ale nanajvýš len osamotené, neosobnými sociálnymi silami a postmodernou ideológiou monadizované indivíduá. Jediným spôsobom, ako byť integrovaným, zostala len práca. Tej je však pre človeka stále menej a stále väčšmi stráca svoj spoločenský charakter. Aj na tých, ktorí na týchto procesoch ešte participujú, sú kladené neľudské požiadavky. Dynamika, flexibilnosť, otvorenosť, invenčnosť, efektívnosť a výkonnosť sú skôr vynútenými cnosťami. Nemajú oporu v prirodzených ľudských sklonoch. Človek sa v nich nenachádza, skôr ho uháňajú a unavujú. *** Sociológov už dlhšiu dobu znepokojuje otázka, prečo sa ľudia orientujú väčšmi na pôvod, a nie na to, kam smerujú. Wilhelm Heitmayer tento fenomén interpretuje v tom zmysle, že táto životná stratégia sa presadzuje vtedy, keď nesmerujú nikam, keď nie sú poruke žiadne vízie a utópie sú „zakázané“. Človek je totiž tvor, ktorý je bytostne závislý na presahu do budúcnosti. Budúcnosť nepredstavuje len neistotu a ohrozenie, ale tým, že má svoj horizont otvorený, znamená i nádej. Tam, kde sa všetko zvrhlo na jednorozmerné fungovanie, kde sa všetko riadi jednotným algoritmom, je budúcnosť redukovaná na ťaživú prítomnosť. Problémy eskalujú vtedy, keď sa už niet ani kam vrátiť, keď sa tento pôvod stáva nejasný, keď sa už nedá zrekonštruovať z kolektívnej pamäti. K tomu dnes dochádza najmä v dôsledku fenoménu multikulturálnosti, keď sa zrazu v tesnej blízkosti ocitá množstvo návratových ciest, ktoré tento pôvod relativizujú. Návrat bol vždy rituálom vybudzovania energie, ktorá dáva silu a motív žiť, čeliť chaosu všedných dní a neistej budúcnosti. Táto sila sa znásobuje kolektívnym duchom a stráca sa, keď nemá oporu v určitom spoločenstve. V globalizovanom a kultúrne atomizovanom svete niet tejto kolektívnej podpory. Indivíduum je ponechané samo na seba, a preto bezmocné. K tomuto efektu prispelo aj stieranie hraníc medzi kultúrami vynútenou i dobrovoľnou mobilitou, premiešavaním a zrieďovaním kultúrnych hodnôt médiami a globálnym trhom, stieranie rozdielov medzi rasami a pohlaviami, rozmazávanie hraníc medzi vekovo a sociálne limitovanými skupinami, nakoľko viedlo k oslabeniu faktorov skupinovej príslušnosti, a tým aj k rozpadu všetkých tradičných foriem kolektívnej identity. *** Možnosť revolty je limitovaná i monokultúrnosťou „non humans“. To, čo ľudí deklasuje, už nie sú rozhodnutia konkrétnych osôb, politikov či personifikovateľných vlád, ale je to dôsledok racionálneho fungovania „non humans“. Tento neosobný agens však nemá alternatívu. Nemôže byť preto nahradený ničím iným ako sebou. Ak sú rozhodnutia, ktoré nás poškodzujú, v kompetencii ľudí, je stále možné veriť v nápravu, zmenu postoja, názoru, v to, že môže prísť k výmene garnitúr. Je tu vždy nádej, že po horšom môže prísť lepší, že existuje ľudské svedomie, súcit alebo česť. Potenciálnym adresátom možnej revolty je však už len anonymný, abstraktný systém, ktorý nesedí na konkrétnej adrese, nemá ľudskú tvár ani žiadne centrum, do ktorého by sme mohli usmerniť energiu nášho vzdoru. Navyše ide o systém presahujúci hranice jednotlivých štátov, kultúrnych a etnických spoločenstiev. Jeho rozrušenie v niektorých regionálnych, kultúrne či civilizačne limitovaných hraniciach neznamená zničenie ani ohrozenie tohto systému, nakoľko môže byť zvonku vždy nanovo zregenerovaný. I revolta sa preto individualizuje, pátos spoločného vzdoru sublimuje do individuálnej zlosti. Odveta a násilie sú v dôsledku toho adresované do stratena. Vedie to k iracionalizácii, k iluzórnym snahám vyprovokovať tohto skrytého protivníka k tomu, aby sa zviditeľnil, aby vystúpil z anonymity, alebo ide len o jednoduché „uľavenie si“, alebo len o neadresné iritačné efekty. Násilie tu už nie je možným prostriedkom všeobecnej nápravy, ale len individuálnou terapiou. Wilhelm Heitmeyer túto podobu násilia nazýva expresívnym násilím. V jeho prípade už nejde o samo násilie, ale o pocit z násilia a o prekonanie pocitu bezmocnosti. Je dokonale anonymné, nakoľko sa nespája so žiadnou doktrínou ani so žiadnou vyšpecifikovateľnou skupinou. Nie je preto predvídateľné, lokalizovateľné, kalkulovateľné. Tam, kde táto erózia pospolitosti postúpila najďalej, sa stretávame len s iracionálne motivovaným individuálnym násilím. *** Policajné hlásenia a štatistiky sú len zoznamami jednotlivých vlastných mien. Nikto už za nikoho nehovorí, v mene ničoho nekoná. Aj keď sa niekde v tomto proteste dosahuje určitý synergický efekt, nie je výsledkom plánovania, spoločného dohovoru alebo sprisahania. Nič konzekventné už za ním nie je – žiadna organizácia ani idea. Prognóza na najbližšie obdobie je preto neradostná: Ešte veľa ľudských tragédií vzíde z toho, že sa príčiny nášho nešťastia predsa len pokúsime zosobniť a vinu a hnev za tieto krivdy preniesť na určité osoby alebo kolektívne subjekty. A ešte väčšie nešťastia vzídu z toho, že prípadný revanš postihne zrejme tiež tých nepravých – namiesto frustrovaných jedincov si to opäť odnesú etnické a kultúrne spoločenstvá, ku ktorým títo jedinci formálne patria. Avšak, aj keby bol počet týchto jedincov akokoľvek významný a keby sa aj prekrýval s celkovou populáciou daného ľudského spoločenstva, nebude už možné túto vinu a prípadný trest legitímne vztiahnuť k určitej kultúre, etnicite, prípadne civilizácii. Bude to už o inom ako o nejakých endemických črtách uvedených kolektívnych subjektov, zaostalosti ich kultúry, zlovoľnosti ich inštitúcií či reakčnosti ich ideológie. Bude to o zúfalstve barbarizovaných, infantilizovaných a osamelých, svojmu osudu ponechaných jedincov. Obranu pred touto podobou násilia sťažuje aj to, že sa nedajú odhadnúť ani jeho potenciálne ciele. Platí to však i naopak – odpoveď systému na takto motivovaný teror už nebude môcť byť cielenou. Tento stret nebude mať preto žiadnu bojovú líniu. Tá sa dá vymedziť len symbolicky. Ak sa dnes hovorí o konflikte civilizácií, resp. kultúr, podstatu problému to len zahmlieva. Základnou osou súčasného diania je skôr stret mnohorakých ľudských kultúr s jednou monokultúrou – kultúrou „non humans“.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama