Hans Küng – verný burič

Hans Küng (narodený v roku 1928 v Sursee, Švajčiarsko, patrí k najznámejším a najtvorivejším katolíckym teológom. Vydavateľstvo Slovart v Bratislave si všimlo jeho dielo Katolícka cirkev – stručné dejiny, vďaka čomu Küngovo dielo po prvýkrát vychádza v slovenskom preklade. Neznalosť diela a osobnosti H. Künga na Slovensku má viacero príčin. Kresťanská tradícia je na Slovensku síce mocná, ale teologický rozmer slovenského kresťanstva je chudobný. Bývalé socialistické Československo sa izolovalo od aktuálnych prúdov v humanistických vedách, osobitne vo filozofii a teológii. Teológia sa podnes na Slovensku chápe ako školská teória pre kňazov, nie ako kritická intelektuálna reflexia kresťanskej viery. V prípade Hansa Künga ide navyše o kontroverznú postavu, ktorej nekryjú chrbát vyššie cirkevné inštancie. Hoci sa nedávno dožil 75 rokov, podnes budí dojem mladého buriča. Osobnosť Jeho meno som prvýkrát počul počas štúdií v sedemdesiatych rokoch. Jeden z našich profesorov mu adresoval posmešné výhrady za to, že si dovolil kriticky hodnotiť ideu pápežskej neomylnosti. Keď bol H. Küng zbavený vedenia teologickej katedry, niektorí moji kolegovia hovorili, že je neposlušný, že vraj popiera kresťanské dogmy a pod. Spomínam si, ako sa ho vtedy zastal jeden starý jezuita: Nečítal som všetky jeho diela, iba šesť, sedem, a to čo píše, sa mi celkom páči. Ak by sa nesprával tak konfliktne voči kúrii (úradom vo Vatikáne), nebol by problém... Asi aj kontroverzie s Vatikánom prispeli k tomu, že H. Küng sa stal známym širokej verejnosti. Mnohé z jeho kníh si získali povesť bestsellerov. Stali sa však aj „povinnou“ literatúrou na teologických fakultách či pri vyučovaní náboženstva na gymnáziách. Hans Küng sa často správal kriticky až konfliktne, predsa niet dôvodu, aby sme ho radili medzi ľudí, ktorí sa jednoducho potrebujú „vykričať“ a odreagovať zo svojich trápení s inštitúciou (v tomto prípade cirkevnou). Ako sám píše v úvode knihy Katolícka cirkev – stručné dejiny, pochádza z katolíckej časti Švajčiarska, z kantónu Luzern. V mladosti získal najlepšie možné vzdelanie v Ríme na Pápežskej gregoriánskej univerzite, a potom na Katolíckom inštitúte na parížskej Sorbonne. Počas rímskych štúdií sa stal kňazom a prvú sv. omšu slávil priamo v Bazilike sv. Petra. Už ako 32-ročný bol menovaný riadnym profesorom fundamentálnej teológie na univerzite v Tübingene (SRN). O dva roky neskôr, keď začal II. vatikánsky koncil (1962 - 1965) – najväčšie a najzávažnejšie zhromaždenie predstaviteľov katolíckej cirkvi, ktoré sa zvoláva len zriedka i od 16. storočia sa konalo tri razy – bol menovaný pápežom Jánom XXIII. za oficiálneho teologického poradcu koncilu. Do roku 1979 viedol katedru dogmatickej a ekumenickej teológie. V tom roku mu Vatikán vzal poverenie vyučovať katolícku teológiu. Nesprávne sa interpretuje, že dostal zákaz pôsobiť ako katolícky kňaz. Citujme jeho samého: Zostal som neochvejne, ale s kritickou loajálnosťou verný svojej cirkvi a dodnes som profesorom ekumenickej teológie a katolíckym kňazom s dobrým postavením. (H. Küng: Katolícka cirkev, s. 16). Prežiť na univerzite mu pomohol aj Inštitút ekumenického výskumu, ktorý založil v šesťdesiatych rokoch pri univerzite v Tübingene. Dielo Vo svojich prácach sa H. Küng venuje pomerne širokej tematike. Je odborníkom v oblasti fundamentálnej a dogmatickej teológie, venuje sa dialógu medzi svetovými náboženstvami a zároveň hľadá porozumenie medzi kultúrami a náboženstvami. Pri hľadaní étosu pre dnešný svet zasahuje aj do oblasti ekonomiky a politiky. Známym sa stal už svojou dizertačnou prácou o ospravodlivení hriešnika, v ktorej spracoval dielo významného protestantského teológa Karla Bartha (Rechtfertigung, 1957). Téme cirkvi a širšej problematike kresťanstva venoval množstvo diel. Najznámejšie sú o koncile a jednote kresťanov (Konzil und Wiedervereinigung, 1960), o cirkvi (Die Kirche, 1967; Katholische Kirche – wohin?, 1986), o podstate kresťanstva (Das Christentum / Wesen und Geschichte, 1994), či konfliktné dielo o pápežskej neomylnosti (Unfehlbar?, 1970). Z dogmatických diel sa aj v širšej verejnosti stala populárnou kniha o Kristovi a kresťanstve (Christ sein, 1974). Vo viacerých prácach sa H. Küng zaoberal vzťahmi medzi svetovými náboženstvami – od židovstva až po čínske tradície. V roku 1990 vydal knihu o hľadaní spoločného étosu – Projekt Weltethos. Odvtedy neúnavne rozvíja tieto tézy: Nebude prežitia bez svetového étosu. Nebude mier vo svete bez mieru medzi náboženstvami. Nebude mier medzi náboženstvami bez medzináboženského dialógu. Dielo o étose vyšlo aj v češtine a okolo projektu vzniklo v mnohých krajinách veľa ďalších iniciatív. Do debaty týmto smerom patrí aj dielo o étose pre politiku a hospodárstvo (Weltethos für Weltpolitik und Weltwirtschaft, 1997). Kniha vyšla tiež po česky v roku 2000. Problém Slovenský čitateľ sa o H. Küngovi dozvie veľa aj z tej jedinej knihy prístupnej v slovenskom preklade. Aj keď dielo nesie podtitul Stručné dejiny, nejde o odborný spis venovaný dejinám. Autor nezaprie teológa so znalosťou celého ideového zázemia kresťanstva, ako aj vášnivý záujem o reformu cirkvi, ktorá by jej umožnila zohrávať dôstojnú úlohu v postmodernom svete. Čitateľ sa dozvie veľa aj o cirkvi. Nielen historické udalosti. Autor núti k otázke, ako má vyzerať cirkev odvolávajúca sa na Krista a jeho evanjelium – cirkev, ktorá sa nebude svetu prispôsobovať, ale zostane otvorená a aktuálna. Niektorých čitateľov určite vyruší miestami radikálna kritika, napr. tvrdé hodnotenie súčasného pápeža, iní budú zasa povrchne Künga citovať, aby podopreli svoju nechuť voči cirkvi. Pre prvých by bolo užitočnejšie poctivo zvážiť Küngove predstavy o obnove cirkvi, pre druhých zasa jeho rozlišovanie podstaty cirkvi a jej vonkajšej podoby. Pre mimokresťanskú verejnosť je povšimnutiahodné, ako cirkev napriek mnohým problémom a zlyhaniam zostáva duchovnou mocnosťou so širokou základňou nezištných spoločenstiev, sociálnych a vzdelávacích inštitúcií, celosvetovým spoločenstvom veriacich a angažovaných ľudí. Napriek povrchnému zdaniu je H. Küng naozaj verný katolík, ktorý sa vyznáva: Napriek radikálnej kritike cirkvi je zrejme jasné, že ma stále drží nad vodou neochvejná viera. Nie je to viera v cirkev ako inštitúciu, keďže cirkev očividne stále zlyháva, ale viera v Ježiša Krista, jeho osobu a život, ktorý zostáva hlavným motívom v cirkevnej tradícii, liturgii a teológii. Meno Ježiš Kristus je ako zlatá niť na gobelíne cirkevných dejín. Hoci je ten gobelín neraz dotrhaný a zašpinený, niť tam stále je. (H. Küng: Katolícka cirkev, s. 23). H. Küng: Katolícka cirkev – stručné dejiny. Vydavateľstvo Slovart, Bratislava 2003