Predbežná dohoda o dohode

Maďarský krajanský zákon mal pre Viktora Orbána a jeho garnitúru predovšetkým symbolický význam. FIDESZ potreboval pred minuloročnými voľbami eliminovať nacionalistov a pritiahnuť k sebe ich voličov. To sa mu aj podarilo, ale za cenu vybičovanej atmosféry nenávisti a ostrej polarizácie spoločnosti. Hlavným cieľom tejto právnej normy bolo ,,prekonať traumu z Trianonu“, ,,zjednotiť Maďarský národ ponad hranice“ a dosiahnuť stav, aby sa ,,Maďari na rodnej zemi cítili ako vo svojej vlasti“. Zákon o Maďaroch žijúcich v susedných krajinách, ako znie presný názov, bol síce prijatý veľkou väčšinou maďarského parlamentu 19. júna 2001, svojou dikciou však patrí skôr niekde do 19. storočia než do dvadsiateho prvého. Tento zákon ušitý podľa zvláštneho gusta Viktora Orbána, a nedávno novelizovaný Medgyessyho socialistickou parlamentnou väčšinou, už dva roky zbytočne zaťažuje slovensko-maďarské vzťahy. Preto sa do víkendového stretnutia ministrov zahraničných vecí SR a MR Eduarda Kukana a Lászlóa Kovácsa vkladali veľké nádeje. Dá sa povedať, že obe strany odišli od rokovacieho stola spokojné do tej miery, do akej boli ochotné a schopné pristúpiť na kompromis. Za ,,výdobytok“ slovenskej strany sa dá pokladať fakt, že rokovanie sa uskutočnilo na báze základnej slovensko-maďarskej zmluvy o vzájomných vzťahoch z roku 1995 a príslušnej zmiešanej komisie. No slová Imricha Béreša, ,,že Slovensko sa stáva opäť diplomatickým víťazom v tejto téme“, sú trochu prehnané. Treba podotknúť, že maďarská vláda pristúpila na rokovania v rámci zmiešanej komisie až po rezolúcii Európskeho parlamentu, ktorý 25. júna vyzval Budapešť, aby začala dvojstranné rokovania s tými susednými krajinami, voči ktorým mal byť krajanský zákon uplatňovaný. Slovenská vláda vzápätí schválila vyhlásenie k maďarskému krajanskému zákonu o tom, že nemá v úmysle teraz ani v budúcnosti uzatvoriť s Maďarskou republikou dohodu o vykonávaní tohto zákona. V Budapešti preto môžu byť zasa spokojní s tým, že slovenská strana, ktorá doteraz rezolútne odmietala o krajanskom zákone rokovať, bola vôbec na túto tému ochotná diskutovať a uznala právo Maďarska podporovať menšiny. Aj keď každá strana sa usiluje interpretovať výsledok po svojom, maďarská cez krajanský zákon, slovenská cez základnú zmluvu, podstatné je, že obe urobili prvý krok na cesta k dohode. Slová podpredsedu Smeru Dušana Čaploviča na margo diplomatickej schôdzky o tom, že ,,jeden hovorí o voze a druhý o koze“, sú preto hádzaním polien pod nohy pri ochote dohodnúť sa. Spolupredsedovia tzv. zmiešanej slovensko-maďarskej komisie pre záležitosti menšín majú do konca augusta tohto roka dohodnúť pravidlá a spôsoby poskytovania pomoci príslušníkom maďarskej menšiny žijúcej na Slovensku. Vyriešenie spôsobu financovania kultúry a školstva maďarskej menšiny na Slovensku z rozpočtu MR, bude najtvrdším orieškom a možno bude trvať dlhší čas, kým sa dosiahne zhoda. Už dnes je však zrejmé, že podpora sa nebude rozdeľovať individuálne, ale na báze škôl a občianskych združení. Mimochodom SMK sa už dávnejšie snažila o zmäkčenie tohto zákona. Z jej radov vyšiel návrh, aby finančná podpora z Maďarska na Slovensko nesmerovala priamo k fyzickým osobám, ale do občianskych združení a nadácií. Je dosť pravdepodobné, že s týmto postupom bude súhlasiť aj Benátska komisia Rady Európy, ktorá mala výhrady k priamemu financovaniu a už predtým vyhlásila, že podpora pre žiakov sa nemôže poskytnúť fyzickým osobám, ale nevylúčila podporu občianskym združeniam či nadáciám. Príslovie hovorí: ,,Kde je vôľa, tam je aj cesta.“ Maďarská republika mala eminentný záujem podporovať svojich krajanov v zahraničí a našla aj prijateľný model, ako to bude realizovať. Pochopila, že nejde o ,,nálepku“, ale o vec samotnú. Slovenská republika odmietala uplatňovať cudziu legislatívu na svojom území a našla si iba legislatívnu kľučku, ako odmietať krajanský zákon. A preto slovenská strana, poučená krajanskou politikou našich južných susedov, by si mala zodpovedať otázku: Ako my mienime pomáhať svojim krajanom na ,,Dolnej zemi“? Aktivity nadšených dobrovoľníkov, ktorí vozia slovenským deťom do Rumunska knihy a počítače, sú síce chvályhodné, ale určite nepostačujú. A ak sa k Slovákom žijúcim v Maďarsku, Rumunsku a Srbsku budeme stále otáčať chrbtom ako k chudobným príbuzným, tak za pár rokov sa problém vyrieši aj sám – asimiláciou.