O stránení
V televíziách zastavili diskusné politické relácie, hviezdy sa ukryli pod plážovými slnečníkmi a cena uhoriek klesla pod desať korún. Nastal teda čas, keď sa pozornosť môže venovať aj niektorých nečakaným dôsledkom diela majstra Jána Husa. Vďaka ním zavedeným diakritickým znamienkam, šmahom púheho dĺžňa, redaktori Slova zo mňa urobili odpadlíčku od viery. Aj diakritické znamienka tak môžu mať prevratné účinky. Stačí prehodiť dĺžeň a v ankete vystúpite ako osoba, ktorá sa silne stráni vyučovania náboženstiev. Tak silne, ako ste ho pôvodne podporili. Za nechcenú konverziu si môžem sama. Nepoužívam slová, ktorým každý rozumie. Redaktori prečítali výraz ‚straním‘ ako preklepnutie a priateľsky ho opravili. Výraz aj presvedčenie. So slovom ‚straniť‘ sa zjavne niečo stalo. Už sa nedá rátať s tým, že ho druhí prečítajú ako ‚stáť na niekoho strane‘, ‚podporovať‘, ‚nadŕžať‘. Už to nie je ‚byť za‘. Táto vážna zmena má dôsledky, ktoré by sociológa mali zaujímať. A nielen vtedy, keď mu dĺžňom verejne rozvrátia svetonázor. Čo sa slovu straniť prihodilo? Vyzerá to, že sa pevne zviazalo s politickými stranami. Stalo sa synonymom ich činnosti. Straniť dnes môžu asi len straníci. Pokúšať sa straniť bez členstva v strane je márne a nemúdre, ako veslovať bez vesiel. A keďže do žiadnej strany nepatrím, redaktori moju odpoveď upravili podľa toho, čo je pre obyčajného nestraníka možné a pravdepodobné: že nestraní, ale stráni sa. Je tu však aj možnosť, že v redakcii netušia o mojej nestraníckosti. Vedia však, že som sociologička a že sociológovia obvykle svoju straníckosť dômyselne zakrývajú. Moje slová o stranení náboženskej výchove vnímali asi tak, ako keby som sa chystala verejne vysmrkať do rukáva. A tak ochránili mňa aj redakciu. Opravili ma. Stránia sa aj vedci. Stránia sa omylov, ideológií a ak prispievajú do ankety ľavicového týždenníka, veľmi pravdepodobne sa stránia aj náboženstva. Oprava môže mať aj tretí dôvod: zmazaný rozdiel stranenia a stránenia sa. Stránenie sa nie je už iba útočiskom bezmocného občana. Je to základ štandardnej straníckej práce. Koho sa stráni štandardná politická strana? Občanov predsa. Skúsenosti posledného desaťročia ukazujú, že ak sa niekto zaplieta s obyvateľmi tejto krajiny, ak považuje ich problémy za to, čo má štrukturovať politický program strany, nie je považovaný za štandardného politika. Je populistom hodným medzinárodného odvrhnutia a politológovia poučujú občanov, že štandardné strany si vytvárajú program podľa expertných modelov, a nie podľa úzkoprsých a sentimentálnych potrieb ľudí, a že si majú vážiť práve tých politikov, ktorí otvorene vyhlasujú, že neurobia nič v ich prospech. To všetko spevňuje významovú identickosť stránenia sa a stranenia. Táto politická skúsenosť zasiahla slovenskú reč a v jej duchu redaktori Slova postupovali aj pri oprave mojej anketovej odpovede. V uhorkovej sezóne sa v novinách presadí aj úvodník venovaný úvahe o nepatrnom diakritickom znamienku a dôvodoch, pre ktoré ma v očiach čitateľov pripravilo o vieru. Uhorková sezóna však súčasne prináša riziko, že skazí povesť každej téme. Čokoľvek sa počas nej otvorí, môže získať nakyslý pach náhradného, neautentického problému. Je to možné. Presun vzácnej témy do neuhorkového času je však honba za vetrom. Nie je čas istých významov. Podliehajú erózii po celý rok.
