Revolucionárka s horúcou krvou
Skvelá a zároveň provokatívna, ľavicová bojovníčka, handicapovaná žena, oddaná manželka, milenka významných mužov, ale i žien - mexická maliarka Frida Kahlo. Napriek tomu, že stála po boku giganta mexického muralizmu Diega Riveru, až do polovice 80. rokov 20. storočia o nej mimo Mexika takmer nikto nepočul. Dnes je najoslavovanejšou maliarkou sveta a za jej obrazy sa platia miliónové sumy. Narodila sa ako Magdalena Carmen Frieda Kahlo y Calderon 6. júla 1907 v Modrom dome v Coyacane v Mexiku. Jej otec Guillermo (Wilhelm) Kahlo, syn maďarských židov pochádzajúcich z nemeckého Baden-Badenu, emigroval do Mexika v roku 1891. Čoskoro sa tu stal známym fotografom a oženil sa s Matildou Calderon, Mexičankou s indiánskymi a španielskymi koreňmi, Fridinou matkou. Frieda (meno si na protest proti politickému vývoju v rodnej krajine svojho otca zmenila na Frida) vyrastala v hlavnom meste Mexika, v nízkom dome nafarbenom indigovou modrou s červenými okenicami, s dvorom plným hustých magnóliových stromov. I tieto korene spôsobili, že sa do dejín zapísala aj ako sexuálna a politická revolucionárka s horúcou južanskou krvou. Farebné mexické ulice, vášnivá hudba, krásne ženy, charizmatickí muži a búrlivé udalosti prvej polovice 20. storočia tvoria neoddeliteľnú súčasť jej životného príbehu. Vernosť v živote, nie v láske Frida bola dievčaťom vyčnievajúcim z radu. Inteligentná, nie veľmi krásna, obdivovaná ženami i mužmi. Napriek tomu bolo jej detstvo a dospievanie plné bolesti a samoty. V šiestich rokoch prekonala detskú obrnu, následkom ktorej krívala, ako osemnásťročná prežila ťažkú haváriu električky s autobusom, pri ktorej zahynulo niekoľko ľudí. Frida vyviazla s ťažkými zraneniami chrbtice a zlomeninami nôh, vyzeralo to, že už nikdy nebude chodiť. To ju ovplyvnilo na celý život. Motív smrti sa stal neoddeliteľnou súčasťou väčšiny jej obrazov. V roku 1922 začína Frida študovať na známej Národnej prípravnej škole. Prestíž školy priláka aj svetoznámeho maliara Diega Riveru, ktorý tu zdobí múry školy oslavnými výjavmi mexických dejín. I keď ho Frida pri monumentálnej nástennej maľbe stretáva, nevenuje mu pozornosť. Záujem prejaví až o niekoľko rokov neskôr, keď mu prináša ukázať svoje plátna. Po tragickej autonehode, strávi totiž niekoľko mesiacov na lôžku v sádrovom pancieri. Svoj zdravotný handicap prekonáva maľovaním. Rodičia ju v jej novo objavenej záľube všemocne podporujú. Na nebesiách nad posteľou má umiestnené zrkadlo, v ktorom sa vidí. Tam niekde bol začiatok jej prvých autoportrétov. Ľavicovo orientovaného maliara Diega Riveru upúta Fridina originalita, nevšednosť a obrovská výrazová energia. Svoj vzájomný vzťah plný vášne, lásky i nenávisti spečatili v roku 1929 manželským zväzkom. Nenávideli sa, ale zároveň boli na sebe závislí, jeden druhému dávali slobodu, žiarlili. Sľúbili si vernosť v živote, nie v láske. Búrlivé manželstvo jej spôsobovalo utrpenie – išlo predovšetkým o Riverove avantúry, ktoré mu však oplácala rovnakou mierou. Vášeň a túžbu, utkané z revolučných postojov v politike i v sexe, prežila i v náručí revolucionárskeho vyhnanca Leva Trockého, ktorý spolu so svojou manželkou našiel krátky azyl práve v jej a Diegovom dome. Bola milenkou fotografa Nicholasa Murraya, sochára Isamuea Noguči, či herečky Dolores del Rio, Paulette Goddardovej, Marie Félixovej, americkej maliarky Georgie O´Keefovej alebo Josephine Bakerovej. Okrem fyzickej bolesti sa preto v jej dielach zrkadlia i tieto početné milostné vzťahy. Najväčšou tragédiou života Fridy Kahlo však bolo nenaplnené materstvo, ktoré je témou jej emotívne najsilnejších obrazov. Považovala ich za akúsi náhradu svojich troch neúspešných tehotenstiev. Amerika, Európa a konečne Mexiko Začiatkom 30. rokov 20. storočia odchádzajú Frida a Diego do Ameriky, kde sa stávajú miláčikmi umeleckých kruhov. Rivera tu pracuje na nástenných maľbách pre Priemyselný inštitút. Avšak po konflikte s Rockefellerom ohľadom Leninovho portrétu, ktorý zakomponoval do obrazu, sa v roku 1933 pár vracia späť do Mexika. Diego si depresiu lieči milostným pomerom s Fridinou sestrou Cristinou. Kahlo odchádza do New Yourku, nakoniec však manželovi odpúšťa a vracia sa do Mexika. V roku 1938 sa zoznamuje s André Bretonom. „Keď som uvidel jej obrazy, bol som fascinovaný. Bol to čistý surrealizmu,“ píše Breton po ich stretnutí. Fridu však neobdivuje len on, uznáva ju napríklad aj spisovateľ Louis Aragon, režisér Srgej Ejzenštejn, maliari Vasilij Kandinskij, Marcel Duchamp, Pablo Picasso, Salvatore Dali a ďalší európski umelci. Frida ale svoje zaradenie k surrealizmu odmieta: „Všetci tvrdia, že som surrealistka, ale nemajú pravdu. Nikdy nemaľujem sny, zobrazujem iba vlastnú realitu, i keď odlišnú od všeobecných zvyklostí.“ Vďaka Bretonovi získava uznanie od zahraničných kritikov. Jej prvá oficiálna výstava v Julien Levy Gallery v New Yorku má obrovský úspech. V roku 1939 jej Marcel Duchamp poriada výstavu v Paríži. Napriek úspechu však Frida túži po Mexiku a Diegovi. Ten ju ale prekvapuje žiadosťou o rozvod. Jej zdravotný stav, poznačený niekoľkonásobnými operáciami chrbtice, sa náhle zhoršuje. Je paradoxné, že práve toto zhoršenie znamenalo začiatok jej najplodnejšieho umeleckého obdobia. Po zavraždení Trockého je jedna z podozrivých, odráža sa to aj na jej už aj tak chabom zdraví. Museli jej amputovať prsty na nohe, liečiť infekciu obličiek. Aj napriek tomu všetkému stále maľuje. V roku 1940 ju Diego opäť žiada o ruku. V roku 1947 podstupuje Frida v New Yorku ďalšiu operáciu chrbtice, ktorá jej však prináša iba nekonečnú bolesť. Na lôžku trávi osem mesiacov, pripútaná v oceľovom korzete, a dostáva injekcie morfia, na ktorom sa stáva závislá. V roku 1953 sa konečne koná jej prvá výstava v Mexiku v Galérii Arte Contemporaneo. Vernisáže sa Frida zúčastní aj napriek zákazu lekárov. S amputáciou pravej nohy prichádza ruka v ruke hlboká depresia. Vysilená Frida stráca chuť do života a pokúša sa niekoľkokrát o samovraždu. Trinásteho júla 1954, vo svojich 47 rokoch, zomiera vo svojom „Modrom dome“ v Coyacane. Na opustenom maliarskom stojane stojí nedokončený obraz Stalina. Až do svojej smrti bola Frida, rovnako ako Rivera, presvedčenou komunistkou, niektoré jej obrazy zobrazujú napríklad Lenina, Marxa, Engelsa. Medzi jej najlepšie diela však patria bolesťou sršiace obrazy, ktorým síce chýba bravúrny štýl jej manžela, ale sú úprimnými výpoveďami o jej utrpení. Jej obliekanie a dom v štýle ľudového Mexika sa stali inšpiráciou pre výtvarníkov a dizajnérov na celom svete. Posledný obraz nazvaný A žije život, ktorý namaľovala, má jednoduchý námet: zátišie s melónmi. Kuriózne je, že melóny sú aj na poslednom obraze Diega Riveru. Tento o takmer dvadsať rokov starší tvorca monumelnálnych nástenných fresiek prežil Fridu Kahlo len o štyri roky.
