Reklama
Zľavy na reštaurácie v Bratislave
Reklama

Nepodceňujme význam psychoterapie

Aké impulzy privedú človeka k tomu, aby sa rozhodol pre dráhu psychológa resp. psychoterapeuta? - Odpoviem tak trošku nepriamo. Moje teoretické vzdelanie po skončení vysokej školy sa vyvíjalo viacerými smermi. Venoval som sa štúdiu hypnózy, teórii vzťahov a komunikácie v rodinách, fungovaniu spoločenstiev, a neskôr ma zaujala i náuka o symboloch.
Počet zobrazení: 1502
rozhovor-m.jpg

Tibor Hrozáň, psychológ

Tibor Hrozáň (1955) študoval psychológiu na FFUK v Bratislave. Pôsobil na viacerých miestach, napríklad v psychiatrických liečebniach v Kroměříži, v Pezinku a na Dorastovej poliklinike v Bratislave. Absolvoval osemročný výcvik zameraný na psychoanalyticky orientovanú psychoterapiu. Je členom Komory psychológov a Komory psychoterapeutov. Pôsobí ako psychológ na Územnej poliklinike Ružinov. Žije v Bratislave. Aké impulzy privedú človeka k tomu, aby sa rozhodol pre dráhu psychológa resp. psychoterapeuta? - Odpoviem tak trošku nepriamo. Moje teoretické vzdelanie po skončení vysokej školy sa vyvíjalo viacerými smermi. Venoval som sa štúdiu hypnózy, teórii vzťahov a komunikácie v rodinách, fungovaniu spoločenstiev, a neskôr ma zaujala i náuka o symboloch. Absolvoval som aj niekoľkoročný kurz psychoanalyticky orientovanej psychoterapie. Viaceré zo spomenutých teórií predpokladajú, že v pozadí vecí, ktoré vnímame, ako ich vnímame a prežívame, treba hľadať, identifikovať iné, ďalšie determinácie, nielen tie, ktoré si uvedomujeme a ktorých pôsobenie je zjavné. Inak povedané, nielen veci samy sú podstatné, ale aj ich pozadie, viditeľný i neviditeľný kontext, ktorý ich vymedzuje. Prirodzene, každé rozhodnutie, každý čin, či už patologický alebo nepatologický, má svoje korene. Takto sa usilujem uvažovať o mojich klientoch i kolegoch a takto vnímam aj seba a svoje pôsobenie. A tak aj na vašu otázku, či som sa na dráhe psychológa ocitol vďaka vplyvom z detstva, odpovedám jednoznačne: samozrejme. Ešte by som chcel dodať, že tá vnútorná orientácia pri rozhodovaní, čím chcem byť, nemusí byť len negatívnym dôsledkom minulosti a toho, že si chcem niečo vyriešiť. Vplyvy minulosti môžu byť aj pozitívne a svoj význam môže mať napríklad aj rodinná tradícia, snaha v niečom pokračovať, túžba byť v nejakej veci lepší, ako bol napríklad otec, brat či strýko, a najmä vôľa rozvíjať tú vec ďalej. Vraj sa medzi psychiatrami a psychológmi nájdu aj takí, ktorí si túto profesiu vybrali preto, aby sa pokúsili vyriešiť vlastné problémy. Myslím si, že takýto postoj nemožno vždy zazlievať, veď napríklad aj niekdajší „psychoterapeuti“ ľudských spoločenstiev – šamani – sa vyznačovali vlastnosťami, ktoré by dnešná psychiatria či psychológia mohla považovať za patologické príznaky či psychickú labilitu, a pritom šlo len o prejavy neobyčajnej citlivosti a vnímavosti. Aká je vaša skúsenosť – hľadajú psychológovia riešenie problémov vlastného života vo svojej profesii? - Vašu otázku by som trošku pozmenil, aby som poukázal na to, čo je v nej absurdné. Mohla by znieť takto: či som sa stretol s takými kolegami, ktorí zápasili s vlastnými problémami? Odpoveď je jasná: predsa každý má problémy a psychológ nie je výnimkou. Každý z nás si nesie bremeno nevyriešených problémov, ide len o to, aké je to bremeno veľké, a či si ho svojím životom zmenšujeme alebo zväčšujeme. Čo sa týka citlivosti, tá je, samozrejme, v našej profesii žiaduca. Viacerí pacienti či klienti, s ktorými pracujeme, majú problém práve preto, lebo sú v myslení a rozhodovaní citlivejší, inokedy zasa labilnejší či komplikovanejší ako ich okolie. Zväčša zápasia s množstvom zábran aj tam, kde bežný človek koná bez ťažkostí. Problémy našich klientov súvisia predovšetkým so sférou emocionality, a ak teda psychológ má s klientom účinne spolupracovať, musí sa vedieť vcítiť do jeho citového sveta, musí spolu s ním do tohto sveta vstúpiť a hľadať tam korene traumy, a následne aj nejaké východiská. V umení všetkých dôb hrá nepochybne veľmi významnú úlohu obrazotvornosť, ktorá sa neraz prejavuje aj ako patologická. Ako sa na umelecké diela, či už výtvarné alebo literárne, pozerá klinický psychológ? Odhalí v nich tú tajnú reč duše, ktorú bežný konzument nie vždy vidí? - Odpoviem ako psychoanalytik. Takmer každý náš počin vychádza z hlbšej motivácie, ktorá môže byť vedomá, alebo čiastočne či úplne determinovaná nevedomými potrebami. Oblasť nevedomia či duchovna nie je samozrejmá pre každého psychológa a sú psychológovia, ktorí si vystačia bez kategórie nevedomia či bez duchovnej sféry. Ako psychológ môžem v umeleckom diele ako konkrétnej forme prejavu konkrétneho človeka hľadať hlbšie významy len vtedy, ak mám poznatky z hlbinnej psychológie. Až psychológ, ktorý sa vyzná v symbolike, môže v symboloch diela nájsť veľa ďalších významov. Zdôrazňujem však, že najprv musí vedieť, čo má hľadať, kde to má hľadať, akým spôsobom to má hľadať a – v neposlednom rade – ako to má interpretovať. Isté symboly sú však univerzálne čitateľné a zrozumiteľné, pretože sú nám všetkým spoločné. Upozornil na to Carl Gustav Jung, podľa ktorého sa všetkým nám spoločné kolektívne vedomie prejavuje práve rečou symbolov. Ak však niekto neskúma reč symbolov alebo sa nezaoberá štúdiom nevedomých prejavov, potom bude zrejme dielo interpretovať v medziach svojho vzdelania. V pozadí niektorých umeleckých výtvorov možno identifikovať chorobu, resp. nejaký druh duševného diskomfortu. Takéto diela sú niekedy veľmi sugestívne. Čo myslíte, aký majú dosah na utváranie obrazu sveta u milovníkov umenia? Umelecké dielo je na jednej strane určitým produktom autopsychoterapie, no na strane druhej zrejme nemožno podceniť jeho vplyv na konzumenta... - Posolstvo diela vytvoreného človekom v duševnom diskomforte má veľký význam aj pre tých „zdravých“. Ja človeka, ktorý trpí nejakou duševnou poruchou, nepovažujem za niekoho „iného“, teda za niekoho, kto sa odo mňa výrazne odlišuje. Je to presne taký istý človek ako ja alebo vy, jeho depresia či úzkosť sú predsa známe tak mne ako aj vám. Zásadný rozdiel je v tom, že človek trpiaci duševnou chorobou je týmito emočnými stavmi tak zaplavený, že pod tlakom množstva úzkosti či depresie dochádza až k patologickému narušeniu osobnosti, myslenia, vnímania a prežívania, schopnosti primerane konať, rozhodovať sa, posudzovať. Pre „zdravých“ sú to stavy, v ktorých sa ocitajú len na krátky čas, prípadne z hľadiska intenzity a následkov len náznakovo. K diagnostikovaniu duševných porúch by sa malo pristupovať s veľkou obozretnosťou, lebo si treba uvedomiť, že diagnózy vytvárajú bariéry, oddeľujú „zdravých“ od „chorých“. Bolesť, utrpenie, láska, zúfalstvo a problém riešenia či neriešenia týchto javov sú často obsahom umeleckých diel. Ich stvárnenie predstavuje univerzálne posolstvo, ktoré sa týka každého. Myslím si, že aj tvorba duševne narušeného jedinca obsahuje veľa univerzálnych právd. Predstavy laikov o spôsoboch liečby duševných chorôb sú mnohokrát zavádzajúce. Určite sa udial istý pokrok aj v psychiatrii a psychoterapii. Niektoré zastarané metódy sme zavrhli. Aká je situácia na Slovensku? Počíta sa napríklad s tým, že na liečbe pacienta sa môže podieľať nielen terapeut, ale aj ostatní pacienti? - Liečba duševných chorôb sa v podstate uskutočňuje v dvoch rovinách. Jedna je tzv. biologická. Sem sa zaraďuje liečba psychofarmakami, elektrošokmi, svetlom a iné. Veľký význam majú najnovšie poznatky napríklad z oblastí genetiky, neurológie, endokrinológie – teda somatických prístupov, ktoré osvetľujú súvis či priamo príčiny niektorých duševných porúch a napomáhajú ich efektívnemu zvládnutiu. Druhá rovina – tzv. psychologická – takisto prináša veľmi veľa nového v oblasti skúmania genézy vzniku poruchy a jej liečby. Je veľa nových teórií, škôl, terapeutických prístupov – od neurolingvistického programovania, cez behaviorálne, až po hlbinné. Pre nás je pri hľadaní súvislostí novinkou otváranie priestoru pre duchovný prístup. Pokiaľ ide o druhú časť otázky, pacienti sa veľmi často a veľmi efektívne podieľajú na liečbe druhých. Vzájomná terapia prebieha v skupinkách, v komunitných systémoch a v pomocných skupinách pôsobiacich často mimo psychiatrických liečební či ambulancií. Aké formy terapie uprednostňujete? Boom ezoteriky určite so sebou priniesol množstvo ďalších „terapeutických“ metód. Niektoré z nich sa inšpirovali šamanizmom, ktorý sa dosť často považuje za tmárstvo a blud. Aký máte na to názor? - Optimálne je, ak sa farmakoterapia a psychoterapia vzájomne dopĺňajú. Najdôležitejšie je predsa vyliečiť pacienta. Reálne existuje istý druh rivality medzi psychológiou a psychiatriou. Niektorí psychológovia preceňujú význam psychológie na úkor psychiatrie a naopak, niektorí psychiatri nepriznávajú metódam psychológie takmer nijaký význam. Často si neuvedomujeme, že somatické ťažkosti môžu mať psychické pozadie. Napríklad neustále stavy úzkosti môžu viesť ku vzniku žaludočných vredov, k poruchám rytmu srdca, strate imunity a pod. Lekár síce po určení diagnózy predpíše chorému lieky, no na spôsobe života, ktorý pacient vedie, to nič nemení, nezmení sa jeho pociťovanie, vnímanie sveta, prežívanie a psychické vyrovnávanie s problémami, ktoré mu spôsobujú úzkosť. Hranica medzi psychikou a telom dlhé tisícročia neexistovala, až poznatky posledných dvoch storočí o materiálnom a biologickom fungovaní tela, jeho stavby a systémov vytvorili dojem, že duchovná a emočná rovina nie sú až také dôležité. Úspechy exaktných vied sú také ohromujúce, že duchovný a duševný rozmer sa takmer vytratili. Najmä v krajinách východnej Európy. A tak ho teraz ťažko nachádzame, so zveličením povedané: platíme za to, že sme ho stratili. Zdá sa mi, že celosť človeka, jeho biologickej, duševnej a duchovnej zložky verbálne síce akceptujeme, no v skutočnosti predsa len jednoznačne prevláda váha poznatkov biológie. Šamanizmus – ako jeden z celostných prístupov, ako aj iné celostné (teda duchovné) koncepcie – akosi prirodzene vypĺňa toto umelo vytvorené oddelenie duše od tela. Neviem, nakoľko sú tieto celostné prístupy (napr. kresťanský, židovský, šamanistický, reikistický, orientálne teórie o človeku, duševných chorobách a metódach ich liečby) dokonalé, viem však, že ich často aplikujú aj ľudia, ktorí majú o nich dosť povrchné znalosti. Je na škodu nás všetkých, že oficiálny vedecký výskum má ešte stále problém zmysluplne čerpať z týchto dávnych zdrojov duchovného poznávania. V posledných desaťročiach sa objavili aj nové duševné poruchy – druhy rôznych závislostí, najmä však gemblerstvo. Vie psychoterapia proti nim účinne bojovať? A kde vidíte hlavnú príčinu vzniku týchto ochorení? - Nové duševné poruchy, medzi ktoré patria rôzne závislosti, napríklad drogové a hráčske, vznikajú podľa môjho názoru v dôsledku čoraz ťažších životných podmienok ľudí. Nie však len v zmysle materiálnom, ale najmä duchovnom a existenciálnom. Drogy považujem za formu úniku od zložitosti sveta a od sebarealizácie.V gemblerstve, čiže hráčskej vášni, zasa vidím odpoveď na bezmocnosť a neefektivitu pri riešení každodenných problémov. Varovným signálom o stave spoločnosti sú aj samovraždy, ktoré sú prejavom pocitu bezvýchodiskovosti, zbytočnosti a osamelosti. Efektivita boja proti týmto javom spočíva samozrejme v primeranej terapii. Za primeranú terapiu však nepovažujem len farmakoterapiu, psychoterapiu či komunitnú terapiu, ale aj to, čo u nás momentálne, žiaľ, chýba: podiel spoločnosti na poskytovaní šancí pre zmysluplný, aktívny, efektívny a hodnotný život jednotlivcov. Práca psychológov a psychiatrov bude málo účinná v takej spoločnosti, ktorá nedokáže zabezpečiť podmienky, v ktorých by ľudia mohli plnohodnotne žiť a pracovať. Keď ľudia nebudú mať zamestnanie, nenájdu si primerané uplatnenie, potom bude liečba málo platná. Vrátim sa k problému gemblerstva: ako som už povedal, myslím si, že je to únik pre tých, ktorí sa cítia v živote neefektívni. V zápale hry má gembler šancu byť efektívny, má šancu ovplyvniť chod vecí, ba zažiť aj pocit úspechu či víťazstva. Závislosť na hrách však nemožno liečiť farmakami, ani psychoterapiou. Ako najefektívnejšia sa v súčasnosti ukazuje komunitná forma terapie, najmä u drogovo závislých. V komunitách sa uplatňuje prísny denný režim, ľudia tam tvrdo pracujú, uvedomujú si zmysel svojej práce, čestnosti, cenu svojej bytosti, objavujú či znovuobjavujú hodnoty, ktoré nepoznali, či o ktoré v minulosti prišli. Hranice duševného ochorenia môžu byť zavše dosť pohyblivé. Na problémy s ich definovaním poukázal vo svojich prácach už Michel Foucault. Príznaky istých duševných porúch predsa nemajú len tí, ktorí navštevujú terapeuta, ale zrejme aj tí, ktorí sa považujú za zdravých. A tu už narážame na otázku definovania zdravia. Stávame sa svedkami toho, že modely zdravia sa ľuďom sugerujú prostredníctvom reklamy, filmov a pod. Ľudia potom častokrát stotožňujú zdravie s tým, čo prezentujú médiá... -To, čo dnes médiá predkladajú v masovom merítku, je často ukážkou povrchnosti, plytkosti a nepravdepodobného ideálu krásy, zdravia a dokonalosti. Všedného človeka – konzumenta toho, čo médiá ponúkajú – vedú tieto vzory do stratena. Čím sme v každodennom živote bezmocnejší, tým väčšmi sa obraciame k modlám. Súčasní mediálni „hrdinovia“ a „hrdinky“, ktorými sú ľudia často až fascinovaní, sú len akýmisi náhradami za bytosti z duchovných svetov, o ktoré sme prišli. Takže tieto nové modly možno považovať na jednej strane za náhrady, a na druhej strany za vzory akčnosti, veď neustále rozhodujú, konajú, čosi riešia. Človek má prirodzenú potrebu naplniť svoj život konaním, činmi, no keď sa ocitne bez práce, bez perspektívy, bez ideálov, potom frustrovaný hľadá riešenie v stotožňovaní sa s niekým silným. Na televíznej obrazovke či na plátne kín sú to akční hrdinovia, a v realite sú to mnohokrát vodcovia rôznych extrémistických skupín, napríklad skinheadov, ktorí sa snažia dať svet do poriadku, prezentujú sa ako mocní, schopní dať životu cieľ a zmysel. Aký vplyv mala podľa vás zmena politického systému u nás na výskyt duševných ochorení? Zvýšil sa ich počet alebo, naopak, znížil? Je známe, že určité duševné ochorenie nie je spôsobené konkrétnou stresujúcou či traumatickou situáciou, pretože tá vystupuje len v úlohe akéhosi „spúšťača“ choroby, ktorej predpoklady človek už nosí v sebe. Je týchto „spúšťačov“ dnes viac alebo menej? Je dnešný človek – odtrhnutý od tradičných duchovných systémov a uvrhnutý do sveta, ktorý nemá čas riešiť jeho emocionálne potreby – odolnejší voči tlaku a napätiu prichádzajúcim zvonka? - Podľa mojich osobných skúseností z psychiatrických liečební v Kroměříži a Pezinku sa v posledných rokoch počet duševných ochorení nejako výrazne nezvýšil. Percento ľudí, ktorí musia chodiť na terapiu, je približne také isté ako pred rokom 1989. Treba však povedať, že je vysoký výskyt depresií, pocitov bezmocnosti, viac detí vyrastá v nepriaznivých rodinných pomeroch. Ťažkých duševných ochorení, ktorými sa zaoberá takzvaná veľká psychiatria, je približne rovnaké percento vo všetkých krajinách, čiže nezáleží na tom, či ide napríklad o Veľkú Britániu alebo Rusko. Rozdiel je len v kvalite terapeutickej starostlivosti, ktorá pri nízkej úrovni len zvyšuje percento chronických či invalidizovaných pacientov. Súčasná civilizácia stavia predovšetkým na rýchlej výmene čo najväčšieho množstva informácií. Nemáte niekedy pocit, že takáto civilizácia sa správa tak trochu maniodepresívne, pričom zatiaľ vidno len jej manickú fázu – fázu zrýchlenia, zhonu a roztrieštenia – a nikto nevie, aká bude fáza depresívna? - Súhlasím s vami v tom, že nároky, ktoré kladie súčasná doba na jednotlivca – teda väčší výkon, väčšiu efektivitu – sa nekryjú s prirodzenými potrebami, prirodzeným rytmom človeka. Človek sa čoraz častejšie dostáva do stresu, ba už v ňom aj permanentne zotrváva, pretože nemá príležitosť uvoľniť sa, relaxovať. Jeho životný štýl je vymedzovaný požiadavkami mechanizácie, automatizácie, kompjuterizácie práce, jednotvárnosťou pracovného procesu, stresom a strachom zo straty zamestnania. Stroje sa síce prispôsobujú schopnostiam človeka, no sleduje sa len jediný cieľ: zvyšovanie produktivity a zisku. Dvadsiate storočie bolo storočím Freudovým, teda storočím psychoanalýzy, objavovania sexuality, podvedomia a snového sveta. V súčasnosti niekedy vzniká dojem, že freudovská psychoanalýza je už prekonanou záležitosťou. Do popredia sa dostávajú nové poznatky, no zároveň sa o slovo hlási aj túžba po „revitalizácii“ starých spirituálnych tradícií. Takúto tendenciu, teda návrat k duchovnu a religiozite, naznačil vo svojich prácach už Carl Gustav Jung. Myslíte si, že Jung a Fromm sa do 21. storočia budú „hodiť“ väčšmi ako Freud, Adler či Szondi? - Podľa môjho názoru by bolo nesprávne Freuda či Adlera v budúcnosti „vypustiť“. Freud zmapoval sexualitu a generácie psychoanalytikov po ňom jeho teórie korigovali. Význam freudovskej psychoanalýzy sa v dvadsiatom storočí niekedy preceňoval, inokedy zasa zatracoval. To však neznamená, že psychoanalýza je chybná metóda. Skôr by sa dalo povedať, že psychoanalýza sa očistila, vyčírila, dospela. Rozdiel medzi Freudom a Jungom bol azda v tom, že Freud k tajomstvám ľudskej psychiky pristupoval – keďže pôvodne bol neurológom – exaktne, nebral do úvahy duchovné dimenzie, kým Junga zaujímali aj psychické obsahy manifestované v tradičných spirituálnych systémoch, teda sústredil sa na obsahy náboženské, mytologické, rozprávkové... Samozrejme, nemusíme ani Jungovu koncepciu kolektívneho nevedomia vnímať ako čosi nemenné, rozhodne ju však musíme považovať za niečo, čo naše poznanie o ľudskej duši zásadným spôsobom obohatilo.

S hosťom SLOVA sa zhováral Peter Macsovszky

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama