Pókáreň

Keď si rozvedená s deťmi, bez chaty, bez auta, bez peňazí, bez možnosti chodiť na drahé dovolenky, najlepšie urobíš, ak si zaplatíš pomerne lacný pobyt blízko mesta, ale predsa len na vidieku, kam aj deti rady chodia. Ako členka spisovateľskej organizácie som si tentokrát – počas zimných prázdnin – pýtala ubytovanie ani nie v spisovateľskom kaštieli, ale v priľahlom ,,poľovníckom” domčeku, kde to bolo ešte lacnejšie.
Počet zobrazení: 1061
18-m.jpg

Keď si rozvedená s deťmi, bez chaty, bez auta, bez peňazí, bez možnosti chodiť na drahé dovolenky, najlepšie urobíš, ak si zaplatíš pomerne lacný pobyt blízko mesta, ale predsa len na vidieku, kam aj deti rady chodia. Ako členka spisovateľskej organizácie som si tentokrát – počas zimných prázdnin – pýtala ubytovanie ani nie v spisovateľskom kaštieli, ale v priľahlom ,,poľovníckom” domčeku, kde to bolo ešte lacnejšie. Keďže sme išli viacerí – môj syn, dcéra, synovec a dcérin priateľ, – obsadili sme tu jeden z dvoch apartmánov. Výhodou domčeka bolo okrem iného, že sme si mohli hocikedy uvariť čaj, kávu, ale aj práškovú polievku. A nemuseli sme skoro ráno vstávať a chodiť do kaštieľa na povinné, nechutné a nezmyselne predražené raňajky, okorenené neprajnými pohľadmi miestneho záhoráckeho personálu. Z očí im priam žiarila nenávisť voči ,,povaľačskej” chase spisovateľov. Pre nich nebolo prácou ani keď človek sedel pri písacom stroji denne dvanásť hodín, stále to brali ako ničnerobenie. Všetci mali svoje domčeky, záhradky, nemohli pochopiť túžbu nás, mestských ľudí po prírode, po zeleni. Strava sa tu počas posledných rokov pokazila primerane tomu, ako sa usilovali usporiť, a s akou nechuťou vyvárali. Variť sa má totiž s láskou – vtedy je dobré aj lacné jedlo. Lenže oni varili bez fantázie, s odporom, mala som pocit, že možno by nám do taniera najradšej napľuli, a tak to aj vyzeralo. Každý deň skoro tá istá (nijaká) polievka, so zhrčovatelou zápražkou, ten istý zlý (najlacnejší) kapustový šalát, neustále mäso, takmer žiadne prívarky. A žiadna kultúra stolovania... V domčeku nám však bolo dobre. I keď prvé, čo sme si všmili, bolo, že sa tu zrejme dosť dávno neupratovalo, a keď, tak len teraz, narýchlo. V kútoch všade sedeli pavúky, viseli pavučiny. Jediné, čoho sa moja dcéra, ale aj synovec priam hystericky desí. Od malička neznášala pavučinu a dlhonohých pavúkov (možno odvtedy, čo po nás na jednej zaprášenej pražskej povale celú noc labzovali, takže sme oka nezažmúrili). Raz, keď ma v detstve uvidela nahú, s hrôzou sa spýtala: – Mami, keď budem veľká, aj mne narastie taká pavučina, ako tebe?! Vyhlásila, že dovtedy nevojde do kúpeľne, kým z nej jej brat Dávid a kamarát Zeno nevynesú všetky pavúky. Takže ich začali systematicky lapať. Nie zabíjať, keďže všetci sme boli proti zabíjaniu, a oni boli obzvlášť veľkí milovníci zvierat. Po jednom ich vynášali von v obrovskom pohári, ktorý tam objavili. Na môj návrh ich dávali do malej, nevyužitej komôrky, kde okrem starých papierov, špiny na drevených regáloch a ďalších pavúkov nebolo nič. Tú sme – ako sa na miešané maďarsko-slovenské osadenstvo patrí – nazvali: PÓKÁREŇ (PAVÚKÁREŇ). Názov sme vylepili na dvere komôrky, aj s nakreslenou pavúčou sieťou. Chlapci počas siedmich dní nášho pobytu ulovili denne presne po päť pavúkov (ako sme my s exmanželom v Juhoslávii pri mori – keď sme si doma zabudli všetky peniaze, a žili sme iba z úlovku na dovezenú udicu – chytili denne sedem rybičiek...). Čo sa s pavúkmi dialo potom, v ich novom domove, neviem. Dcére Rachel som radšej neprezradila, čo som zočila, keď som sa zohla, v kúpeľni pod radiátorom... Približne tak si predstavujem Zappom spomínaný ,,Monster movie” (hororový film). Pravdu povediac, ani ja som si to radšej nepripúšťala. Tvárila som sa, akože nič. Proste odporná pštrosia politika, akú iným vždy tak zazlievam. Ale toto sa muselo tajiť, pretože keby to bolo prepuklo, predčasne a neslávne by bola skončila naša kratučká, skromná dovolenka. Pod radiátorom sa totiž rozprestieralo niekoľkoročné, prekvitajúce, niekoľkogeneračné pavúčie kráľovstvo, so všetkým, čo k tomu náleží. To sa už nedalo len tak odstrániť, aj keby sme boli zmobilizovali všetky upratovačky (ktoré na nás mimochodom tiež zazerali, ako keby sme si my neplnili povinnosti a ony áno). Vyžadovalo by si to generálku a neviem, či by zo strany zatiaľ ako-tak pokojných pavúkov nebola nastala reakcia, známa z hitchcockových filmov. A to som nemohla pripustiť. Takže sme sa upriamili len na viditeľné – na ,,špicu ľadovca” a v pomalom tempe sme pokračovali v čiastočnej likvidácii zaužívanou pohárovou technikou. Jej výhodou bolo aj to, že Dávid – ktorý vyštudoval biológiu – mohol v pohári celé hodiny pozorovať anatómiu a správanie pavúkov. (Raz takto v lete celú večnosť civel do rohu balkóna, už sme si mysleli, že mu preskočilo, keď nám oznámil, že pozoruje veľmi vzácnu plošticu, ktorá sa živí prachom, či čo. Bola takmer nebadateľná, sama vyzerala ako malý chumáč špiny). V prvej izbe som sa ubytovala s Dávidom a so synovcom Miškom ja, spálňu s manželskými posteľami som prenechala dcére a jej priateľovi. Keď sa to moji rodičia dozvedeli, boli z toho úplne vedľa. Vraj ako som mohla, ešte nemá osemnásť, je to nemorálne a nenormálne. Oponovala som, že čochvíľa dovŕši osemnásty rok, Zeno má už vyše dvadsať, majú sa radi, potrebujú lásku, a keby chceli, urobia ,,to” kedykoľvek a kdekoľvek, hoci aj pod bránou. (Spomenula som si na jeden svoj exces so svojím černošským milým vo výťahu paneláku. Nestačí, že černoch, ešte k tomu vo výťahu! Alebo naopak? Nestačí, že vo výťahu... Síce v noci – nezodpovedne sme výťah na čas odstavili na medziposchodí. Bolo to fajn, aspoň pre nás...). Dcéra teraz mala navyše asi desať dní menzes a bolo jej tak zle, že sme jej nosili jedlo do postele. Mimochodom, na rozdiel odo mňa bola vo veciach erotiky úplne zdržanlivá, a takmer so všetkým sa mi zdôverovala. Tento jej kamarát u nás už viackrát prespal, a ona si ho nikdy nepripustila k telu. Dosť kvôli tomu aj trpel. Miloval ju, neustále sa k nej túlil, očividne túžiac po láskaní, po nežnosti. Ale ona reagovala pomerne chladne. Na jednej strane bola ešte mladá, a asi mala zo sexu strach, na druhej, neviem, či v nej nebol nejaký psychický blok voči chlapcom (neskôr sa to isté zopakovalo aj s iným...). Či v nej nepracovalo sklamanie voči otcovi, ktorý sa o ňu po rozvode takmer úplne prestal zaujímať. Ako keby v nej bola podvedomá túžba napínať, trestať mužské pokolenie. Nasvedčovalo tomu aj jej dlhoročné vrúcne priateľstvo so spolužiačkou, tak silné puto, že okolie už začalo mať podozrenie, či nie sú lesby. Rachel však údajne neznášala lesby. Bolo to čosi iné. Silnejšie priateľstvo, než býva medzi dievčatami v norme. Zo strany jej kamarátky to mohla byť túžba ochraňovať čosi útle, krehké, opustené (ona bola na rozdiel od Rachel mohutná, ako chlap). Zeno na ňu hrozne žiarlil, nenávidel ju (aj ona jeho), no kým on z nej mával záchvaty zúrivosti, ona trpezlivo vyčkávala, kedy vzťah Zena a Rachel skončí. Rachel boli blízki iba teplí, tvrdila, že len tí sú milí, o ostatných mužoch sa vyjadrovala opovržlivo, najmä o tých, čo sa presadzovali príliš mužským, patriarchálnym spôsobom, ako „mačovia”. Zeno teda spal po boku Rachel, ale zrejme nič viac. Z vedľajšej izby sme občas počuli výkriky a nadávky, vzápätí však vysvitlo, že to jej iba vytlačil uhrík na tvári, alebo ju – pri lakovaní nechtov na nohe – nechtiac pošteklil. Potajomky sme im my traja vedľa závideli, že môžu byť sami s niekým, koho milujú. Mišo ešte nemal vážnejšiu známosť, a Rachel mu bola vždy mimoriadne blízka (napriek tomu, že bola jeho sesternica). Mala som pocit, že na nich žiarli: bol dosť nervózny a kompenzoval to neustálym čumením do telky s tromi mizernými kanálmi. Zapol ju už ráno, keď som chcela v tichu cvičiť jógu. Ja som roky nemala nikoho, a kupodivu mi sex takmer nechýbal. O to väčšmi však láska a neha. (,,Nehy nikdy nie je dosť”, povedal správne nedávno jeden môj – inak riadne blbý a nudný – známy). Ale mladým som dopriala. Ja som si užila dosť lásky, pomyslela som si. Zeno však neustále pobehoval v starých, rozgajdaných, plátených trenkách po otcovi. Kadečo mu z nich trčalo – prinajmenšom vajcia. Aj hlas mal erotický, pohyby nežne energické, akoby skúsené (pritom tiež ešte nemal dievča), ruky zvyknuté hravo-panovačne narábať s jeho dvoma psami, aj s naším kocúrikom. Medzi ním a Dávidom citeľne pulzovala akási medzichlapčenská, družná vibrácia. Dávid bol mimoriadne jemný, citlivý chalan. Práve sa po dlhom čase rozišiel s frajerkou, a cítil sa asi dosť opustený. Zeno bol psychicky totálne labilný. Napriek tomu, že bol taký mladý, už dva roky bral dosť tvrdé lieky, ktoré mu dával jeho psychiater. Nahovárala som ho, aby s tým prestal, no bol už pomerne závislý, a zatiaľ nemal síl na to, aby to začal odbúravať. Doma mal vážne problémy. Jeho otec mal rakovinu, v poslednom štádiu, pričom Zeno si s nikým iným z rodiny tak nerozumel, ako s ním. Matka bola pomerne prostá a uprednostňovala jeho malomeštiacku sestru s deťmi. Najhoršie si rozumel s tyranskou babkou, s ktorou mal čoraz otvorenejšie konflikty. Neustále rýpala do Zena, kedy už pôjde na vojnu, aby sa z neho stal „riadny chlap”. – Priniesli ti už predvolánku? – provokovala ho neraz. To ho tak rozčúlilo, že na podobné výzvy občas odpovedal štýlom: – A tebe už priniesli rakvu? – Nič pre nás nebolo také zábavné, ako keď na ňu kydal. S vojnou ho otravoval aj otec, ktorý by bol tiež mal radšej mužnejšieho syna. Zeno bol totiž ,,na muža” príliš precitlivený. Umelecká duša, kreslil, fotil, a vyzeral zženštilo, prinajmenšom asexuálne, bezpohlavne, ako androgýn. Kvôli tomu sa mu u nich v mestečku posmievali, že je „buzerant”, čím asi vznikla jeho sociálna fóbia: mal problém vyjsť na ulicu či medzi viacero ľudí, najmä dedinčanov. Proti ľudskej zlobe sa ozbrojoval aroganciou, spätnou agresivitou, svojím psom, kamarátmi-bitkármi, útekom do samoty a k tvorbe, k svojim dvom čierno-žlto škvrnitým salamandrám, ktoré dostal ešte ako malý chlapec a choval v ich chladnej, vlhkej studni. Mimochodom, napriek tomu, že vyzeral inak, ako ,,normálni” chlapci (tomu sa teš, povedala som mu, buď hrdý, že nie si tuctový zjav), nebol homosexuál. Možno skrytý bisexuál, ešte to ani sám nevedel. Farbil si vlasy na čierno, perfektne si ich strihal, holil si chlpy na tele, lakoval si nechty. Dával si šiť dokonalé, úzke nohavice, ktoré ešte viac predlžovali jeho dlhočizné, tenké nohy a vôbec, mal svojský štýl (čo sa mase, stádu zdá vždy smiešne, a je jej proti srsti). Neustále sledoval najnovšie módne trendy, kupoval exkluzívne módne časopisy a sám si navrhoval šaty. Mal isté sklony aj k transvestitizmu, transsexualite, exhibicionizmu a fetišizmu, ale tie máme v menšej či väčšej miere možno všetci. K fetišizmu rozhodne všetci... Chcel fotiť a obliekať aj Rachel, navrhovať jej šaty, inšpirovala ho ako prípadná modelka. Lenže tá zo seba nebola ochotná nechať robiť ,,šaša”, ani si nechať meniť imidž. Schválne sa ,,vôbec” neobliekala, chodila mesiace v jednej ošarpanej, kockovanej flanelovej košeli. – Chcem, aby ten, čo ma ľúbi, ľúbil mňa a nie moje šaty, alebo nejaký vyumelkovaný módny imidž. S tým som vlastne súhlasila a v podstate som bola rada, že nemám dcéru tuctovú pipku, ktorá by lákala chalanov na vystrčené prsia, nahé bruško, sexi oblečenie a podobne. Rachel bola osobnosť, a bola krásna aj v ošarpaných háboch. Upratovačku rozčúlil ešte aj mierne vyzývavý plagátik s názvom Pókáreň. Jedovito ho strhla. To však nemala robiť. Ihneď sme vyrobili podobný a doplnili sme ho presnými údajmi, svedčiacimi o úspešnosti lovu pavúkov, s vykázaným denným priemerom. Ten už nestrhla, a v ten deň trošku svedomitejšie vyzametala. Upratovačky v kaštieli už dávno nebavilo upratovanie. Urobili len to najnutnejšie. (Iste, malé platy, ale mohli sa tešiť, že majú prácu, v ktorej sa nestrhajú, vo svojom bydlisku. Inak v meste tiež neboli vysoké platy). Potom už len klábosili, prípadne popíjali, pofajčievali, kávičkovali, ohovárali... Kde boli tie časy, keď staré, svedomité upratovačky ešte aj vo voľnom čase leštili mosadzné lustre, čaše, rámy obrazov, elegantné poháre, zvyšky zatiaľ ešte neukradnutého pôvodného grófskeho nábytku. Cez deň sme celé hodiny hrali ping-pong či hru scrabble, pozerali sme nami dovezené videokazety, prípadne telku. Zavolali sme si aj mladučkú dcérku známeho režiséra, krásnu Sáru, v súvislosti s ktorou sa všetci chalani zhodli, že by mohla mať viac rokov, a že by ju chceli. Mala nádherne smutné oči, pehy, jemnú tváričku a krehkú postavu. Chudera, mamu mala totálnu alkoholičku, čo otec riešil tým, že aj on pil. Alebo, že by bol on začal? Neviem. Najlepšie na tom bolo, že sa tvárila, že nepije, a ešte ohovárala iných, ako pijú. (Typický syndróm alkoholikov...). Keď si namiesto večere dala aperitív, vysvetľovala mi, že ju bolí žalúdok. O chvíľu som ju stretla, ako si z recepcie vlečie hore na izbu štyri pivá. Sára bola zvyknutá robiť jej ,,stenu”. Neraz sa nemohla ísť hrať s deťmi, lebo sa musela starať o ,,chorú” matku. Tá raz vraj prešla cestičku od kaštieľa po okálové domky po štyroch. Inak to bola fajn žena, a bola s ňou sranda. Len tie Sárine oči a smutný výraz tváre... Zapojili sme ju do hry scrabble, ktorú sme vylepšili novými pravidlami. Slová sa mohli vykladať súčasne v slovenčine aj v maďarčine. Vytvárali sme tak úžasné novotvary, na ktorých sme sa skoro ušúľalil od rehotu. Dokonca aj Sára sa zo dvakrát pousmiala! Potom Mišo zahral na pianino. Hrá fantasticky, ja sa môžem niekam strčiť, pritom tiež nehrám zle. Ale jeho hra – to je sila. Zeno počúval poležiačky, s hlavou v lone Rachel, pozeral sa na krištáľový luster, Rachel ho občas pohladila, ale nebolo to nič moc. Keď sme sa zasneženou, neosvietenou cestičku vrátili do poľovníckeho domca, uvarili sme si čaj a na noc sme sa ešte po ľahkej cestovinovej večeri dorazili kvalitnou práškovou brokolicovou polievkou. Celý večer sme vtipkovali. Zeno a Rachel sa mimochodom ,,dobre” našli: obaja boli riadne morbídni, obaja neustále bojovali s depresiami. On sa najradšej stotožňoval s Fantomasom (pri jeho stvárnení Jeanom Maraisom býval úplne vo vytržení), ona zasa plne verila v existenciu upírov. Podľa mňa to vyplývalo z toho, že často uvažovala o smrti, veľmi sa jej bála a viera, že upíri žijú večne, jej dávala podobnú nádej, ako kresťanom posmrtný život. V puberte ju veľmi ovplyvnil aj film o upíroch, s tromi uznávanými mužskými hviezdami – Bradom Pittom, Tomom Cruisom a Antoniom Banderasom... Obaja rovnako milovali prítmie a neznášali slnko. Na druhý deň sme ich pochmúrne zátišíčko s večne zatemnenými oknami narušili vpádom do izby a nemilosrdným otvorením okeníc dokorán. Najprv sa bránili, ale potom to brali s humorom, a nastala priam detinská zábava: hromadné cikanie von oknom, cez mreže. Teda hromadné cikanie chlapov. Ako sa tak všetci traja pretekali v tejto starodávnej samčej disciplíne, uvedomila som si, že je to jasný súboj medzi mužmi – kto ďalej a vyššie – a malo to aj očividný erotický náboj. Pre nás všetkých. Fuj, takto nedôstojne sa správať! Nechutné, kto to kedy...! A takýmto dávajú štipendiá a pobyty! Zvrhlíci! S tým treba skoncovať! Len by sa dozvedeli slušní, pracovití dedinčania, čo tam tí spisovatelia, tí ,,umelci” a ich ratolesti stvárajú, kým oni od mrku do mrdu (pardon) – takéto slovo tento slušný počítač ani nepozná (korektorský program ho podčiarkol ako chybné) – drú. (Drú pozná... oh yeah). Možno by ich boli aj (s radosťou) zlynčovali, najmä tých Maďarov, a druhýkrát znárodnili kaštieľ a jeho obsah, ukradli by, čo tam ešte kvázi – na ukážku – z pôvodnej grófskej pozostalosti ostalo, a rozdelili by si to (opätovne). Oni tvrdo pracujú a neštia von oknom. Také zábavky ich už prešli. Možno iba výnimočne, keď sú ožratí, ako poslanec národnej strany, pán Ján Slota, z terasy. Ale ten má imunitu, okrem toho to bolo zrejme z národnej hrdosti, nie len tak, z roztopaše... Mišo sa zrazu schytil, že on už musí ísť domov, keďže nemá viac čistých ponožiek. Hovorím mu: – Veď si ich vyper! – Ale ako? – pýta sa. Ako rozmaznaný jedináčik nikdy v živote nepral. Čiastočne to chápem: šetrili mu ruky kvôli klavíru. Keďže spel ku kariére budúceho nádejného klaviristu, nesmel ani vláčiť nič ťažké. Bolo mi smiešne, ako som mu vysvetľovala základné pravidlá prania: – Do jednej ruky chytíš ponožku, do druhej mydlo, a šúchaš ich o seba, potom vypláchneš. Ak sú príliš ,,zanesené”, pred praním ich na čas namoč do mydlovej vody. – (Nemali sme so sebou prací prášok). – A na záver vyžmýkaj! – Dávno som Miškovu tvár nevidela tak spokojne žiariť, ako keď sa mu úkon podarilo zvládnuť. A mohol ostať s nami ďalej. Raz večer, keď sme po dlhšej prechádzke zasneženým parkom spolu vysedávali a bavili sa v teplej kuchyni, mohlo byť už asi desať hodín, zrazu sme začuli čudný, svištivý zvuk a uvideli cez okno, ako sa tmou ženie pomerne veľkou rýchlosťou čosi žiarivé. Otvorili sme okno a vykukli sme, či to bolo nejaké okoloidúce auto, so zapnutými reflektormi – čo by bolo večer na odľahlej, zablatenej cestičke dosť nepravdepodobné. Ale nevideli sme ani auto, ani jeho stopy v snehu. Nijako sme si to nevedeli vysvetliť. Možno to bol guľový blesk, ktorý sa privalil znenazdajky so začínajúcou, slabou zimnou búrkou. Možno UFO. Možno zázrak, ktorý sa prihodil len nám.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984