Umrieť v práci
Pozornosti masmédií unikol rozhodujúci dokument: správa Medzinárodnej organizácie práce (MOP), podľa ktorej každoročne utrpí nehody pri práci 270 miliónov zamestnancov a 160 miliónov ochorie na chorobu z povolania. Počet mŕtvych pri týchto nehodách je každý rok o niečo viac ako 2 milióny… Práca zabíja každý deň 5000 ľudí! Správa dodáva, že „tieto čísla sú iste nižšie ako v skutočnosti“. Podľa Úradu zdravotného poistenia umiera vo Francúzsku na následky pracovných úrazov 780 zamestnancov – to je viac ako dvaja denne. „Aj toto číslo je nižšie ako v skutočnosti.“ Okrem toho je tu ročne 1 350 000 pracovných úrazov, t. j. 3700 obetí denne, resp. pri osemhodinovej pracovnom čase 8 poranení za minútu… Toto nemé utrpenie, túto daň rastu produktivity a súťaživosti podnikov nazývali kedysi obrancovia ľudu „krvavou daňou“. V čase, keď sa toľko hovorí o problémoch dôchodkov, malo by sa na tento atribút pamätať. Malo by sa myslieť na tie stotisíce pracujúcich, ktorí sa dožijú konca svojho pracovného života zodratí, uťahaní, s chatrným zdravím. Tí si veľa neužijú vo svojom treťom veku. Lebo ak sa zvyšuje priemerný vek, prejavujú sa aj väčšmi následky profesionálnych aktivít, a to explóziou chorôb dôchodcov: rakovina, srdcové choroby, depresie, mozgové príhody, zoslabnutie zmyslov, artrózy, senilné demencie, Alzheimerova choroba, atď. Aj preto sú také odpudzujúce útoky na ustanovizeň dôchodku. Útoky, ktoré koordinuje liberálna globalizácia – G8, Svetová banka a OCED – útočiaca od sedemdesiatych rokov na sociálne zabezpečenie a ochrannú funkciu štátu. Európska únia sa k nim pridala, keď šéfovia štátov a vlád, pravicoví aj ľavicoví (za Francúzsko vtedy Chirac a Jospin) sa na summite v Barcelone v marci 2002 rozhodli posunúť o päť rokov vek odchodu do dôchodku. To znamenalo vážny sociálny ústupok a vlastne opustenie projektu budovania spravodlivejšej a vyrovnanejšej spoločnosti. Kým stredné vrstvy obyvateľstva sú ubíjané a bedačené, tam hore sa bohatstvo koncentruje: pred tridsiatimi rokmi mal šéf asi štyridsaťkrát toľko, ako bola priemerná mzda robotníka; dnes zarába tisíckrát viac… Ten sa nemusí znepokojovať, že príde deň, keď prestane pracovať. Celkom iná je situácia normálneho pracujúceho, najmä v školstve. Preto v Taliansku, Španielsku, Nemecku, Grécku, Rakúsku, Francúzsku a inde stotisíce zastavili prácu a protestovali proti demontáži systému dôchodkov, ktorý ostatne treba reformovať. Lebo počet aktívne pracujúcich sa znižuje, kým počet penzistov rastie. Vieme, že váha dôchodkov vo Francúzsku, ktorá t. č. činí 11,5 percenta hrubého národného dôchodku, sa zvýši v roku 2020 na 13,5 percenta a v roku 2040 na 15,5 percenta, čo bude veľká záťaž pre spoločnosť. Napriek burzovej kríze, ktorá pre penzijné fondy znamenala stratu 20-percent ich hodnoty, možnosť nadobúdania dôchodku kapitalizáciou príspevkov nie je vylúčená. Tým menej, že pri reforme systému prerozdeľovaním sa hovorí len o tom, že to musí byť na úkor zamestnancov, ako keby išlo len o technický problém, ako keby to nemalo dôsledky pre celú spoločnosť. Všetky možnosti, ktoré sa spomínajú – predĺženie dĺžky doby prispievania, výška príspevku, čas odchodu do dôchodku, výška dôchodku – sa systematicky modifikujú, resp. majú modifikovať na úkor pracujúceho, zamestnanca, výnosu práce. Nijaké alternatívne riešenie, napríklad zvýšenie príspevku podniku alebo zdanenie finančného zárobku, sa zatiaľ nespomína. Považuje sa za normálne, že každý deň dvaja zamestnanci stratia v práci život a každú minútu sa ôsmi zrania – pre dobro podniku. Nepovažuje sa však za normálne, že by tieto podniky, resp. kapitál ako taký, mali viac prispieť na zabezpečenie dôchodku. Ako potom nepochopiť hnev občanov? Z júnového vydania Le Monde Diplomatique preložil Rastislav Škoda
