Extravagancia

Albánsky majiteľ cukrárne mlčí, ale možno to nie je žiadny Albánec a cukráreň vôbec nevlastní. Zakaždým, keď prídem, spolu zachovávame ticho, ktoré siaha presne od človeka k človeku. Do tejto úsečky pradie ventilácia. Albánec sedí pri malom okrúhlom stolíku vedľa chladiaceho pultu s maškrtami, ja o kúsok ďalej, pod vešiakom a zrkadlom na bielej stene.
Počet zobrazení: 1098
19-m.jpg

Albánsky majiteľ cukrárne mlčí, ale možno to nie je žiadny Albánec a cukráreň vôbec nevlastní. Zakaždým, keď prídem, spolu zachovávame ticho, ktoré siaha presne od človeka k človeku. Do tejto úsečky pradie ventilácia. Albánec sedí pri malom okrúhlom stolíku vedľa chladiaceho pultu s maškrtami, ja o kúsok ďalej, pod vešiakom a zrkadlom na bielej stene. Predo mnou na stole odrobinky zo zákuskov - zákusky som nejedol ja; malé preso; otvorená kniha, nudná monografia s kostrbatými, ledabolo štylizovanými vetami, ktoré sa márne snažia tváriť múdro. Aj ja sa márne snažím tváriť múdro. Touto tvárou. A pred kým? Okrem albánskeho majiteľa a mladučkej, nepeknej a celkovo veľmi nepríťažlivej servírky v cukrárni niet duše. Tí, čo kráčajú vonku po ulici a akosi automaticky nakúkajú dnu, nemôžu v prítmí rozpoznať môj výraz. Vidia maximálne to, že pri stene nad stolom sa skláňa nejaká bradatá bytosť. Zvažujem možnosť, že ten Albánec je albánsky zákazník, nie albánsky majiteľ. A chodieva sem na kávu ako ja. Kde býva, z čoho žije? Z niečoho špecificky albánskeho? Stále sa snažím tváriť múdro, nie iba tu pri stole. Som dokonale vytrénovaný a pripravený na márnu snahu. Keď ma budeš chvíľu pozorovať, ľahko zistíš, že sa snažím o múdry výraz a odhalíš, že sa snažím márne. Kde je stopa múdrosti vo výraze tohto človeka? Absentuje. Absentuje, skonštatuješ. Lenže prečo by si to robil? Vôbec sa na mňa nezadívaš. Drvia ťa iné dôležité starosti. Nával komplikácií, nával práce. Pravdaže, nič z toho, čím sa zaoberáš, pre mňa osobne nie je dôležité, aj z tohto dôvodu mám zdanlivo oveľa viac času než ty. Ale to ťa nezaujíma. Prekonávaš prekážky, cizeluješ svoj spôsob vnímania pominuteľnosti - alebo mu jednoducho podliehaš - každopádne nepotrebuješ venovať pozornosť ešte aj komusi inému, hlavne, keď je naozaj iný. Ja svoj čas využívam na fabrikovanie individuálnych pseudoproblémov: je tu napríklad prípad nemeckého ovčiaka, ktorý pobehuje popri stene nažlto natretého dlhého nízkeho domu. Akýsi novozbohatlík stavbu vybudoval na pozemku za činžiakom, v ktorom sa nachádza môj byt. Pozorovanie psa a skúmanie jeho životného rytmu sú moje jediné starosti, vieš to pochopiť? Asi som zlý človek. Takmer úplne ľahostajný, takmer úplne šťastný, takmer úplne zlý. Toto je možno pre niekoho novinka, ale podľa mňa sa to dalo čakať. Nakoniec: po všetkom, čo bolo? Ovčiak zanovito pobehuje s ňufákom tesne pri zemi, skúma stopy, príznaky prítomnosti nejakých neviditeľných tvorov. Drobulinkou lyžičkou pomiešam preso, nazrúc do otvorenej knihy predo mnou. Čudná monografia! Odmietam takéto umelecké experimenty; sú iba prostriedkom na liečenie komplexov ich tvorcu - čítal som o tom v týždenníku. Autorom článku bol veľký mysliteľ, obklopený rodinou, šantiacimi deťmi a niekoľkými čuvačmi s pokornými blaženými očami. Mysliteľ myslieva vo voľných chvíľach. Veľa ich nemá, pochopiteľne: lebo rodina, lebo vedecká kariéra, televízne diskusie, kultúrna smotánka a tak. Dostatok času však venuje pravidelnému umývaniu vlasov. Dnes sa už do kultúry s mastnými vlasmi nepchaj, umastených neokrôchancov nepotrebujú. Ja sa už nepchám. Radšej chodím na prechádzky, uvoľnený, prázdny. Premýšľajúc o psovi a jeho životnom rytme som sa nedávno ocitol najprv na korze pri kostole a potom v obchode s obuvou. Neveľká, ponurá miestnosť - dva vysoké regále s tovarom - naľavo v kúte pult: za pultom dve ženy. Pozorujú zákazníka. Som zákazník. Takže nová rola, zmena statusu? Ako dobre, že aspoň tu si ma vážia! Obzerám si tovar, budem kupovať. Spozorniem: na dosah ruky mám extravagantné oranžové poltopánky, hmatom zisťujem, že z pravej kože, cena mimoriadne nízka. Milujem extravaganciu! V čom je tu háčik? Skúšam si výrobok, oblieva ma pot: cítim, že dvojica žien ožila. Vzbudil som záujem. Urobím pár krokov - na päte pocítim silnú rezavú bolesť. Akoby sa tam do mňa čosi zúrivo zahryzlo! Zatnem zuby. - Dobré? - ozve sa jedna zo žien a druhá sa pridá: - Pohodlné? - Áno, áno... celkom... celkom dobré... ďakujem, - zamrmlal som a prudko očervenel, hoci som bol ešte triezvy. Poltopánky sa mi zdali priveľké a zároveň mali evidentne hrboľaté, drsné vnútro. Bol to mučiarsky nástroj. Ženy sa ku mne priblížili: - A netlačí vás nič? Nespôsobuje vám čosi nejaké... bolesti? - Spôsob, akým dali zaznieť slovu bolesti, bol neopísateľný. Pokračovali takmer šeptom: - Je vám zle? Máte problém s tými topánkami? - Kdeže! - vykríkol som. Platba prebehla hladko. Nasledoval odchod do kaviarne. Starú obuv som nechal priamo v obchode, nech to niekam, ak môžem poprosiť, odpracú, budú také láskavé? Budú, prikývli ženy. Do kaviarne som dokrivkal s veľkými ťažkosťami: okrem toho, že drsná koža mi odierala pätu, vysvitlo, že topánky sú naozaj priveľké. Na druhý deň som sa do obchodu vrátil: - Nemohli by ste mi ich vymeniť? Stačili by o čísielko menšie. - Samozrejme. Nech sa páči. Odišiel som v nových topánkach. Bolesti boli príšerné. Okrem drsného, hrboľatého, tvrdého vnútra bol mučiarsky nástroj teraz navyše aj príliš malý, takže mi začal drviť prsty a hrozilo, že ich po niekoľkých krokoch doláme. Na ďalší deň som sa vrátil do obchodu, postavil sa k regálu a hľadel na oranžové poltopánky. Boli to tie, čo som predtým vrátil. Ženy mlčali. Na pokladnici čupel drevený bôžik z Haiti. Čačka - hračka! - Dobrý deň. Rád by som si kúpil poltopánky. - Nech sa páči. Ktoré? - Tie oranžové. Teraz už sedeli ako uliate. Nemecký ovčiak ma od istého času pozoruje rovnako dôsledne ako ja jeho. Jeho nepokoj rastie každým dňom: nevie, či sledovať stopy alebo ostražito jastriť, kedy sa zasa objavím na balkóne. Oberám ho o psí pokoj, azda napĺňam jeho všedné psie dni vzrušením alebo dokonca zmyslom, prvým v jeho psom živote. Žeby ten pes objavil súvislosť medzi osobou na balkóne a stopami na dvore, po ktorom ho tie stopy vodia za ňufák? Vedú ho cez nízku terasku dnu na presklenú chodbu a odtiaľ doprava, popri dverách luxusnej kúpeľne do spálne. Tam spáva kto? Toto je tiež moja starosť - kto tam spáva. Pravdaže, na dvore domu som mnohokrát videl jeho majiteľa, robustného prešediveného pána, zahliadol som i jeho oveľa mladšiu partnerku, keď však chcem uvažovať o tom, kto spáva v spálni, nesmiem sa obmedzovať na takéto až príliš samozrejme sa natískajúce súvislosti. Ktovie, či sú tí dvaja zosobášení. Som si takmer istý, že muž sa v minulosti niekoľkokrát rozviedol. Otázky ľudskej koexistencie ma zaujímajú: napríklad, získaš si nejakého človeka. Začnete budovať vzájomný vzťah. Toto sa preklopí do lásky. Partnerova dôvera rastie, partner odloží pancier a stojí zoči-voči druhému človeku nechránený. Tu nastáva fáza umiestňovania mín, časovaných bômb a iných pyrotechnických zariadení do partnerovej psychiky. Každý prvok, na základe ktorého v zložitej štruktúre vzťahu vzniká závislosť, poslúži neskôr ako smrteľne nebezpečná a mimoriadne účinná zbraň. Po niekoľkých týždňoch, mesiacoch, rokoch - podľa toho, aký stupeň devastácie chceš spôsobiť - partnera opustíš (zámienka sa nájde) a odpáliš rozmiestnené pekelné stroje. Každá minulá nežnosť, každý prejav blízkosti a vzájomnej naviazanosti sa stane zabíjajúcou trhavinou. Chodím po meste celkom bez vôle. Poltopánky ma vlečú k neznámemu cieľu. Keď sa pozabudnem - a stáva sa mi to čoraz častejšie - oči sa mi prudko obrátia stĺpkom. Vtedy vrážam do ľudí, do predmetov, do stien, ale nebolí to a prekvapujúce je, že obrovské bolesti chodidiel takisto ustúpili. Chlad odtiaľ zdola stúpa vyššie a vyššie. Nie som z toho nervózny, ale cukráreň ma ešte viac upokojuje. Ako dobre, že aspoň tu si ma vážia! - Nekúpite? Mám na predaj, veľmi lacné, - ozval sa zrazu do nášho ticha domnelý Albánec. Po prvý raz v živote som počul jeho hlas. Mal fakt čudný prízvuk. Hľadel na mňa nepreniknuteľnými hnedými očami. Videl som ho za sivozelenou hmlou. Odkiaľ vlastne pochádza v skutočnosti? - A čo predávate? - zisťujem. - Tenisky, poltopánky, sandále. A šnúrky, plus všelijaké ozdoby, sošky, amulety... Sú zahraničné. Z Karibiku. Nekúpite? - V cukrárni? - Keď je možnosť, - pokrčil plecami. - Takže aj poltopánky? - Pravdaže. Kúpite? - Nie, ďakujem. Príjemné posedenia pri káve mi budú chýbať.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984