V San Sebastiane o budúcnosti rozšírenej EÚ

Už po pätnásty raz zorganizovala Asociácia európskych novinárov v španielskom San Sebastiane medzinárodný seminár venovaný vývoju v strednej Európe. V paláci Miramar na atlantickom pobreží sa 7. až 11. júla zišli intelektuáli, politici a novinári z krajín Vyšehradskej štvorky, aby spolu s významnými španielskymi novinármi a študentmi diskutovali tentoraz na tému Idey pre zjednotenie Európy. Miguelovi Angelovi Aguilarovi, vplyvnému, špičkovému španielskemu novinárovi, ktorý je predsedom španielskej sekcie Asociácie európskych novinárov, sa spolu s ďalším organizátorom Fernandom de Valenzuela, ktorý vyštudoval v Prahe, podarilo zabezpečiť zaujímavých účastníkov do jednotlivých diskusných panelov. Tak napríklad som mal tú česť v otváracom paneli diskutovať na tému Európa dvadsiatich piatich po Konvente s Jiřím Dienstbierom, exministrom zahraničných vecí ČSFR, Dariuszom Szymczychom, štátnym tajomníkom pre európsku integráciu, ktorý pracuje v kancelárii prezidenta Poľskej republiky A. Kwasniewského, a Istvánom Szentiványim, predsedom výboru pre európsku integráciu maďarského parlamentu. Pri téme Európa 25-tich, perspektívy Východu a Západu panel tvorili Adam Michnik, šéfredaktor poľskej Gazety Wyborczej, český politický analytik a predseda Českej rady pre audiovizuálne médiá Václav Žák, známy slovenský novinár a zároveň generálny tajomník Asociácie európskych novinárov Juraj Alner. Medzi účastníkmi seminára bol aj český intelektuál žijúci a pôsobiaci v Taliansku profesor Václav Bělohradský. Diskusie mali dva hlavné motívy. Prvým z nich bola fascinácia skutočnosťou, že pätnásť rokov po prvom seminári sa stalo realitou to, čo sa na sklonku osemdesiatych rokov zdalo iba utopickým snom – Európa sa zjednocuje. Najmä J. Dienstbier a A. Michnik, poprední predstavitelia československého a poľského protirežimového disentu, veľmi plasticky popisovali svoj vtedajší sen o Európe. Stredoeurópske národy boli dedičmi Európy a zároveň boli od nej oddelené. Prekonanie železnej opony znamenalo nielen vymaniť sa spod diktatúry a glajchšaltovania, ale aj nahradiť uzatvorenú spoločnosť spoločnosťou skutočne otvorenou, dať ľuďom, ktorí pociťovali bezprávie, istotu, že právo naozaj platí pre každého. A Michnik upozornil, že deficity pri napĺňaní predsavzatí, ktoré stáli pri zrode politických revolúcií v stredoeurópskych krajinách, vedú dnes množstvo ľudí k idealizácii bývalých režimov, hoci nik sa politicky neusiluje o ich návrat. Druhým významným leitmotívom diskusií boli hrozby, ktoré stoja pred rozšírenou Európskou úniou, riziká, ktoré prináša pre dnes už bývalé kandidátske krajiny praktický vstup do EÚ, obavy z možných reakcií obyvateľov bohatej západnej časti Európy na spojenie s oveľa chudobnejšími krajinami zo strednej a východnej Európy. Osobitná pozornosť sa venovala takým javom a tendenciám v stredoeurópskych krajinách, ako sú populizmus, pokusy o novú ideologizáciu života a korupcia prerastená do politických systémov. A. Michnik v tejto súvislosti zdôraznil, že tieto fenomény sú o to nebezpečnejšie, že v stredoeurópskych krajinách sa demokratické inštitúcie ešte hlboko nezakorenili. Podľa neho je vysoko pravdepodobné, že talianska demokracia prekoná Berlusconiho a americká demokracia Rumsfelda a Ashcrofta, ale v nových demokraciách je pravdepodobnosť prekonania protidemokratických vybočení menšia. Aj preto sa účastníci seminára zhodli na tom, že úlohou rozšírenej EÚ je preukazovať praktickú solidaritu balkánskym krajinám či Ukrajine a Bielorusku. Tak ako občania Československa či Poľska na začiatku deväťdesiatych rokov očakávali solidaritu od západných krajín a dostala sa im v podobe konkrétnych projektov rozširovania EÚ a NATO, majú dnes krajiny Vyšehradskej štvorky morálny a politický záväzok pomôcť a prekonať ťažkosti procesu politickej demokratizácie a hospodárskej transformácie krajinám, ktoré ležia na východ od nich. To je jedno z najvýznamnejších posolstiev seminára v San Sebastiane.