NATO musí čeliť hrozbám novej éry

Ronald Asmus – odborník na americko-európske vzťahy so zameraním na strednú, východnú a severnú Európu. Pracoval ako analytik v think-tanku RAND, neskôr ako poradca námestníka ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej zodpovedný za rozširovanie NATO. Bol spoluatorom článku Budovanie nového NATO, ktorý po uverejnení v časopise Foreign Affairs v roku 1993 zásadným spôsobom zmenil americký pohľad na otázku rozširovania NATO. Je autorom viacerých štúdií, do slovenčiny bola nedávno preložená kniha Dvere do NATO: Ako sa Aliancia prispôsobila novým časom. V súčasnosti pôsobí v German Marshall Fund a vo washingtonskej pobočke think-tanku Council on Foreign Relations.
Počet zobrazení: 857
14-m.jpg

Ronald Asmus – odborník na americko-európske vzťahy so zameraním na strednú, východnú a severnú Európu. Pracoval ako analytik v think-tanku RAND, neskôr ako poradca námestníka ministerky zahraničných vecí Madeleine Albrightovej zodpovedný za rozširovanie NATO. Bol spoluatorom článku Budovanie nového NATO, ktorý po uverejnení v časopise Foreign Affairs v roku 1993 zásadným spôsobom zmenil americký pohľad na otázku rozširovania NATO. Je autorom viacerých štúdií, do slovenčiny bola nedávno preložená kniha Dvere do NATO: Ako sa Aliancia prispôsobila novým časom. V súčasnosti pôsobí v German Marshall Fund a vo washingtonskej pobočke think-tanku Council on Foreign Relations. Pán Asmus, pred troma týždňami americký Senát schválil vstup Slovenska a ďalších šiestich krajín do NATO. Vy ste stáli pevne nielen za prvou vlnou, ale podieľali ste sa aj na poslednom rozšírení. Počas debát, či NATO rozšíriť a o koľko krajín, tu vo Washingtone častokrát zaznela aj otázka: Prečo vôbec ešte stále držať pohromade NATO? Počas studenej vojny sa na túto otázku zvyklo odpovedať slávnym výrokom prvého generálneho tajomníka Aliancie Lorda Ismaya – „Aby sme udržali Rusov mimo, Američanov vnútri a Nemcov pod kontrolou.” Dnes je však situácia iná. Prečo teda NATO v 21. storočí? - Prvýkrát sme tejto otázke čelili na začiatku deväťdesiatych rokov, keď padol komunizmus a rozpadol sa Sovietsky zväz. Mnoho ľudí hovorilo – NATO už nie je potrebné. Mali by sme vyhlásiť víťazstvo a ísť domov. Veľa sme na túto tému diskutovali – tu v Spojených štátoch aj v Európe – a povedali sme si: Nie. Bolo cieľom NATO iba poraziť komunizmus? Alebo bolo jeho cieľom zabrániť v Európe ďalším vojnám a vybudovať tam trvalý mier? A zhodli sme sa, že poslanie NATO sa neskončilo, že ho musíme rozšíriť o nových členov, ísť do vojny na Balkáne. Jednoducho sme si povedali, že musíme urobiť pre východnú Európu to, o čo sme sa snažili v prípade západnej Európy – urobiť všetko preto, aby sa vojna stala nemysliteľnou. Potom sme si na ministerstve zahraničných vecí položili ďalšiu otázku: Čo budeme robiť, keď NATO úspešne rozšírime? A takto sme sa dostali k ďalšej dileme. Je NATO len organizáciou, ktorá má udržiavať mier v Európe? Alebo je jej úlohou čeliť všetkým hrozbám, ktoré číhajú na členov Aliancie? NATO musí čeliť všetkým hrozbám novej éry. Vďaka bohu, už nečíhajú v Európe, sú mimo nej. Preto si myslím, že Aliancia by mala teraz dokončiť svoje poslanie a zúčtovať s nebezpečenstvom. Ak sa pozrieme na mapu, vidíme, že hrozba prichádza z ďalekého i Blízkeho východu. Takže keď debatujeme o tom, či by NATO malo mať svoju úlohu v Afganistane a Iraku, moja odpoveď znie – áno, malo. 11. september 2001 a neskôr útok na Afganistan ukázali jednotu a silu NATO. Ako je teda možné, že v prípade irackej krízy odrazu krajiny, ktoré sedeli za jedným stolom vyše pol storočia, mali taký rozdielny názor na hrozbu, ktorú Irak predstavoval? Bolo to kvôli jedenástemu septembru? - To je veľmi dobrá otázka. Nie som si istý, či poznám celú odpoveď, ale jedenásty september skutočne zmenil pohľad USA na svetové hrozby. Pozrite, ak by ste ma prišli navštíviť v nejakom 1997-om roku na ministerstvo zahraničných vecí, videli by ste, ako sa mi tam kopia správy o rôznych hrozbách, zbraniach hromadného ničenia, Iraku a podobne. Táto kopa zostala nedotknutá. Nikdy som si nenašiel čas prečítať ju. Stále som si hovoril, že sa jedného dňa na to pozriem. Po jedenástom septembri som si všetky tie správy o teroristických hrozbách a zbraniach hromadného ničenia prečítal. A zrazu som si povedal, pane bože, ako strategická inštitúcia sme totálne zlyhali. Mali sme tieto hrozby rozpoznať a pochopiť, že prichádzajú, ale neurobili sme tak. Bol to pre nás budíček. A preto, hoci som demokrat, ktorý s prezidentom Bushom nesúhlasí, útok na Irak schvaľujem. Samozrejme si nemyslím, že Saddám Husajn má niečo spoločné s 11. septembrom. Myslím si však, že 11. september nám otvoril oči a pochopili sme, odkiaľ prichádza hrozba. Ak by sme sa pred 50 rokmi opýtali, odkiaľ nám hrozí najväčšie nebezpečenstvo, odpoveď by bola – z Európy, teraz je to však Blízky východ a jeho okolie. Myslím si, že historici sa nás jedného dňa budú pýtať, prečo sme so Saddámom Husajnom nezúčtovali už v roku 1991, 94, 97, alebo 99. S irackým režimom ste teda zúčtovali v roku 2003. Nemáte však v rukách ani Saddáma Husajna, ani Usámu Bin Ládina a čo je horšie, ani zbrane hromadného ničenia. Cítite sa dnes bezpečnejšie? - Nemyslím. Viem, že to bude znieť niektorým Európanom smiešne, ale ja mám dnes väčší strach ako počas studenej vojny. Čo teda bude nasledovať? Zaútočia Spojené štáty na ďalšiu krajinu? Je na rade Irán, alebo Sýria? - Vyhrať mier bude v Iraku teraz pre nás rovnako dôležité ako vyhrať vojnu. Ak to nezvládneme, potom budeme stratení. Pretože jediný spôsob, ako sa uistiť, že Irak už nebude produkovať zbrane hromadného ničenia, je vytvoriť tam stabilitu a novú vládu. Vládu, ktorá nebude mať o výrobu zbraní hromadného ničenia záujem, ktorá nebude chcieť zabíjať svoje obyvateľstvo, ohrozovať susedov a USA. Po druhé, musíme sa usilovať o pokrok v palestínsko-izraelskom konflikte. To bude druhý míľnik pri zaistení bezpečnejšieho Blízkeho východu a tretím problémom je Irán. Tak, ako aj Sýria. Avšak na rozdiel od Iraku, v Iráne si viem predstaviť zmenu režimu mierovou cestou. Tam existuje možnosť akejsi nežnej revolúcie. Problém Saddám Husajn a Irak sa podľa mňa inak ako vojenskou cestou riešiť nedal. V Iráne ale existuje občianska spoločnosť, je tu badateľný boj o moc. Chcem tým povedať, že nie každý problém na Blízkom východe musí byť riešený vojenskou cestou. Teraz potrebujeme predovšetkým dokončiť prácu v Iraku, pracovať na probléme Iránu a blízkovýchodnom mierovom procese. Ja dúfam, že Bushova administratíva neplánuje bojovať v jednej vojne za druhou, tak ako si to myslia niektorí kritici v Európe. Povedali ste, že preventívny útok na Irak schvaľujete. Ako však hodnotíte celkovú zahraničnú politiku Bushovej administratívy? - Je to katastrofa. Myslím si, že americká vojenská prevaha je stále na vysokej úrovni, ale americká morálna a politická pozícia vo svete veľmi upadla. A ak vezmete do úvahy americkú pozíciu v rámci Európy, tam upadla dramaticky. Ako som už povedal, vo veci Iraku prezidenta Busha podporujem a naďalej si myslím že Gerhard Schröder a Jacques Chirac sa mýlili. Porovnám však Kosovo a Irak. V prípade Kosova sme tiež čelili veľmi zložitému rozhodnutiu, či ísť do vojny, a napokon sme získali na našu stranu väčšinu európskych krajín, zatiaľ čo v prípade Iraku sme nedokázali získať ani najbližších spojencov. Musím povedať, že táto americká administratíva urobila niečo zásadne nesprávne. Viete, my Američania sme vždy považovali budovanie aliancií a priateľov za kľúčový test prezidentov, za skúšku ich schopností. A ak sa pozeráte na výsledky tohto testu, je jasné, že prezident Bush neodviedol dobrú prácu. Toto je ten historický moment, keď by sme potrebovali za prezidenta Haryho Trumana. Často sa pýtam: ak by Hary Truman vstal z mŕtvych, tiež by hovoril, dočerta s NATO, dočerta s Európou, potrestajme Francúzov, ignorujme Nemcov, teda všetky tie veci, ktoré teraz počúvame z Bieleho domu? Alebo by povedal, chlapci, toto je vážne, musíme sa zjednotiť, Európa a Amerika musia bojovať za spoločnú stratégiu. Vy aj ja vieme, že toto je to, čo sa malo urobiť. Ja dúfam, že prezident na to príde a urobí čo má urobiť. Prezident Bush zajtra začína európske turné. (Rozhovor sa konal pred cestou amerického prezidenta Georgea Busha do Európy – pozn. red.) Stretne sa so spojencami, ale aj s Vladimírom Putinom, Jacquesom Chiracom a ďalšími politikmi, ktorí sa počas irackej krízy nepostavili na jeho stranu. Môžeme od Georgea Busha počas tejto cesty do Európy očakávať nejaké gesto zmierenia? - Dúfam. Dokonca si myslím, že nás môže prekvapiť. Bush sa, svojím spôsobom, napriek tomu, čo sa stalo, vidí ako budovateľ aliancií. Navyše si je vedomý, že do Európy najbližší rok nepocestuje. Nie je to jednoducho v jeho programe. Takže ak nezačne teraz, kedy potom? Budeme mať ďalší rok zápasov a nesúhlasných stanovísk? Je pred nami veľa vecí, ktoré treba vyriešiť. Prezident Bush preto musí na tejto ceste podať Európe ruku zmierenia. Ja veľmi dúfam, že prekoná všetky svoje osobné pocity a urobí to, čo je správne pre jeho krajinu a pre naše vzťahy. Rozhovor spravodajkyne Slovenského rozhlasu vo Washingtone Oľgy Bakovej a Ronalda Asmusa odznel na okruhu Rádio Slovensko 29. mája 2003

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984