Snobské bľabotanie

Dvanásteho mája krstil v bratislavskom trendovom bare Spojka Michal Hvorecký svoju tretiu knihu, tentoraz román s názvom Posledný hit. Hudba, živý DJ, projekcia, čítanie z diela i drinky zadarmo, prítomnosť guru-posvecovateľa Egona Bondyho i Ondreja Herca - všetky tieto udalosti spolu s propagačným turné po Slovensku odštartovali literárny život najnovšieho diela mladej súčasnej slovenskej spisby. Každé dielo ktoréhokoľvek umelca je svojím spôsobom prvotinou. Tvorca musí začínať nad povestnou bielou stránkou papiera, ktorú jeho predstavivosť a prekypujúca vôľa podeliť sa so svojím názorom a videním sveta začne zapĺňať literárnymi postavami, osudmi a priestormi. Kdesi v budúcnosti Hvorecký dej svojho románu umiestnil do blízkej budúcnosti. Do času, keď sa Bratislava, rovnako ako Argentína a Rumunsko, dostala mimo záujmu civilizovaného informačno-industriálneho sveta, do priestoru, kam sa nedistribuujú tovary predávané šikovnými marketingovými ťahmi odborníkov na reklamu, kde sa začína zóna pirátskych výrobkov a úžerníckeho pašeráctva. Pophviezda Madona je dávno mŕtva, Michael Jackson odišiel z tohto sveta potom, ako mu odpadla brada, Európska únia však stále existuje, euro je pevná mena a Spojené štáty sa akosi vytratili zo zorného poľa súčasníkov. Autor umiestňuje svoj román do doby, keď „aktuálna verzia sveta nefunguje“, čo môže byť aj veľkou paralelou so súčasnosťou, pretože v histórii hádam neexistuje doba, o ktorej sa súčasníci kvetnato nevyjadrovali ako o krízovej ceste k záhube. V čase Posledného hitu sa celého svetového hospodárstva zmocnilo niekoľko korporácií, nevytvorila sa globálna dedina a všetko sa podriaďuje neúprosnému diktátu peňazí a marketingových sloganov. Obyvatelia sveta v tejto blízkej budúcnosti stratili kontakt s dejinami, história sa stala fikciou, ktorú vytvárajú mediálne koncerny a deformujú sponzorované globálne kanály. V takto nadefinovanom vzťahu minulosti k prítomnosti zvolil autor zvláštne kontrastujúcu konštrukciu rozprávania. Svoj príbeh rozdelil do dvoch rovín: retrospektívnej, ktorá zobrazuje minulosť, a súčasnej, ktorá rozpráva osudy hlavného hrdinu v reálnom čase. Idea neexistencie dejín ako spôsobu objektívneho poznania sveta sa takto rozrušuje hneď na prvých stránkach samotnou štruktúrou textu, nehovoriac o tom, že motívy retrospektívneho pásma sa do súčasného dostávajú v podobe úplne konvenčných spomienok. Škoda len, že sme sa o živote ľudí v takto presne definovanom čase nedozvedeli nič viac, ako len to, že k výrobkom pridávajú marketingoví machri siahodlhé brožúrky opisujúce príbehy blaženosti, ktoré uspokojujú neistotu obyvateľov zeme z neistých zajtrajškov. Z Reykjavíku sa tak cez Londýn, Bratislavu, americké koncentračné tábory dostaneme až do Dubaja. Cynický maznáčik Hlavným hrdinom Hvoreckého románu je svetoznámy DJ Alfred Raff, ktorý sa po oslňujúcej kariére v zafajčených techno-kluboch stane najskôr súčasťou a potom dokonca lídrom chlapčenskej marketingovo vyrobenej skupiny Icon. Okrem vysokoškolského vzdelania, na ktoré je hrdina patrične hrdý, nikdy nezabudne odcitovať nejakú múdru frázu, čo mu napriek nepredstaviteľnej zaneprázdnenosti pri hraní v kluboch zostala v jeho geniálnej pamäti, sa Alfred ukáže byť aj geniálnym hudobníkom, ktorý má tú zvláštnu vlastnosť, že za celú svoju kariéru nevydá ani jediný originálny tón. Alfred Raff je ironickým mladíkom, ktorý na svet pozerá z výšky svojho bankového konta, úspech a bezproblémovosť života mu zastierajú realitu a preto nevie, čo je skutočnosť a čo fikcia, čo je vážne a čo dôležité. Práve takéto hodnoty sa úplne vytratili zo života generácie mladých ľudí, ktorí trpia samotou a nostalgiou. Na čo sa ich nostalgia upiera v ovzduší nereálnosti dejín, sa od autora nedozvieme. Alfred nie je ironický iba k svojmu okoliu, ale aj k sebe samému. Považuje sa za obyčajného mladého muža, je producentom jediného albumu svojej hudobnej skupiny, režíruje jej prvý videoklip a napíše text k prvému hitu. Vedomie svojej obyčajnosti dokazuje tým, že presne vie, ako na ľudí pôsobí lesk jeho bielych zubov. Cynický a ironický mladík je napriek tomu schopný hlbokého citu. Superhviezda, megakrásna speváčka Letizia sa stane predmetom jeho nesmelých a cnostných erotických predstáv, ktoré sa zhmotnia v prekvapujúco poetickej hre s metrovými modelmi helikoptér na golfovom ihrisku za mestom. Letizia s Alfredom prežívajú svoj vzťah ako deti v materskej škôlke, naivne sa nechajú ovládať matkou a otcom, ktorých postavy sa vo svete Hvoreckého budúcnosti premenia na všemocné a všetko ovládajúce médiá a spotrebiteľský dopyt. Letiziina smrť za volantom, keď v jednej ruke držala telefón a v druhej fľašu s minerálkou, spôsobí v Alfredovi veľkú zmenu, jeho otupené zmysly mediálnym a materiálnym dostatkom nie sú schopné cítiť už nič iné, iba fyzickú bolesť a tak si z času na čas vrazí ihlu pod necht na palci na nohe. Skutočnosť tvoria médiá. O tom sa Alfred presvedčí sám, keď na skutočnom Letiziinom tele zistí, že všetky plastické operácie boli len výmyslom a nebezpečná symetria jej kriviek bola výtvorom aj v budúcnosti aktívnej matky prírody. Pravdu o tom, či jej láska bola iba marketingovým produktom alebo skutočným citom, sa Alfred ani čitateľ nedozvie. Letiziiným protipólom a charakterovým protikladom je teroristka Karisma, ktorá spolu so svojou bandou unesie Alfreda z pokojnej Bratislavy a nátlakom, ako z akčného filmu, ho prinúti zapojiť sa do plánu skazy globalizovanej marketingovej spoločnosti prostredníctvom telenákupu a románov červenej knižnice. Román ako dve poviedky Posledný hit Michala Hvoreckého sa už podľa spomenutého torza nesie v znamení nezrovnalostí a prázdneho globalizačného bľabotu. Najvážnejším nedostatkom autorovej literárnej techniky je nedôslednosť vo využívaní vlastných motívov a literárno-príbehových reálií. Svetoznámy DJ Alfred Raff, ktorý mnohokrát nevie, kde sa ráno zobudí, v ktorom meste, dokonca ani na ktorom kontinente, sa o niekoľko odstavcov neskôr rozplýva nad rozľahlosťou mesta Londýn hneď potom, ako sa z veľkého dídžeja stane ešte väčší sladký chlapec z boybandu. Ten istý chlapčenský líder a kráľ sŕdc všetkých pubescentných fanyniek po svojom únose presne vie, že auto, v ktorom bezbranne sedí, ide „výpadovkou šejka Zayeda na diaľnicu smerujúcu cez Jumeiru a Jebel Ali do hlavného mesta Abú Zabí“. Po úteku z hotela, kde ho drží Karisma, dokáže svoju genialitu tým, že presne pozná názvy súčastí oblečenia v arabských krajinách, dominanty Dubaja a pri beznádejnom behu neznámym mestom si presne spomenie, že vo vrecku nemá ani jeden dirham. Rovnaké podrobnosti sa v myslení hlavného hrdinu objavujú pravidelne, niekedy sú to detaily o Star Treku, inokedy postmoderné teórie vnímania, jedným slovom, čitateľ sa v Poslednom hite stretne s plejádou všetkých základných tém z dejín fantastickej literatúry. To, čoho sa čitateľ nedočká, až na niekoľko svetlých výnimiek tvoriacich pár stránok textu, je životné prežívanie, individuálny postoj hrdinu k svojmu okoliu. Alfréd Raff je jedným z najnecitlivejších a najizolovanejších hrdinov literatúry, jediná vec, okrem intenzívneho prežívania bolesti, ktorá ho vie až patologicky vyviesť z miery, je vlastný alebo cudzí pot. V tejto atmosfére izolovanosti zaráža, prečo si autor zvolil rozprávanie v prvej osobe ako jediný literárny postup vo svojom texte. Príčinou je asi istá zotrvačnosť a tradícia fantastickej literatúry. Hlavný hrdina namiesto toho, aby sa s čitateľom podelil o názor a postoj k všetkému, čo sa deje, sa v prvej osobe s ním len hrá a nechce mu prezradiť cieľ a príčiny svojho konania. Ja-forma Hvoreckého rozprávania je v rozpore aj s filmovými detailmi, ktoré nijakým spôsobom neovplyvňujú pocity, náladu ani konanie žiadnej z postáv. Vypnuté monitory hracej konzoly, osudy hercov zo seriálu Star Trek, mnohokrát ani dážď či kvapky potu nemajú na príbeh, postavy či celkovú atmosféru nijaký vplyv. Niekedy by sa čitateľovi žiadalo spoznať, čo Alfred cíti nosom, čo ústami, čo počuje a aký má k tomu postoj. Namiesto toho sa však dozvedáme podrobnosti o všetkom možnom, čo v príbehu nehrá žiadnu rolu, čo sa stalo predtým, alebo čo sa stane potom. Tomuto všetkému by sa dalo vyhnúť dôkladným premyslením osnovy textu z formálnej i obsahovej stránky. Potom by bolo jednoduché spomaľovať text opismi, spomienkami a profesionálnymi podrobnosťami na miestach charakterovej premeny, napríklad potom, ako sa Alfred dozvie, že jeho postmoderno-dadaistické nadávanie publiku z okna nemocničnej izby bolo iba predstavením s vopred zaplatenými stážistami, takisto by sa dalo vyhnúť lapsusom v štýle, kedy sa „príznak stáva príznakovým“, „Karisma sa vyznačuje charakteristickou dravosťou“. Veľkolepé označenie textu za román by tiež znieslo určitú skromnosť. V takto bohato načrtnutom svete, s množstvom pravidiel a prepracovaným ideologickým pozadím, štyri postavy na to, aby poskytli románový priestor na opis „obsiahlejšieho výseku zo života“, jednoducho nestačia. Samotný záver „románu“ sa nijako nevzťahuje k celému textu, ale iba k jeho druhej polovici, ak vezmeme do úvahy obe pásma textu. „Odvážny“ veľkočin pomsty za Karismine politické prednášky a fyzické obmedzenia nenapĺňa rozkošatené očakávania veľkolepého záveru, ku ktorému smerujú dva prúdy v tektonike rozprávania. Patetické „čo sa stalo neskôr, je bezvýznamné a neskutočné,“ je smiešne, či ho vnímame ironicky alebo vážne. Alfred Raff vo svojej neomylnosti zistí, že úspešnosť akčných filmov sa hodnotí podľa počtu helikoptér, že romány, čo majú na obálkach výňatky pochvalných recenzií, nestoja za povšimnutie. Podľa týchto kritérií je Posledný hit úspešným akčným filmom, lebo sú tam až štyri helikoptéry, ale nezaujímavou knihou, lebo má na obálke tri naozaj špičkové, literárnym majstrovstvom užasnuté recenzie. „Románový“ debut Michala Hvoreckého na moje veľké sklamanie potvrdil nejasný dojem pozérstva z jeho predchádzajúcej zbierky poviedok Lovci a zberači, ktorý bol mimovoľne potláčaným sklamaním po nadšení z prvej autorovej knihy Silný pocit čistoty. Posledný hit je dobrým príbehom, ktorý by zniesol mierne učesať a na niekoľkých miestach zoškrtať. V každom prípade však predíde sklamaniu každý, kto si knihu neprečíta viac ako raz. Michal Hvorecký: Posledný hit. Ikar, Bratislava 2003