Pravda a mýtus

Keď španielski dobyvatelia pristáli pri ústí jednej z početných riek na západnom pobreží Južnej Ameriky, chytili domorodca. Chceli zistiť meno krajiny, kde pristáli. Otázku Indiánovi položili po španielsky a nepochybovali, že im bude rozumieť. Indián povedal slovo, ktoré znelo ako Peru. Nebol to názov krajiny, ale jeho vlastné meno.
Počet zobrazení: 1894
17_2-m.jpg

Keď španielski dobyvatelia pristáli pri ústí jednej z početných riek na západnom pobreží Južnej Ameriky, chytili domorodca. Chceli zistiť meno krajiny, kde pristáli. Otázku Indiánovi položili po španielsky a nepochybovali, že im bude rozumieť. Indián povedal slovo, ktoré znelo ako Peru. Nebol to názov krajiny, ale jeho vlastné meno. Krajina, ktorú neskôr Španieli dobyli, sa dodnes volá Peru. V skutočnosti sa vtedy volala Tawatinsuyu. Bol to názov štátu, ktorý vytvorili Inkovia a ktorý by sme mohli približne preložiť ako „Štyri diely sveta“. Hoci španielski dobyvatelia hľadali predovšetkým zlato, a k „divochom“ či „pohanom“ sa správali s nebývalou krutosťou, jednako ich kronikári nemohli utajiť obdiv nad ríšou, ktorej sa Španieli zmocnili. Legendy o vzniku ríše Inkov O vzniku ríše Inkov zaznamenali španielski kronikári dve legendy. Podľa prvej vysoko v horách, na mieste zvanom Paumkartampu, sa zrazu zjavili tri okná. Vyšli z nich manželské páry, podľa niektorých verzií tri, podľa niektorých štyri, ktoré tvorili súrodenci. Prvý z bratov sa nazýval Manko Kapak. Mená ďalších sa rôznia, Kači, Uču, Sauka, Auka či Wanka. Všetky sestry sa nazývali Mama, čo aj v kečuánskom jazyku znamená „matka“, a pridávalo sa im aj druhé meno. Manželka Manko Kapaka sa volala Mama Okljo. Bratia a sestry stáli pred problémom, ako prežiť v novej situácii. Najprv spolupracovali, no potom medzi nimi vypukol spor, ktorý prežil iba Manko Kapak. Ten s ovdovenými sestrami, ktoré sa stali jeho manželkami, zostúpil do údolia. Tam založili mesto Cuzco, čo znamená „pupok“, pupok sveta či vesmíru. Druhá legenda hovorí, že keď boh slnka videl, v akom barbarskom stave žijú ľudia, poslal im svojho syna a dcéru, aby ich scivilizovali. Brat a sestra vyšli z údolia jazera Titicaca a odtiaľ ku Cuzcu. Otec im dal zlaté žezlo a povedal, že sa majú zastaviť na tom mieste, kde bez odporu prenikne do zeme. To sa stalo až na ich poslednej zastávke. Najmä druhá legenda zdôrazňuje, že Inkovia si prisvojili úlohu šíriť na územiach, ktoré dobyli, civilizáciu. Bola to však civilizácia, ktorá možno v starých dobách nemá obdobu... Zákaz písma Pred ríšou Inkov existovala civilizácia Tiwanaku, po ktorej ostala povestná brána Slnka na brehoch jazera Titicaca. Z toho možno usudzovať, že civilizácia, ktorá predchádzala Inkom, poznala písmo. Rovnako poznala písmo aj civilizácia Mayov v strednej Amerike. Vznik písma zväčša súvisel so vznikom prvých štátov. Bolo treba zaznamenávať zákony v takej forme, aby existoval ich jednotný výklad. Panovníci museli dávať svoje príkazy v podobe, v ktorej sa nemohli deformovať. Vznik písma zároveň umožnil zaznamenať staroveké mýty a bol východiskom pre vznik prvých vied. Lenže existencia písma mala aj nevýhody. Umožnila zachovať v kolektívnej pamäti aj také skutky vladárov, ktoré by boli radšej vymazali z dejín. Napríklad prvý čínsky cisár Čchin Š´ Chuang-ti rozkázal spáliť všetky dovtedajšie knihy. Našťastie sa našli odvážlivci, ktorým sa väčšinu pokladov starej čínskej kultúry podarilo predsa len schovať. Čínskeho cisára totiž ani len nenapadlo zakázať písmo. V ríši Inkov však písmo neexistovalo. Nahrádzal ho záznam informácií nazvaný kipu. Na silnom motúze viseli rôznofarebné šnúrky. Dodnes sa nevie, či mohli zachovávať iba štatistické záznamy alebo boli úplnou náhradou písma. Niektorí španielski kronikári tvrdia, že kipu mohlo zaznamenávať aj zložité pojmové štruktúry, ba aj mená. Možno vysloviť názor, že šlo o náhradu písma. Kipu vedeli čítať iba tzv. kipu-kamajokovia, ktorí boli špeciálne školení, pretože išlo o veľmi zložitý systém zachovania informácií. Keďže neexistovalo písmo, nevieme dnes nič o vedeckých úspechoch Inkov, napríklad o medicínskych. Španieli si napríklad všimli, že obyvatelia ríše mali vo veľmi dobrom stave chrup. Všetky zuby si dokázali uchovať až do konca života. Ako to dokázali, ostane asi naveky tajomstvom. Dodnes sa zachoval z tamojšej kultúry iba folklór, ľudové piesne a tance. Vieme, že Inkovia mali aj poéziu a prózu, no nezachovali sa. Španielski dobyvatelia vyhubili kipu-kamajokov, a tak sa kipu stali absolútne nečitateľnými a ich obsah bude večnou záhadou. Divy civilizácie Inkov Málokto vie, že práve od Inkov sme prevzali dve dôležité poľnohospodárske plodiny, zemiaky a kukuricu. Ide o plodiny, ktoré možno pestovať v horách. So zemiakmi je však spojená jedna záhada. Jedlé sú vlastne iba hľuzy, ktoré sú schované v zemi. Plody rastliny, ktorá rastie nad zemou, sú jedovaté. Ako Inkovia objavili tajomstvo zemiakov? Na území Južnej Ameriky neexistovali veľké zvieratá, ktoré by sa dali domestifikovať a používať ako zdroj mäsa či dopravný prostriedok. Najväčším zvieraťom bola lama, veľká asi ako ovca alebo koza. Španieli, ktorí mali kone, pripadali Inkom ako božské bytosti. Napriek tomu Inkovia vybudovali obdivuhodnú sieť ciest, ktoré boli často postavené vo vysokohorskom teréne. Spojenie s centrom obstarávali bežci. Dopingom pre zvýšenie ich rýchlosti boli listy rastliny zvanej koka. Obsahovali drogu, ktorá sa dodnes používa ako povzbudzujúci prostriedok. Hoci cesty boli projektované pre bežcov, nezničili ich ani kopytá koní španielskych dobyvateľov. Iným zázrakom boli pevnosti, ktoré boli projektované tak, aby odolali – v tomto regióne častým – zemetraseniam. Španieli si mysleli, že ich postavili diabli. Dnes sa zasa našli autori, ktorí tvrdia, že ich staviteľmi mohli byť iba prišelci z kozmu. Je to síce nepredstaviteľné, ale veľké kamenné monolity ťahali desiatky kilometrov ľudia lanami. Medzi Inkami museli byť vynikajúci stavitelia, ktorí boli zároveň veľmi dobrými matematikmi. O matematických schopnostiach civilizácie Mayov máme určité informácie, lenže absencia písma Inkov nám nikdy neumožní, aby sme sa dozvedeli niečo o znalostiach, ktoré umožnili vystavať tieto divy sveta. Spoločenský systém ríše Obyvateľstvo ríše sa delilo na dve základné skupiny. Mohli by sme ich charakterizovať tak, že jednu skupinu tvorili tí, čo dane odvádzali, druhú zasa tí, ktorí ich odvádzať nemuseli. Daňoví poplatníci sa nazývali purikovia a privilegovaná časť spoločnosti zasa inkovia. Peniaze v ríši samozrejme neexistovali, dane sa odvádzali vo forme rôznych prác a služieb. Základom všetkej hospodárskej a sociálnej činnosti v ríši bola občina – ajlu. Aj inkovia tvorili akúsi svojráznu občinu. Ríša sa delila na občiny a dediny. Občiny boli zodpovedné za vykonávanie všetkých prác. Vykonávala ich buď občina alebo jej niektorí príslušníci. Museli tiež zaisťovať výživu, ošatenie a iné potreby ľudí, korí museli odísť na práce pre štát, ako bola napríklad stavba ciest. Občina sa tiež musela postarať o ich rodiny. V prípade, ak bol niekto povolaný do armády, o jeho potreby sa síce staral štát, ale starostlivosť o jeho rodinu musela zabezpečovať občina, ktorá sa o ňu starala aj vtedy, ak zahynul. Hoci v záujme inkov bolo zachovať čo najväčšiu kompaktnosť občiny, vznikli dve skupiny, ktoré systém občín narušovali. Jednak to bola skupina „panien slnka“, aklja, a potom nemanželskí synovia inkov, ktorých boli v čase príchodu Španielov desiatky, ba možno stovky tisíc. „Panny slnka“ svojím postavením pripomínali rímske vestálky. Bola tu však dôležitá výnimka. Stávali sa nimi napríklad najkrajšie spomedzi purikov. Ak od nich niektorý z inkov požadoval, aby mu boli po vôli, museli splniť jeho želanie, no pohlavný styk s purikom znamenal smrť nielen pre vinníka, ale pre celú jeho rodinu. Hoci pochádzali aj z najvyšších vrstiev, nezaháľali. Museli tkať látky a šiť šaty, do ktorých sa obliekali inkovia. Táto povinnosť „panien slnka“, ale aj žien patriacich k purikom, spôsobila problém, ktorý nakoniec vyústil do tragédie ríše. Vznikla čoraz početnejšia vrstva nemanželských synov inkov, ku ktorým patrili aj nelegitímni synovia samého vládcu. Nepatrili ani k purikom, ani k inkom. Ich sociálny status bol nejasný. To viedlo k budúcemu konfliktu... Inkovia a podrobené národy a kmene V ríši žilo pred príchodom Španielov okolo desať miliónov ľudí. Nie všetci boli Kečuánci, ako pôvodní Inkovia. Tí stáli pred riešením čohosi, čo by sa dalo nazvať „národnostná otázka“. Metódy riadenia ich ríše v niečom pripomínajú Rimanov. Aj Inkovia sa na jednej strane snažili zavádzať kečuánsky jazyk ako komunikačný prostriedok medzi etnikami ich ríše, no na druhej strane dávali najavo úctu k etnickým odlišnostiam a zvyklostiam a miestnym náboženským kultom. Španieli videli v Inkskej ríši konglomerát rôznych národov a kmeňov, zároveň nepochybovali, že ide o jednotný štát. Španielsky kronikár zaznamenal, že sa rôzna etnická príslušnosť poddaných ríše dala spoznať na prvý pohľad. V hlavnom meste ríše boli jednak chrámy bohov všetkých podmanených národov, ale aj ustanovizne, kde sa šľachta podmanených národov podrobovala akémusi „politickému školeniu“. Vštepovala sa im „pravda“, že odpor voči Inkom nemá zmysel, iba bezvýhradná poslušnosť ich nadvláde im otvorí cestu k blahobytnému životu. Z hľadiska Inkov bola najväčším zločinom lenivosť. Už sme spomínali, že hlavným kritériom delenia spoločnosti bol rozdiel medzi tými, čo museli odvádzať dane a tými, čo nemuseli. Čo však s tými, čo nemohli pracovať, napríklad bezmocnými starcami či mrzákmi? Pre nich bola zavedená veľmi kuriózna daň: museli odvádzať určité množstvo živých vší. Tak inkovia bojovali proti lenivosti. Každý poddaný, ktorý vykonával určenú činnosť, mal však záruku, že nezomrie od hladu. Inkovia mali aj iné originálne nápady. Každý národ mal určený jeden deň v roku, keď jeho predstavitelia mohli hovoriť o situácii na svojom území, o tom, či dane neboli nadmerné a či ich mohli miestni obyvatelia odviesť. Sťažnosti potom preveril nezávislý inšpektor, a ak boli pravdivé, vinníci boli potrestaní. Prísny trest čakal miestodržiteľov aj vtedy, keď v provincii vypukla napríklad epidémia. Španielom, ktorí sa vo svojej krajine stretávali s každodennou korupciou či úžerníctvom, sa tieto poriadky zdali byť nepochopiteľné. Pád ríše Inkov Hoci ríša Inkov existovala až do príchodu Španielov, ktorí ju definitívne zničili, proces jej zániku sa začal pred ich príchodom. Bol spojený s menom Atawalpu, nemanželského syna vládcu Wajnu Kapaka. Ten si svojho ľavobočka obľúbil a poveroval ho dôležitými úlohami. Atawalpa mal veľký vplyv najmä vo vojsku. Podľa niektorých povestí Wajna Kapak vraj zanechal závet, kde odkázal vládu svojmu ľavobočkovi. Lenže, akú formu mohol takýto závet mať? Inkovia predsa nepoznali písmo. Ak vyslovil svoju poslednú vôľu na smrteľnej posteli, narušil všetky dovtedajšie pravidlá a zvyklosti platné v ríši. Niečo na tejto poslednej vôli asi bolo, pretože oficiálny dedič trónu Waskar vyhlásil, že z Atawalpu chce urobiť druhého muža ríše. Atawalpa však dostal vierohodné správy, že sa ho nevlastný brat chystá zavraždiť na pohrebnej slávnosti. Vypukla občianska vojna. Víťazom sa stal Atawalpa. Ten sa potom krutým spôsobom vyrovnal so všetkými, ktorí mohli ohrozovať jeho vládu. Práve v tomto čase prichádzajú do krajiny Španieli. Najprv sa tvárili, že chcú nastoliť „zákonnú“ vládu. Neskôr však nastoľujú takú krutovládu, akú, napriek všetkému, tamojšie obyvateľstvo ešte nepoznalo. Podľa niektorých odhadov vyhubili deväť desatín obyvateľstva. Pre zvyšok, ktorý prežil, bola nadvláda Španielov taká strašná, že si v povestiach idealizovali svoju minulosť, hoci nebola až taká ideálna. Niektorých bádateľov táto idealizácia minulosti ovplyvňuje doteraz. Už sme spomínali niektoré záhady tamojších dejín, ktoré autorov, ako je napríklad všeobecne známy Däniken, viedli k tvrdeniu, že tvorcami civilizácie Inkov boli mimozemšťania. Sovietsky autor sci-fi Alexander Kazancev v 60. rokoch prišiel ešte s kurióznejší názorom. Mimozemšťania mali komunistickú spoločnosť a Inkov inšpirovali, aby ich napodobnili. K tomu je však treba dodať, že priekopník marxizmu v Rusku Grigorij Plechanov vyslovil varovanie, že ak sa boľševici dostanú k moci, vytvoria niečo podobné ako bola ríša Inkov, kde síce pracujúci mali zaistenú istú životnú úroveň, ale žili v neslobode.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984