Reklama
Reklama

Západ a tí druhí

Kľúčový problém povahy transatlantických vzťahov je otázkou, ktorá nás bude dlhodobo sprevádzať. Z tohto hľadiska nie je iste bez zaujímavosti pripomenúť základné predstavy o osude Západu, ktoré po konci studenej vojny silno zarezonovali na oboch stranách Atlantiku.
Počet zobrazení: 755
20_fukuyama-m.jpg

Kľúčový problém povahy transatlantických vzťahov je otázkou, ktorá nás bude dlhodobo sprevádzať. Z tohto hľadiska nie je iste bez zaujímavosti pripomenúť základné predstavy o osude Západu, ktoré po konci studenej vojny silno zarezonovali na oboch stranách Atlantiku. Tri eseje, následne tri vydané knihy autorov Francisa Fukuyamu, Sammuela Huntingtona a Rogera Kagana rozdeľuje mnohé. Spája ich však otázka dejinného postavenia Západu a jeho vymedzenia sa vo vzťahu k ostatným formám svetových civilizácií. Všimnite si tú rýchlosť a razanciu, s akou sa kedysi samozrejmé výklady dejín Západu a demokracie opotrebovali a stali problematickými. Pokiaľ sa začítate do prvej časti textu, všimnete si, že na začiatku 90. rokov bol ešte jeden Západ, ktorý mal v Európe a USA problém s ostatným svetom. Dnes je to ináč, zdá sa však, že mnohé z toho, čo oddeľovalo Západ od vonkajšieho sveta, sa stalo problémom americko-európskych vzťahov. Šedivosť teórií na konci 2O. storočia Každá teória je šedivá, večne zelený je len strom života. Aj tak by sa dal nazvať vývoj ideológií na konci 20. a na začiatku 21. storočia. Podstatnú časť tvoria úvahy, ktoré sa zaoberajú zmyslom Západu a jeho postavením v dejinách. Je príznačné, že postulovaním vzťahu k „ostatným“ a k dejinám ustúpili tradičné otázky dobre a spravodlivo usporiadanej spoločnosti do úzadia. Vysvetlením tejto skutočnosti môže byť koniec studenej vojny. Polstoročie komunizmu a fašizmu vnútilo Západu vnútornú disciplínu a opatrnosť pri riešení základných otázok. Zrútenie antiliberálnej pravice a ľavice prirodzene posunulo hodnoty liberalizmu do pozície univerzálneho reprezentanta jeho hodnôt. Budúcnosť Západu sa zdala byť zaistená, veď – ako píše Gertrude Himmelfarbová – „vyriešil triednu otázku“. Pre sociálne problémy, ktoré zostali, existovalo jednoduché vysvetlenie: neboli výsledkom liberalizmu, ale jeho nedostatku v dejinách. V duchu technokratického optimizmu sa vyhlásili na začiatku 90. rokov všetky neduhy modernej spoločnosti za dôsledok dedičstva premodernej minulosti ľudstva. Ťaženie liberalizmu v očiach víťazov sprevádzalo symbolické a faktické zavrhnutie teórií, ktoré buď ospravedlňovali komunistický náprotivok, alebo boli skrátka iné. Toto zavrhnutie bolo často aj zabudnutím tých postojov a situácií, ktoré neposkytovali optimistický pohľad na demokratickú skutočnosť. Zabudnite na teórie, dejiny sa práve skončili Na začiatku deväťdesiatych rokov zavládla euforická nálada: pádom železnej opony sa svet stal bezpečným miestom z dôvodov, ktoré si vyžadovalo šírenie globálneho obchodu a trhu. Obraz človeka – povedané slovami amerického esejistu Allana Blooma – sa demystifikoval. Výsledkom víťazstva civilizácie rozumného konsenzu a obchodu mal byť svet s jediným cieľom uspokojovania telesných túžob, spojený s premenou ostatných ľudských túžob na zážitky. Tie vedia byť príjemné a menej príjemné. Koniec dejín? Český filozof Jan Patočka písal v Kacírskych esejách o konci dejín. Opieral sa pritom o pohľad nemeckej mysliteľky Hanah Arendtovej na podstatu historického vývoja Európy. O dejinách možno podľa Patočku a Arendtovej hovoriť vtedy, keď sa človek prekročením vlastných individuálnych záujmov začína starať o svet, o vlastnú obec. Koniec európskych dejín, ktorý nastal v 20. storočí, vyústil do bezdejinnosti sveta. Je spojený so stratou zodpovednosti za svet, čím sa uzatvoril aj priestor politického ako priestoru pre otvorené slobodné konania. O konci dejín v 20. storočí hovorí aj americký politológ Francis Fukuyama, no v opačnom hodnotovom znamení. Pod týmto názvom vyšiel v roku 1989 článok v časopise The National Interest. Text bol neskôr doplnený a rozšírený do knižnej podoby s názvom Koniec dejín a posledný človek. Vo Fukuyamovom článku možno čítať krédo: „To, čo zažívame, nie je pravdepodobne len koniec éry studenej vojny ako určitej epochy v povojnovom čase, ale koniec dejín vôbec, teda konečného bodu ideologickej evolúcie ľudstva a začiatok západnej liberálnej demokracie ako konečnej vládnej formy na celom svete.“ Fukuyamova téza o konci dejín sa opierala o optimizmus povojnového vývoja západných demokracií, ktorý vychádzal zo svojej najdôležitejšej vlastnosti: masovo dostupného ekonomického blahobytu. Dovtedy neporaziteľné spojenectvo kapitalistickej ekonómie, liberálneho konsenzuálneho rozumu a multikulturálnej tolerancie sa naozaj opieralo o sebavedomie víťazstva v ideologickej studenej vojne. Svet na spôsob Kantovho večného mieru a blahobytu bol súčasťou boja o obraz sveta, v ktorom nakoniec mali navrch hodnoty zodpovednosti, rozumu a slobody. Dokonca aj studená vojna „dopadla“ pokojne, pre mnohých sa skončila prekvapujúco mierumilovne. To nebol len triumf Západu, ale podľa Fukuyamu to bolo víťazstvo „jeho idey“ v dejinách. Práve toto víťazstvo v oblasti myšlienok a vedomia je v očiach amerického politológa rozhodujúcim momentom vývoja moderných dejín. K väčšine vojen a moderných revolúcií došlo totiž „v mene ideológií, ktoré sa pokladali za modernejšie než liberalizmus“. Koniec dejín neznamená koniec násilia a vojen: Záujmové spory, náboženské a etnické konflikty síce budú existovať, ale iba v krajinách a štátoch, ktoré sa nestihli homogenizovať na liberálny spôsob. Lenže éra gigantických konfliktov medzi konkurenčnými spoločenskými blokmi, ktorá vyžaduje „statočnosť, odvahu, predstavivosť a množstvo idealizmu,“ sa skončila. Svet konfliktov a násilia sa eliminuje hospodárskymi kalkuláciami, nikdy nekončiacim riešením technických, prípadne ekologických problémov a maximálnym uspokojovaním spotrebiteľských nárokov. Koniec dejín je aspoň na úrovni ideí začiatkom éry blahobytu a prospechu: „K víťazstvu liberalizmu došlo totiž najprv v oblasti ideí, nie teda úplne v materiálnom svete.“ Program dejín je teda jasný: Nová éra liberalizmu sa nezačína, ale podľa Fukuyamu už vo dvoch tretinách sveta začala. Už preto existuje nádej na „dlhý mier“. V duchu Schindlerovho zoznamu – slávneho Spielbergovho filmu o záchrancovi židovských obetí holakaustu, továrnikovi v nacistickej uniforme – si mnohí o sebe mohli povedať: sme vlastne obchodníci. Nepotrebujeme vojny a konflikty, ale prosperujúce továrne, ktoré zasa potrebujú prosperujúco pracujúcich a v obchodoch nakupujúcich robotníkov, nie však zabitých vojakov. Ak celosvetový mier, potom preto, že sa: garantuje „nezadržateľným šírením spotrebiteľskej západnej kultúry“. V Číne, Moskve alebo v Japonsku počuť ten istý pop song, dá sa nakupovať v tých istých obchodných domoch a zabávať sa s MTV. V tomto optimistickom scenári sú výbuchy násilia a nenávisti už len historicky iracionálnymi neskorými formami vývoja, ktoré ako pozostatky z čias barbarstva prežívajú aj v epoche liberálnej budúcnosti života. Je násilie skutočne iba prechodným javom v zaostávajúcich spoločnostiach, ktorý samovoľne zanikne s rozširujúcou sa slobodou a voľným trhom? Aj keď otázka vyzerá byť naivná, jej obsahom je postoj, ktorý Robert Kagan pripíše Európanom z Venuše. Mohol to urobiť vzhľadom na to, že sa triumf západného myslenia v podobe celosvetovej vlády liberálnej demokracie v novom miléniu nekonal. Koniec studenej vojny: Požehnanie alebo prekliatie dejín? Rozpadom sovietskeho bloku sa dejiny neskončili. A to z dôvodov, ktoré mnohí predvídali. Egit Pozdňakov v Moskovských novostiach (7. 2. 1990) v súvislosti s Fukuyamovou tézou napísal: „Cesty ľudských dejín sú prinajmenšom také nevyspytateľné, ako božie zámery; asi je užitočnejšie uvažovať o zvláštnosti týchto ciest, než zostavovať neživé formulky a hľadať prízraky konca dejín. Život beží ďalej, len odkiaľsi zďaleka k nám doliehajú varovné signály. Táto neuveriteľná bezstarostnosť patrí, väčšmi než čokoľvek iné, k ľudskej povahe. Človek si zvykne na všetko, predovšetkým na to, čo by ho malo najväčšmi znepokojovať.“ Pozdňakov predpovedal radikálny koniec koncu dejín. Nepôjde v ňom už o víťazstvo demokracie, a už vôbec nie o nástup blahobytnej posthistorickej éry. Namiesto nudy z vyriešených hádaniek dejín sa moderna vrátila po ideologickom extempore nazad k jej prírodnému stavu, tvrdí Allan Bloom. Koniec studenej vojny ukázal, že dejiny sú nemysliteľné bez klasických pomerov veľmocenskej politiky. Tie sa nedajú predstaviť ako výsledok sporu ideológií., z ktorého vychádza súbor konfliktov historickej povahy na spôsob heglovského vývoja svetového ducha. Vojna ideológií skôr zakrývala, než vysvetlila skutočnú povahu dejinných konfliktov. Namiesto „konečnej fázy vlády človeka“ prevládol názor mnohých medzinárodných pozorovateľov, že pod 50 rokov trvajúcou ideologickou hmlou zostala pevná vrstva imperiálnych záujmov, ktoré budú aj v budúcnosti zaručovať – povedané Fukuyamovými slovami – „bohaté množstvo konkurencie a konfliktov medzi národmi“. Vojenský konflikt v bývalej Juhoslávii, etnické čistky v Rwande, ale aj výbuchy a atentáty v Groznom signalizovali opak zlatej éry slobody a blahobytu. Po štyridsaťročnom panstve ideológií v čase studenej vojny sa hlavné konflikty súčasného sveta začali meniť. Po skončení studenej vojny sa skončila aj úloha ideológií ako príčin konfliktov skutočnosti. Do hry sa vrátili omnoho staršie motívy vedenia vojen a konfliktov: spor o územia, prístup k zdrojom, etnicita a náboženstvo. Skutočný koniec ilúzie konca dejín priniesol až 11. september. Prečo sa dejiny neskončili Pripomeňme ešte jeden aspekt Fukuyamovej tézy: koniec dejín je koncom poslednej sociálnej alternatívy k liberálnemu kapitalizmu. Po komunizme niet už nijakej alternatívy k demokratickému kapitalizmu. Princíp TINA (there is no alterantive), o ktorom hovoril francúzsky sociológ Pierre Bourdieu, sa vo svojej fundamentálnej mutácii stal neoliberálnym „náboženstvom kapitálu“. Tento – v čase studenej vojny spopularizovaný – názor J. S. Milla o prirodzenej príbuznosti demokracie a trhu vychádza zo základného predpokladu: miestom individuálnej voľby a slobody nie je politická aréna, ale voľný trh. V transformujúcich sa východoeurópskych ekonomikách koniec dejín nenastal. Osobný zisk sa tu nestal garantom spoločenského pokroku a súkromný majetok, ktorý vznikol politickým rozhodnutím na úrovni štátu, nebol prirodzeným regulátorom udržiavania civilizovanej spoločnosti. Fukuyamov optimizmus poznačil aj začiatok 90. rokov u nás doma. Ak sloboda, tak potom blahobyt, ak blahobyt, tak súkromné vlastníctvo, ak súkromné vlastníctvo, potom privatizácia štátneho sektora. Recepty sú hotové, hrnce pripravené, len sa treba naučiť správne variť. Veď porážkou komunizmu a fašizmu zmizla každá alternatíva k liberálnej demokracii. Aj takto by sa dal v skutočnosti označiť scenár predpokladaného úspechu novopečených domácich demokratov. Dnes sa o kupónovej privatizácii hovorí otvorene ako o najhoršej z možných alternatív. Stačí si všimnúť krajiny z východnej Európy alebo Rusko. Všetci zhodne tvrdili, že ak tieto štáty odstránia neefektívny hospodársky systém a spoľahnú sa na slobodný trh, budú žiť v blahobyte. No blahobyt sa nedostavil. Hrubý národný produkt klesol o 40 percent, každé druhé dieťa žilo na hranici chudoby, dĺžka života sa skrátila. Pre mnohých hotová hospodárska katastrofa, aj keď sa v oblasti menovej politiky zaznamenali úspechy, nedosiahli ani sľubovanú stabilitu, ba práve jej opak. Nespokojnosť s liberalizmom bola teda skutočne motivovaná jeho výsledkami. Transformačný prechod k demokracii v Rusku potvrdil povedomie rizikovosti prepojenia kapitálu s vládou hlasujúcej väčšiny. Na základe vyhodnotenia skúseností z východnej Európy vysvetľuje Fukuyama relatívny neúspech demokracie v Rusku a na Ukrajine – na rozdiel od krajín ako Česko, Poľsko a Maďarsko – práve absenciou občianskeho konsenzu: „neschopnosťou ľudí vytvoriť dobrovoľné združenia na báze demokratických hodnôt,” inými slovami, aj demokracia je kultúrnou formou spoločenstva ľudí, ktorá sa udržiava na základe spoločne zdieľaných praktík a minima spoločných presvedčení. Ešte raz, predpokladom tejto formy organizácie spoločenstva je nielen politický súhlas a legitimizácia moci slobodnou vôľou. Ide aj o kultúrny konsenzus v otázkach, ktoré nemôžu byť z toho istého dôvodu predmetom trhovej výmeny a predaja ako napríklad hlboko zakorenená liberálna predstava o ľudskej dôstojnosti. Je liberálna demokracia skutočne univerzálnym riešením hádanky dejín ľudských spoločností, ako zdôraznil Fukuyama vo svojej vízii? Zrážka civilizácií alebo koniec Západu Samuel Huntington tvrdí, že nie. Svojou tézou o „zrážke civilizácií“ sformuloval opačné, „realistické“ stanovisko k epoche dejín po páde komunizmu. Fukuyamovským idealizmom proklamovaná nutnosť modernizácie sveta na západný spôsob, ktorá znamená historickú definitívu, a univerzálna perspektíva pre všetky spoločnosti sveta je tu nahradená inou víziou. V nej sa objavuje nová zlomová línia, ktorá nevedie k zjednocovaniu štátov, ale k tvorbe nových civilizačných konfliktov po skončení studenej vojny: „Rivalita superveľmocí je nahradená zrážkou civilizácií. V tomto novom svete nebudú najprenikavejšie, najvýznamnejšie a najnebezpečnejšie konflikty vznikať medzi spoločenskými triedami, bohatými a chudobnými alebo inými ekonomicky definovanými skupinami, ale medzi ľuďmi patriacimi do rozličných kultúrnych celkov. Spor civilizácií bude dominovať v globálnej politike. Hraničná línia medzi civilizáciami bude bojovou líniou budúcnosti.“ Huntington vo svojom chápaní dejín vychádza z konzervatívnej a organickej predstavy o civilizáciách. Dejiny sa nedajú pochopiť ako sled stále vyšších vývojových štádií. Sú sledom rôznych civilizácií, pričom každá z nich má svoju fázu vzniku, rozkvetu a úpadku - Západ nie je výnimkou. Nič nenasvedčuje tomu, že práve západné kultúry by mali stáť na čele ligy svetových civilizácií. Ázia napriek neustálym výkyvom expanduje militaristicky a ekonomicky, islam zasa demograficky. Podľa Huntingtona budeme svedkami epochy rebélií a výnimočných konfliktov, ktoré sa nedajú pokladať za anomálie alebo porušenia univerzálne platných zákonov. Každý z týchto konfliktov vytvára svoju vlastnú interpretáciu, pretože má do činenia s historicky jedinečnou konfiguráciu kolektívnej pamäti, ponižujúcich obáv a oslobodzujúcich očakávaní na jednej a sférou záujmov na druhej strane. Predpokladané vysvetlenie zásadného konfliktu budúcnosti: „Západ verzus zvyšok sveta.“ Svetová komunita ako impérium Západu Koniec studenej vojny nie je len koncom sporu sekulárnych ideológií, ale aj univerzalistických vysvetlení dejín. Marxizmus našiel všeobecnú kategóriu triedy, aby vysvetlil minulosť buržoázie a predpovedal budúcnosť ľudstva. Pozitivizmus a liberalizmus zredukovali pluralitné dejiny ľudstva na jednosmerný a neosobný objektívny proces, aby našli zdroj dejín v neustávajúcom pokroku vedy a techniky. Všetky tieto koncepcie boli svojou neosobnosťou typickými etnocentrickými produktmi Západu. Tento predstieraný univerzalizmus Západu, ktorý bol vypracovaný filozofiami dejín v 19. storočí, sa dnes otriasa v základoch. V koncoch je aj posledný typ neoliberálneho univerzalizmu, ktorý sa zakladá na jednej globálnej ekonomika a pluralite kultúr. V očiach tých, ktorí sa neidentifikujú s univerzalistickými sekulárnymi hodnotami „svetovej komunity“ je Západ imperiálnou formou kultúry a v tomto vysvetlení je „signifikantý kus pravdy“, tvrdí Huntington. Západ v skutočnosti využíva medzinárodné inštitúcie, vojenskú moc a ekonomické zdroje vo svoj prospech: „používa ich tak, aby si udržal svoje dominantné postavenie, ochránil západné záujmy a presadil západne ekonomické a politické hodnoty“. Prvým zdrojom celocivilizačného konfliktu je jednostranná prevaha vojenskej inštitucionálnej moci, ktorá pri stále klesajúcich zdrojoch vyvoláva protireakciu. Diferencie v kultúrach, hodnotách a základných presvedčeniach sú tým druhým a takmer jediným, ktoré si Huntington všíma. Režimy, ideológie a národné zástavy sa menia. Zmenili sa aj hlbšie historické reálie, ktoré utvárali mentalitu a kolorit napríklad rivality imperiálnych ambícií Ruska, a tým i ambícií Západu? Iste. Popkultúra presiakla celým svetom, ale dá sa to isté povedať o hlbších a historicky prvotnejších vrstvách Západu? Dôraz na ľudské práva, individualizmus, liberalizmus, vláda zákona, oddelenie cirkvi od štátu a demokracia buď našli malú rezonanciu v islame, budhizme alebo ortodoxii, alebo viedli k priamemu odporu a ku koloniálnej rétorike. Krvavé hranice islamu Podľa Huntingtona hlavnou premenou 20. storočia bolo prebudenie zdanlivo spiacich civilizácií brutálnym kontaktom s expandujúcou kultúrou Západu: Japonsko, Čína, India, Irán a arabský svet by zrejme ešte dlho boli tradične fungujúcimi spoločnosťami, ak by sa „neprebrali k životu“ vďaka modernizácii. Najdôležitejším výsledkom z hľadiska budúcnosti Západu je, že modernizácia neviedla k zničeniu tradičnej kultúry. Naopak, prudký vzostup Japonska alebo Južnej Kórey, alebo nástup Číny, sa nedá vysvetliť bez zohľadnenia špecifík miestnej kultúry. Modernizácia v Ázii neznamená „pozápadňovanie“ a neutralizáciu tradičného etnika. Naopak, vedie k nebývalému „oživeniu náboženstva“, k zosilneniu povedomia spolupatričnosti tradičných civilizačných súperov Západu. Zatiaľ čo Západ žije už iba ideológiami v náboženskom alebo svetskom prevedení, v tradičných kultúrach rastie hlad po religióznych identifikáciách. Ony sú prameňom života rozličných kultúr nielen v masách, ale v elitných, dobre vzdelaných vrstvách. Ak Max Weber vysvetľoval vznik ducha kapitalizmu z protestantskej etiky, tak Huntington v podobnom naladení odkazuje na „desekularizáciu sveta“. Vysvetľuje tým modernizačný úspech Japonska a takzvaných ázijských tigrov. Priebeh modernizácie v Ázii posilnil povedomím kultúrnej spolupatričnosti a spätne platí tiež: súčasná kultúrna spolupatričnosť umožnila úspech modernizácie. Existuje viacero dôvodov, prečo je kultúrne podmienená zrážka realistickou možnosťou: regionalizácia ekonomických priestorov, globalizáciou prepojený životný priestor tradičných kultúr, ktoré existovali vedľa seba, ale jedným z určujúcich faktorov je problém identity: „ľudia, ktorí definujú ich identity v etnických a religióznych kategóriách, vidia ich vzťah k ostatným religióznym a etnickým skupinám vo vyhranenej relácii: „im“ alebo „nám“. Najhlbšie zakorenený civilizačný konflikt potom existuje podľa Huntingtona z tohto hľadiska v Ázii. Rozkvet západného sveta šiel ruka v ruke s úpadkom veľkej Osmanskej ríše. Islam bol konfrontovaný so zánikom Osmanskej ríše v prvej svetovej vojne, bol svedkom kresťanskej kolonizácie na Blízkom východe, musel zniesť založenie Izraelského štátu v roku 1949. Po roku 1989 sa s globalizáciou západného sveta začala globalizovať aj sekularizovaná kultúra a v nej je zrážka civilizácií najpravdepodobnejšou udalosťou nasledujúceho času. Západ je len jeden Huntington nepokladá Západ za univerzálnu civilizáciu. Nezabúda pripomenúť, že „Západ musí ukázať hlbšie pochopenie pre religiózne a filozofické základy iných kultúr“. O to väčšmi však zdôrazňuje jeho civilizačnú jedinečnosť. V tomto zmysle znie aj jeho tvrdenie o modernizácii bez pozápadňovania dvojznačne. Civilizačná jedinečnosť sa nevylučuje s jedinečným a privilegovaným postavením Západu v celosvetovom rámci. Tvrdenie, že západná civilizácia nie je univerzálna, môže potom znamenať, že je jediná, ktorá si môže dovoliť to, čo ostatné nemôžu. Nemýľme sa množstvom brilantných formulácií o nemorálnosti a nespravodlivosti univerzalistických sekulárnych hodnôt vo vzťahu k iným kultúram a náboženským celkom. Univerzalizmus ľudských práv aspoň na papieri deklaruje rovnosť všetkých so všetkými. V zrážke civilizácií ide práve o to, že táto jedinečná identita Západu, ku ktorej patrí jeho exkluzívne postavenie, je dnes – ako píše Huntington – ohrozená. Ak sa z odstupu času pozrieme na Fukuyamov a Huntingtonov výkon, potom ich aj čosi spája: vízia dominancie alebo ohrozenia dominancie Západu s cieľom jej obnovy. Liberálny optimizmus univerzálneho rozumu a konzervatívny pesimizmus „reálpolitiky“ v tejto podobe vychádzali z nepísaného predpokladu: Západ má síce dve vetvy, severoamerickú a európsku, ale vo svojich cieľoch a vďaka pevne zadefinovanej kultúrnej identite je jediným civilizačným celkom. Hoci, ako poznamenal Huntington, „hlavná zodpovednosť západných vodcov spočíva v zachovaní, ochrane a obnove jedinečných kvalít západnej civilizácie. Táto zodpovednosť pripadne predovšetkým Spojeným štátom, pretože sú najmocnejšou krajinou Západu“. V každom prípade, ak podľa Fukuyamu a Huntingtona existuje nebezpečenstvo ohrozenia Západu, musí prísť „zvonku“. Možno v tom bode ponúkajú víziu sveta, ktorá je cudzia mnohým Európanom alebo Ázijčanom. V tradícii európskeho myslenia má totiž dialektika sebazánikom hroziaceho imperiálneho rozumu svoje nepriehliadnuteľné postavenie a miesto. Aj filozof a psychoanalytik Slavomir Zizek je presvedčený o tom, že v dnešnej globálnej spoločnosti už neexistuje nebezpečenstvo zvonku, a ani riziko civilizačne „cudzieho násilia“, ale len interné a z vlastných zdrojov vzniknuté ohrozenie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama