Zeppelin opäť vzlietol
Legenda je legenda, s tým sa už nedá nič robiť. Obyčajní ľudia z mäsa a kostí sa stanú pre milióny iných akýmisi malými bohmi, a tí ich zase na oplátku urobia raz za čas šťastnými. Vonkoncom nie je na škodu veci, keď sa tak stane aj po vyše dvadsiatich rokoch. Práve toľko času totiž ubehlo, odkedy štvorica Led Zeppelin vydala svoj posledný štúdiový album. Teraz sa nám opäť pripomína so živým kúskom a rockový svet natŕča uši. Skupina sa do Ameriky vybrala v roku 1972 už po ôsmy raz. Turné zahŕňalo aj dva koncerty v Los Angeles Forum a Long beach Arena v dňoch 25. a 27. júna. Práve z nich je zostavený playlist až troch CD. Z každého z nich vybrali tú lepšiu verziu, pri zachovaní autenticity dobového poradia trackov. Hneď na úvod ide do tuhého. Vikingský „popevok“ Immigrant Song má tú správnu silu, zvuk je od prvých chvíľ veľmi dobrý. Spolu s Heartbreaker tvoria dravé úvodné číslo. Page pri sóle nezabudol na Bachovu Lutnovú suitu č. 1 a 59th Street Bridge Song od Simona a Garfunkela. Kapela šliape ako hodiny. Plant trápi hlasivky vo vrcholnej forme, Bonzo útočí paličkami na všetko, čo je naokolo, John Paul odvádza neoceniteľnú robotu s absolútnym prehľadom a Page by už po Since I´ve Been Loving You potreboval sadu nových prstov. Ako na každom koncerte absolútna eufória zavládne po prvých akordoch hymny Stairway To Heaven, ktorá je tu vo veľmi vydarenej verzii. Je čas na trochu akustiky a hippie nálady a chlapci to dobre vedia. Pohodový akustický set vás svojou nenútenou atmosférou úplne pohltí. Tomu sa hovorí ticho pred búrkou, na druhom CD má totiž vybuchnúť atómová bomba. Zostupná basová linka s úderom gongu, ktoré Page dopĺňa o kvílenie typu Cry Baby, nám dávajú na známosť, že aj táto verzia dramatického klenotu Dazed And Confused nám namláti z každej strany a má na to vyše 25 minút. Po celý ten čas môžeme sledovať absolútnu zohratosť štvorice, schopnosť prispôsobiť sa náhlej zmene, a pritom vďaka majstrovstvu pridať aj niečo naviac. Skupina sa zabaví aj úryvkami z The Crunge a Walter´s Walk. Sláčiková medzihra ešte umocňuje vzrušenie z celej show. Na prekvapenie publika odznejú tóny ešte čerstvej novinky Dancing Days, songu s chytľavým tanečným riffom, ktorý vyžaruje radosť a krásny pocit z atmosféry tých čias. Moby Dick, to je 20-minútová veľryba, zvádzajúca súboj s kapitánom Bonzom. Keď nepomáha paľba, treba to skúsiť aj holými rukami. Posadnutosť je celkom namieste, súboj vyhráva poslucháč. Tretie CD mapuje záverečnú časť koncertu, a tu už môžu zaznieť iba klasiky. Nezabudnuteľný úvodný riff Whole Lotta Love je predzvesťou mimoriadne výbušnej verzie skladby, pri ktorej Page letí na svojom Les Paule po neprebádaných zákutiach galaxie, Plantovo vrieskanie by nahnalo strach aj Davidovi Lynchovi. Priestor v improvizačnej časti skladby patrí už tradične boogie a blues. Rock And Roll sa valí ako hradba po letnej losangeleskej pláni, ktorú môže zastaviť až The Ocean. Ako posledný prídavok zvolili elektrický blues-rock Bring It On Home s fantastickými dialógmi medzi gitarou, basou a bicími. Rockový Olymp je dobytý. LED ZEPPELIN boli v tom čase, aj podľa Pageovych slov, na vrchole svojich síl. Pri všetkej objektivite, áno, ani tento album nie je bez chyby, menších zaváhaní a nechcených disharmónií, ale je to len daň za tento absolútny výkon. Koncerty Led Zeppelin prešli vývojom, od menších sál až po mamutie show, a aj keď boli za posledné roky ťažko skúšaní, nikdy by neboli dopustili, aby neprišli každý večer s niečím novým a prekvapujúcim. LED ZEPPELIN: How The West Was Won (2003) Robert Plant - spev, harmonika Jimmy Page – elekt.. a akust. gitara John Paul Jones -basgitara, klávesy, mandolína John Bonham - bicie
