Koniec americko - európskej romance
Spoločnosti „starej Európy“ pripomínajú Američanom arabskú ulicu. Uprednostňujúc pohodlné ilúzie pred výzvami reality, Európania veľa hovoria, robia veľmi málo a obviňujú Spojené štáty z domácich nerestí. Nedávne výkriky na bulvároch Berlína boli takmer nerozoznateľné od tých, ktoré bolo počuť – až donedávna – v centre Bagdadu. Sťažnosti Európy, jej nadšenie pre obviňovanie Ameriky z každej bezbožnosti, kým sama sebe prisudzuje každú cnosť, a jej ohromujúci nedostatok sebakritiky Američanov zarazili. Mysleli sme si, že ste dospelí, ale cez Atlantik vyzeráte ako rozmaznané deti. A váš nedávny záchvat hnevu presvedčil Veľkého Otca Ameriku, aby vás ponechal v stopách strategickej osirelosti. *** Škoda spôsobená nedávnym sporom medzi Spojenými štátmi a tými národmi, ktorých slovníky sa zúžili na jednoduché slová „Nein!“ či „Non!“, sa napraví – na povrchu. Budeme pokračovať v spolupráci na veciach spoločného záujmu. Ale čo sa týka hlbšej úrovne, nesmierne nečestné útoky na Ameriku počúvané z Francúzska a Nemecka (Belgicko sa jednoducho nepočíta), spolu s opovážlivo predvádzajúcim sa pánom Schröderom a pánom Chiracom, sa zdajú dokonca aj najpragmatickejším Američanom ako dôvod na rozvod nášho dlhého manželstva z rozumu. Rozvod je už dlho na spadnutie. Ignorovanie otázok dôležitej stratégie zo strany „starej Európy“ oslobodí Spojené štáty, oslobodí nás od európskeho modelu diplomacie, ktorý dal svetu tak veľa strašných vojen, nevyhovujúce hranice a nikým nerušených diktátorov. Nedávna podlosť zosnovaná v Paríži a Berlíne umožnila Washingtonu, aby unikol dlhému učarovaniu, driemotám, počas ktorých Amerika umožnila duchovi Európy obchádzať jej rozhodnutia. Teraz ste nás prebudili a vidíme, že vplyv Európy nebol ničím, iba dedičstvom nočných môr. Už nikdy viac sa neupíšeme vaším krvou premáčaným, skorumpovaným pravidlám pre medzinárodný systém, ale vytvoríme si náš vlastný. Nepáčia sa vám mnohé naše pravidlá. Ale parafrázujúc poznámku Fridricha Veľkého o Márii Terézii, budete plakať, ale svoj podiel na koristi zhrabnete. *** Ako výsledok série pozoruhodných chybných strategických kalkulácií, Francúzsko a Nemecko stratili medzinárodné pozície – nie iba v USA, ale aj vo svete. Užili ste si svoje chvíle na anti-americkom slnku. Pravé poludnie vás odhalilo ako bezmocných a hlúpych. Nemecku tento rozvod ponúkne niekoľko výhod. Americké bojové jednotky začnú čoskoro nastálo opúšťať nemeckú pôdu, po nich budú nasledovať v príhodnom čase naše logistické zariadenia, ktoré je jednoducho ťažšie presunúť. Bude to pre Nemecko prospechom prakticky a psychologicky – a veľmi veľkým prospechom pre americké ozbrojené sily, ktoré sa nestali ničím iným, než dojnou kravou pre chamtivé organizácie počnúc vašimi železnicami a končiac odbormi. NATO prežije, samozrejme. Spolu s Európskou úniou je to nepostrádateľná zamestnávateľská agentúra pre prebytočných európskych byrokratov. Ale v strategických kalkuláciách Washingtonu budú mať prioritu iné bilaterálne a multilaterálne vojenské programy. Na druhej strane Nemecko stratí takmer všetok diplomatický vplyv za hranicami kontinentálnej Európy – a Berlín ho nikdy veľa nemal, prinajmenšom od roku 1945. Svet bude brať vaše eurá, ale nebude vás brať vážne. Presadili ste si nezávislosť od Ameriky. Dnes ju máte. Veľa šťastia. *** Vyhrali sme našu vojnu – ľahko, napriek vašim protestom a bez vašej pomoci. A nelichoťte si rétorikou o odmietnutí stať sa vazalmi Ameriky. Nikto v Spojených štátoch nespochybňoval právo Nemecka, aby sa rozhodlo samo za seba, či podporí alebo nepodporí naše úsilie zvrhnúť Saddáma Husajna. Nemecko malo právo odmietnuť účasť. Ale spôsob, ako ste to urobili, nás rozzúril. Spolkový kancelár Schröder nás udivil. Dlho sme ho poznali ako politického šarlatána, ale rozsah jeho demagógie a amatérska neschopnosť predvídať dôsledky svojho rečnenia je pre nás stále prekvapením. Vnímame pána Schrödera ako človeka úplne nepresvedčivého – muža bez kvalít – politické zviera tak úbohé, že najväčšmi pripomína európske karikatúry bezvýznamných amerických politikov. Jeho oportunistický antiamerikanizmus sa zdá byť iba pre efekt, bez zmyslu či úprimného presvedčenia. Ale v ďalších ohľadoch sa Schröder ukázal byť stopercentným Európanom. Kritizoval, ale nebol schopný ponúknuť vlastné zmysluplné riešenia. Vybral si slogany namiesto ideí, pohodlnosť namiesto etiky a vykreslil obmedzenú sebeckosť ako politický heroizmus. Aké kvality môžu lepšie opísať Európu 21. storočia? Nemecko prešlo od Adenauera a Schmidta ku Gerhardovi Schröderovi dlhú cestu z kopca. *** Najťažšie pre nás všetkých bolo stráviť poznámky členov nemeckej vlády, ktorí prirovnali prezidenta Busha k Hitlerovi. Teraz je každý, kto číta tieto noviny, presvedčený, že je to spravodlivé porovnanie? A hodí sa, aby prišlo od nemeckého predstaviteľa? Niekto si myslí, že nie. Američania začuli ozvenu Josepha Goebbelsa. A potom sa zjavili všetci tí demonštranti, mávajúci nápismi prirovnávajúcimi Spojené štáty k nacistickému režimu; najnechutnejší obrázok, aký Nemecko vytvorilo, odkedy vychladlo posledné krematórium. Akonáhle naše vášne opadli, uvedomili sme si, že všetky tie prirovnania k nacizmu neboli v skutočnosti o nás. Boli všetky o vás, vašej vine a vašich výhovorkách. Možno najodhaľujúcejší incident vojny sa objavil počas televízneho interview s mladým demonštrantom v Berlíne po tom, čo padol Bagdad. Reportér sa ho pýtal, čo si myslí o záberoch Iračanov povzbudzujúcich vojakov americkej námornej pechoty pri zvrhnutí Saddámovej sochy. Mladý Nemec povedal, že tieto výjavy ho „nahnevali“. Nepochybne. Realita je znepokojujúca, naozaj. *** Vieme, ako nás vidíte. Neprestávate nám to hovoriť. Sme nekultúrni, pretože si nemôžeme spomenúť na dátum prvého uvedenia Das Rheingold. Sme bez srdca, keďže naša spoločnosť uprednostňuje príležitosti pred istotou. Sme naivní, keďže nezdieľame vaše predsudky. Sme vojnoví štváči, pretože sme stále presvedčení, že niektoré veci sa oplatí brániť. A teraz sme nacisti, pretože sme sa rozhodli zvrhnúť diktátora, ktorý zabíjal vlastných ľudí aj susedov, zatiaľčo ukrýval teroristov a vyvíjal zbrane hromadného ničenia. Samozrejme, naďalej kupujete naše kultúrne produkty. Vaši skvelí mladí ľudia k nám prichádzajú pracovať. My Američania sme prekonali rasizmus, ktorý ruinuje Nemecko a Francúzsko (už sa tešíme na míting nemeckého Colina Powella tureckého pôvodu v Berlíne alebo francúzskej Condoleezy Riceovej senegalského pôvodu v Paríži), a takisto nezdieľame vaše predsudky. A po udalostiach 11. septembra 2001 nebudeme čakať, kým na nás zaútočia, ale preventívne udrieme, kdekoľvek to podľa nás bude potrebné – a urobíme tak bez toho, aby sme si vôbec niekedy pýtali povolenie od Európy. Takže sme naozaj podľa európskych štandardov vojnoví štváči. *** Ale čo povedať na obvinenie, že Američania sú noví nacisti? Teraz, dávno po tom, čo boli nemeckí Židia zabíjaní a vyháňaní (k veľkému prospechu Ameriky, ďakujeme vám), útočíte na Izrael pri každej príležitosti, držíte sa každej požiadavky Palestínčanov bez ohľadu na to, aká je absurdná, a vymýšľate si ukrutnosti Izraelčanov. Američania vidia Izraelčanov, ako bojujú za svoju existenciu proti tým, ktorí ich chcú vyhladiť. Vy vnímate Izraelčanov ako výčitku vašich činov minulosti a útočíte na nich. Clausewitz už nie je viac sprievodcom vašej národnej povahy. Dnes sa musíme poradiť so Sigmundom Freudom. Židom, samozrejme. Izraelčania boli označení za nacistov vami zvolenými politikmi – naozaj, „nacista“ sa zdá byť vašou obľúbenou urážkou. Vždy nám to znie, ako keby ktokoľvek, kto nie je Nemec, bol teraz nacista. Samozrejme, pokiaľ nehovoríme o Araboch, ktorí zabíjajú židov – ak sa tak stane, dobrý Nemec hovorí o bojovníkoch za slobodu. Tu v Amerike žijú medzi nami tí, čo prežili holokaust, ako aj bývalí americkí vojaci, ktorí otvárali brány Dachau. Sú našimi otcami, našimi učiteľmi a našimi susedmi. Je sa čomu diviť, že pokladáme vašu rétoriku za odpornú? Nakoniec aj Hitler bol úprimný vo svojom slepom fanatizme. A dnes musíme znášať absurdnú schizofréniu vašej súčasnej spoločnosti, v ktorej kolíšete medzi tvrdením, že nemecká vina sa musí skončiť, a hovením si v revizionistickej histórii, ktorá prirovnáva spojenecké bombardovanie vašich miest alebo potápanie lodí, ktoré prevážali posádky ponoriek, so zločinmi nacistov. Vaše pokusy ospravedlniť neospravedlniteľné nám iba pripomínajú, že Nemecko si zaslúžilo každú bombu zhodenú na jeho pôdu. Bush ekvivalentom Hitlera? Ukážte nám americké tábory smrti, prosím. Ako celoživotného obdivovateľa nemeckej kultúry doháňate ma k zúfalstvu. Váš kancelár premenil starú mravnú zásadu „Byť viac, ako sa zdáte byť“ na „Zdajte sa byť viac, ako v skutočnosti ste“. Na Goetheho nadčasovú otázku „Nemecko …ale kde je?“ znie odpoveď „Medzi Francúzskom a Ruskom, oklamané Chiracom a chladne manipulované Putinom.“ Auf wiedersehen, Lili Marleen. Bolo to skvelé, kým to trvalo. *** A Marianne? Keďže s Nemeckom si nikto nechcel seriózne začínať, Berlín mohol v záležitosti Iraku stratiť viac ako Paríž. Francúzsko hralo s Dostojevského rozšafnosťou v strategickom kasíne, a príchod rána ho zastihol v bankrote. Prezident Chirac a jeho čarodejnícky sluha, minister zahraničných vecí Dominique de Villepin, sa ukázali ako jedna z najnekompetentnejších kombinácií v diplomatickej histórii, ako dvaja ožrani za politickým volantom. Ohromuje nás, že Francúzi naozaj uverili, že Paríž by mohol diktovať podmienky Washingtonu. Pardón. Gaul nerozkazuje Rímu. Washington viac nebude brať do úvahy pohľady Paríža na dôležité medzinárodné otázky. Ani nebudeme riskovať ďalšie francúzske veto týkajúce sa čohokoľvek, čo my vnímame ako kritické pre našu medzinárodnú bezpečnosť. A budeme kŕmiť OSN strúhankou stratégie. Francúzsko sa Američanom dlho zdalo byť apoteózou európskeho pokrytectva. Zatiaľčo obraňoval Saddáma Husajna pred „americkou agresiou“, hostil pán Chirac Roberta Mugabeho v Paríži ako patetický pokus rozšíriť francúzsky vplyv do anglofónnej Afriky. Ale ja som bol v Zimbabwe práve v čase tejto návštevy a hnev ľudí, ktorý pocítili voči Francúzsku za to, že hostilo Mugabeho – dali mu prezývku „Robodan Mugabevič“ – je zárukou toho, že Francúzi nebudú medzi Zambezi a Limpopo nikdy vítaní. Ale nadovšetko je to francúzska naivita, nad ktorou krútime hlavami. Ako mohli situáciu tak zle posúdiť? Nie sú Francúzi tak veľmi múdri a zákerní? Ako mohli byť takí neobratní a v takej veľkej miere? Kratučká odpoveď znie, že tak ako Arabi, uverili vlastným fantáziám. Okrem márnej ilúzie, že Francúzsko je stále veľkou mocnosťou, pán Chirac a Mr. de Villepin totálne zle posúdili Georgea Busha. Nazývali ho kovbojom tak dlho, až došli k presvedčeniu, že v tom mužovi nič nie je. A mýlili sa. *** Nevolil som prezidenta Busha. Ale po jedenástom septembri som bol rád, že je naším prezidentom. Keby býval v Bielom dome Al Gore, urobili by sme to po európsky a vytvorili výbor, ktorý by sa pýtal, ako máme na seba priviesť katastrofu. Prezident Bush viedol povzbudený národ do série premyslených, podrobne uvážených akcií, ktoré zlomili chrbát jednej teroristickej organizácii za druhou, zatiaľ čo odstránili brutálnu spiatočnícku teokraciu z jednej krajiny a krvavú diktatúru z druhej. A Amerika ešte neskončila. Už sa viac neupíšeme európskemu systému, v ktorom si diktátori môžu beztrestne robiť čo chcú v rámci svojich hraníc – vaše neústupné trvanie na rešpektovaní národnej suverenity jednoducho znamená, že Hitler by bol úplne akceptovateľný, keby zabíjal iba nemeckých židov. A nepôjdeme v tradíciách kráľov a cisárov, podľa ktorých sú hlavy štátov vyňaté z trestov bez ohľadu na ich zločiny. Budeme prenasledovať tých, ktorí sú naozaj vinní, nie masy. Žiadne urážky vymetené spod Brandenburskej brány alebo z Place de la Concorde nás neodstrašia. Prestali sme s vaším potešením plakať nad holokaustami minulosti, zatiaľ čo vy stále nie ste ochotní konať tak, aby ste zabránili novým holokaustom, alebo ich prekazili. Srebrenica je európsky model. Bagdad je náš. Prezident Bush je Texasan, ako nám pripomínajú Európania. Ale spravodajské služby Francúzska a Nemecka, zdá sa, nepochopili charakter Texasanov. Nevyjadrujú sa obratne, ale konajú energicky. Nie sú relativisti. Texasania sú presvedčení, že existuje rozdiel medzi správnym a chybným. Ak na Texasana otvorene útočíte a tajne ho zrádzate, neprijíma to s radosťou. Verejne napadnúť Texasana sa neodporúča, pokiaľ nemáte prostriedky na to, dotiahnuť vec do konca. Texasanov dokonca netrápi, kde sa na mape nachádza Európa. Všetci Američania sme teraz Texasania. Nedali ste nám inú voľbu. Uverejnené vo Frankfurter Allgemeine Zeitung, Preložil Peter Sobčák. Krátené.
