Reklama
Reklama

Slovensko 2003

Nastal čas prázdnin, pre médiá tzv. uhorková sezóna. Politici, v rámci svojich možností, trávia dovolenky pri mori alebo v Častej - Papierničke. Očakávať teda, že sa udejú nejaké relevantné udalosti je zbytočné. Preto azda nebude zlé zrekapitulovať si v skratke, čo sa za uplynulých vyše šesť mesiacov udialo.
Počet zobrazení: 1364
2-m.jpg

Nastal čas prázdnin, pre médiá tzv. uhorková sezóna. Politici, v rámci svojich možností, trávia dovolenky pri mori alebo v Častej - Papierničke. Očakávať teda, že sa udejú nejaké relevantné udalosti je zbytočné. Preto azda nebude zlé zrekapitulovať si v skratke, čo sa za uplynulých vyše šesť mesiacov udialo. Tento rok mal byť pre Slovensko rozhodujúci (na druhej strane, ktorý taký nie je?). Hlasovanie o našom vstupe do únie malo dať záverečnú bodku za našimi integračnými ambíciami, v ktorých sme doháňali zameškané. Napriek zjavnému deficitu informácií ľudia napokon k urnám prišli. Nik im síce poriadne nevysvetlil, či vstupujeme do budúcej federácie alebo len do voľného zväzku štátov, ako aj mnoho iných ,,detailov“. Akoby aj mohol, keď nik z najvyšších predstaviteľov štátu v tejto otázke doteraz nemá celkom jasno. Hlavne, aby sme tam boli, a potom sa ukáže... Referendum teda prešlo, aj keď „s odretými ušami“. Zatiaľ čo po úspešnom ľudovom hlasovaní pred zrakmi užasnutých okoloidúcich „koaličníci“ predvádzali rituálne tančeky, v Bruseli už chystali prvé upozornenie: Slovensko je spomedzi kandidátskych štátov najhoršie pripravenou krajinou z hľadiska čerpania eurofondov. Tentoraz nám nebolo treba ani Mečiara, aby sme dostali demarše. Vyhovárať sa na neho je preto zo strany zástupcov SMK alibizmom. Na druhej strane, pod pozitívnou integračnou rétorikou (najmä z úst lídrov SDKÚ) zostal skrytý samotný fakt, že Slovensko ako také, nie je pripravené na vstup. Viniť z toho Mečiara alebo Csákyho je preto zbytočné. Rovnako čisto účelová je kritika Roberta Fica. Jeho ostré slová mali zaznieť pred 4-5 rokmi, keď bolo treba začať so systematickou prípravou euroúradníkov, ako aj s hľadaním finančných zdrojov na ich zaplatenie (vtedy však bolo dôležitejšie zakladať novú stranu...). V tomto svetle vyznievajú vyhlásenia o našom skorom pristúpení do eurozóny viac než komicky. Ďalšie zbytočné búšenie sa do pŕs. Niet sa kam ponáhľať, najmä pri takýchto verejných financiách nie. Nejde predsa o nijaké preteky a euro by sme mali zaviesť vtedy, keď to bude pre nás výhodné... Mohlo byť aj horšie A to v prípade, že by petícia za vypísanie referenda o našom vstupe do NATO bola úspešná. Potom by nás čakala ešte nejedna krušná chvíľa. Spočiatku sa isto viacerí pohrávali s touto myšlienkou, ktorá bola naoko sympatická. Páni Ján Čarnogurský a Eduard Chmelár šikovne pred verejnosťou tvrdili: nech rozhodnú občania. Všetko sa napokon skončilo fiaskom a ukázalo sa, kto má na referende skutočný záujem: ten kto do aliancie v žiadnom prípade vstúpiť nechce, teda komunisti. Za oboch zmienených pánov to povedali na plné ústa práve oni, keď nad zberom hlasov prevzali záštitu. Mnohé sa nám na Severoatlantickej aliancii nemusí páčiť a môžeme mať voči nej výhrady. Jedno je však nepopierateľné – byť členom NATO je ako vlastniť klubovú kartu západnej civilizácie. A k nej po štyridsiatich rokoch odlúčenia chceme patriť. Alebo nie? Možno by sa Čarnogurský radšej priľnul ,,k tomu velikému dubisku“, no ostatní sú, našťastie, väčší realisti. Mečiar vs. Fico Aj keď by sa mohlo zdať, že Vladimír Mečiar stratil zmysel pre realitu už dávno, nie je to celkom tak. Po štyroch rokoch úplnej pasivity sa usiluje opäť dostať na hlavnú scénu. Odchod tkáčovcov ho nijakým spôsobom neoslabil, naopak strana sa po období vnútorných roztržiek stabilizovala, aj keď riziko ,,opozičnej metastázy“ je v hnutí stále prítomné. Doterajšie prieskumy verejnej mienky naznačujú, že ak sa nič nezmení, osud Tkáčovej partie bude asi veľmi podobný tomu Gašparovičovmu. Len s tým rozdielom, že ešte tri roky budú zohrievať parlamentné lavice. Mečiar nielenže zmenil názov hnutia na Ľudovú stranu, ale svojou umiernenou opozičnou politikou sa snaží polepšiť si svoj pošramotený imidž a získať spojencov vo vládnom tábore. Ak sa ešte spočiatku tkáčovci javili ako potenciálna ,,záložná koaličná jednotka“, dnes túto úlohu plne prevzal Mečiar a spol. Ešte viac je to zrejmé z tvrdohlavého odmietania akýchkoľvek spoločných opozičných iniciatív z dielne Roberta Fica. Vzájomná animozita je zjavná, keďže Fico prevzal opozičné opraty pevne do svojich rúk a nemieni ich len tak pustiť, a ani sa o ne s niekým deliť. Suverénne tróni na vrchole rebríčka popularity on ako politik i Smer medzi politickými stranami. Lenže Ficovi sa jeho totálna negácia všetkého koaličného nemusí vyplatiť. Trieskanie po stole pri každom, čo i len najmenšom prešľape, tiež nie je namieste. Najmä ak nepredkladá vlastné riešenia. Vlna populizmu ho vyniesla vysoko, tá však môže skoro opadnúť a zmiesť ho. V politike je okrem populizmu potrebné stabilné voličské zázemie a to je v prípade Smeru jeho slabinou. Koaličné trenice Ešte čudesnejšie sa javí paktovanie s dnes ešte vládnou Alianciou nového občana. Podľa rôznych zákulisných informácií Rusko už s Ficom rokoval a sondoval, čo by Smer urobil po vystúpení ANO z vlády. Ficova odpoveď je tiež všeobecne známa: do mája 2004, teda do vstupu Slovenska do EÚ, Smer podrží aj menšinovú vládu. Z uvedeného možno vydedukovať, že vláda tak, ako rýchlo vznikla, môže aj rýchlo zaniknúť. Teda aspoň v pôvodnom zložení. Alebo sa to zasa raz nejako ,,uhrá“, ako prednedávnom v prípade SMK. Ruskov vstup do politiky sa spočiatku javil ako insitná politická hra človeka, ktorý už všetko má a túži iba po získaní politickej moci. Konzervatívna trojka ho medzi seba s radosťou zobrala, veď už nešlo o nijakého ,,červeného sabotéra“, ale o „slušného“ liberála. Koniec koncov je dobré byť zadobre s človekom, za ktorým stojí najvplyvnejšie médium. No za zdanlivou insitou sa skrýval obyčajný ľudský strach. Tiene minulosti začali na Pavla Ruska čoraz viac dopadať a ten sa rozhodol pre zvláštny ,,trucpodnik“. Jeho výsledok je momentálne ťažko predvídateľný, no avizovaná iniciatíva na zbavenie imunity poslanca Ruska môže celú záležitosť akcelerovať. Už dnes sa dá s istotou tvrdiť, že septembrová schôdza NR SR bude veľmi zaujímavým „predstavením“. Celkovo sa vzťahy v koalícii dajú nazvať akokoľvek, len nie ako dobré. Nedostatočná očista SIS od ,,eštebáckych“ živlov, odpočúvania novinárov, badžgoniáda a podozrenia z korupcie v kauze železnice vrhá zlé svetlo na SDKÚ. SMK nezvládnutím ministerskej agendy a svojím jednostranným preferovaním maďarskej agendy tiež stratila gloriolu nepoškvrnenosti, a tak paradoxne z celého štvorlístka vychádzajú s najlepším renomé ideologickí ,,talibanisti“ z KDH. Realita má však, našťastie, viacero odtieňov a ani v danej situácii nie je až taká pochmúrna. Odbory sa prebrali z dlhoročnej letargie, aj keď nie práve najšťastnejším spôsob – blokovaním hraničných prechodov. Jednoznačným úspechom bol však štrajk železničiarov, ktorý priniesol reálny výsledok – na viacerých tratiach začali opäť premávať spoje. Vlastne tento rok sa nezačal až tak zle. Konečne sme sa dočkali skutočne štátnického prejavu, ktorý predniesol na Nový rok predseda parlamentu Pavol Hrušovský. Aj keď jaziev a vrások na tvári dnešného Slovenska je mnoho, nie je to až také zlé.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Mobilné telefóny a príslušenstvo
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Ringit - oblékni sa do štýlu
Reklama