Reklama
Reklama

Čo je mýtus a čo podstata

Výdavky na obranu Výška obranných výdavkov po vstupe do NATO je súčasťou argumentácie tak zástancov, ako aj kritikov členstva v NATO. Podľa jedných je členstvo v NATO ekonomicky efektívne, podľa druhých presne naopak. Pri bližšom pohľade na problém zistíme, že hodnotenie efektivity obranných výdavkov po vstupe do aliancie úzko súvisí so základnými ideovými východiskami pohľadu na ozbrojené sily a medzinárodnú vojenskú angažovanosť.
Počet zobrazení: 1185
nato_1-m.jpg

Výdavky na obranu Výška obranných výdavkov po vstupe do NATO je súčasťou argumentácie tak zástancov, ako aj kritikov členstva v NATO. Podľa jedných je členstvo v NATO ekonomicky efektívne, podľa druhých presne naopak. Pri bližšom pohľade na problém zistíme, že hodnotenie efektivity obranných výdavkov po vstupe do aliancie úzko súvisí so základnými ideovými východiskami pohľadu na ozbrojené sily a medzinárodnú vojenskú angažovanosť. Žiadna armáda. Najlacnejšia verzia obrany je žiadna obrana; v tomto zmysle je tvrdá verzia pacifistickej argumentácie len ťažko prekonateľná. Nezohľadňuje však celú škálu protiargumentov, napr. potrebnosť ozbrojených síl v prípadoch živelných alebo priemyselných katastrof či v prípadoch teroristických útokov. Minimálna armáda. Táto verzia pacifistickej argumentácie zohľadňuje niektoré protiargumenty. Pripúšťa, že je vhodné, aby krajina disponovala ozbrojenými silami, ktoré by boli schopné zasiahnuť v prípade prírodných a priemyselných katastrof a teroristických útokov. Za účelové zveličovanie nebezpečenstva však považuje iné bezpečnostné riziká, napr. riziko ozbrojeného konfliktu s inými štátmi, a preto túto kategóriu rizík navrhuje zaradiť k tzv. akceptovaným rizikám (akým je v súčasnosti napr. globálny konflikt, na ktorý súčasné ozbrojené sily nie sú dimenzované). Ozbrojené sily by teda mohli byť oveľa menšie a špecializovanejšie, približne vo verzii niekoľko tisíc vojakov, čo by ročne prinieslo mnohomiliardové úspory. Zástancovia členstva v NATO paradoxne nepresviedčajú, že skutočné bezpečnostné riziká sú výrazne vyššie. Tvrdia však, že pre efektívne zvládanie tých skutočných (napr. terorizmu) je absolútne nevyhnutná medzinárodná spolupráca. Vo chvíli, keď by Slovensko prešlo na verziu minimálnej armády, by sa stalo medzinárodne nedôveryhodným partnerom, pretože by začalo parazitovať na existencii stabilného bezpečnostného prostredia, ktoré za obrovských investícií do ozbrojených síl a medzinárodnej diplomacie vytvorili iné krajiny. Takto parazitujúca krajina by sa dostala do vojensko-politickej izolácie; nemohla by sa stať členom NATO (čo by samozrejme odporcom vstupu do NATO neprekážalo) ani prípadnej integrovanej obrany EÚ, ani inak efektívne kooperovať s inými krajinami, napr. formou medzinárodných cvičení. Teda v konečnom dôsledku by nebola schopná plniť tie základné úlohy, ktoré by mala. Každý posun v štruktúre ozbrojených síl Slovenska by preto mal byť konzultovaný v medzinárodnom kontexte. (Z čoho však súčasne vyplýva, že mnohé vojenské kapacity, ktorými Slovensko disponuje v súčasnosti, sú najmä daňou za dobré medzinárodné vojenské vzťahy.) Neangažovaná armáda. Vychádza z predstavy budovania individuálnej obrany štátu, najmä v kontexte predstavy o neutralite Slovenska. Zástancovia členstva v NATO v súvislosti s nákladmi na obranu polemizujú s touto predstavou dvoma spôsobmi. Niektorí z nich tvrdia, že členstvo v NATO je lacnejšie ako individuálna obrana, pretože v systéme individuálnej obrany sa štát musí plnohodnotne postarať o všetky súčasti obrany štátu (ako napríklad Švajčiarsko alebo Švédsko), kým v prípade členstva v NATO môže niektoré prvky obrany „zveriť“ medzinárodnej spolupráci a špecializovať sa len na niektoré. Ak by sme nevstúpili do NATO, prinieslo by to rast obranných výdavkov. Táto argumentácia nie je presná, pretože nezohľadňuje rôzne typy neutrality, ale najmä spôsob tvorby štátneho rozpočtu. Žiadny rozpočet na obranu štátu nevynaloží toľko, koľko by chcelo ministerstvo obrany; obrana vždy dostane toľko, koľko si štátny rozpočet môže dovoliť. Správnejšia argumentácia preto je, že vstupom do NATO obranné výdavky zostanú na rovnakej úrovni, výrazne sa však posilnia bezpečnostné záruky (vzhľadom na článok 5 Severoatlantickej zmluvy). Hoci treba podotknúť, že časť kritikov vstupu do NATO spochybňuje sám článok 5 a jeho prípadné aktivovanie v prospech Slovenska – to už však dochádzame k ťažko uchopiteľným rozdielom vo viere v kľúčový záväzok štátov NATO. Angažovaná armáda. Tento koncept ozbrojených síl SR tvrdí, že okrem bezpečnostných rizík spomínaných v modeli minimálnej armády (katastrofy a terorizmus) sa Slovenska týkajú aj iné bezpečnostné riziká, lokálne ozbrojené konflikty, etnické a náboženské konflikty, migračné vlny s možným presahom do kriminálnych aktivít či tzv. ekonomický terorizmus. Argumentácia tohto typu je pomerne nepresvedčivá, kým sa jej zástancovia držia tvrdení, že tieto bezpečnostné riziká sa týkajú Slovenska priamo (teda že nám hrozí napr. regionálny konflikt so susedmi, napr. s nevypočítateľnou Ukrajinou). Logiku a zmysel dostáva vtedy, ak včlení Slovensko do európskeho kontextu. Riziká pre bezpečnosť Európskej únie sú totiž oveľa čitateľnejšie. Podľa tohto druhu výkladu by Slovensko ako budúci člen EÚ malo prevziať svoj diel zodpovednosti za európsku obranu a formovať ju ako súčasť spoločnej európskej / euroatlantickej obrany. Čo sa týka obranných výdavkov, výdavky na angažovanú armádu sú porovnateľné s výdavkami na neangažovaný typ armády, pričom v oboch prípadoch tlačia na štátny rozpočet rovnakou mierou. Na druhej strane nie je pravdivý argument kritikov členstva v NATO, ktorý tvrdí, že výdavky na ozbrojené sily po vstupe do aliancie vzrastú (v jednom článku sa objavilo dokonca tvrdenie o vzraste výdavkov z 2 % HDP na 4 % HDP) – nič také po vstupe Českej republiky, Maďarska ani Poľska nezaznamenali. K čomu členstvo v aliancii tri susedné krajiny nepriamo nútilo, bola skôr väčšia efektivita výdavkov na obranu. V súvislosti s integráciou do NATO oponenti používajú argument týkajúci sa vysokých členských poplatkov. Dosiaľ nebolo zverejnené, aký vysoký bude ročný členský príspevok Slovenska ako člena NATO. Môžeme však vychádzať zo zverejnených údajov týkajúcich sa Českej republiky. V roku 2001 predstavoval český príspevok do rozpočtu aliancie 395 miliónov českých korún, teda necelé percento armádneho rozpočtu. V rámci prerozdelenia však do Českej republiky v rokoch 2002 aj 2003 putovala 1 miliarda 300 miliónov českých korún. Spolu má aliancia v pláne v rokoch 2002 – 2006 investovať do vojenskej infraštruktúry našich západných susedov päť miliárd českých korún. Čiže investície do vojenskej infraštruktúry v ČR zo strany aliancie sú vyššie ako členské príspevky, čo vyplýva z nižšej kvality infraštruktúry v novoprijatých krajinách. Niečo podobné je možné očakávať aj v prípade Slovenska. Súhrnne je možné konštatovať, že operovať s nižšími výdavkami na obranu po vstupe do NATO by mali zástancovia integrácie veľmi opatrne. Výdavky na ozbrojené sily po vstupe do NATO sú nižšie len v porovnaní s hypotetickou a nereálnou predstavou, že by Slovensko prešlo na model finančne nákladnej tzv. ozbrojenej neutrality. To by sa však celkom určite nestalo. Argument vyšších bezpečnostných záruk za rovnakú cenu je však pomerne silný – v prípade, že veríme v článok 5 o pomoci v prípade napadnutia (pričom bez viery v článok 5 nemá zmysel o výhodách členstva v NATO diskutovať) a v prípade, že neveríme v možnosť jednostranného výrazného obmedzenia rozsahu a úloh ozbrojených síl. Vplyv na obranný priemysel Medzi argumentmi za vstup do NATO sa objavuje aj názor o jeho prospešnosti pre slovenský obranný priemysel. Voči vyjadreniam politikov by sme mali byť prirodzene skeptickí, určité očakávania od vstupu Slovenska do NATO však vyjadrili aj sami predstavitelia obranného priemyslu. NATO vnímajú ako príležitosť, ktorá by mohla pomôcť nadviazať väzby so zbrojárskym priemyslom členských krajín NATO. Už menej často sa však v diskusiách spomína „B“, ktoré uvádza slovenský ťažký priemysel, a to je nevyhnutná politická podpora pre ich zámery. Výrobcovia zbraňových systémov v zahraničí totiž dobrovoľne neopustia pozície. Inak povedané, členstvo v NATO samo o sebe slovenskému obrannému priemyslu nepomôže, pomôže len v kombinácii s aktívnou podporou vlády. Vo svete je bežné, že premiéri a ministri lobujú v prospech domácich producentov v zahraničí, slovenská politická reprezentácia je však voči takémuto prístupu veľmi rezervovaná a v hospodárskej politike dáva prednosť makroekonomickým prístupom. Za týchto okolností môže argument o pozitívnom impulze pre slovenský obranný priemysel čoskoro naraziť na realitu. Kvalita ozbrojených síl Súčasťou argumentácie za členstvo v NATO je aj argument o zvýšení kvality ozbrojených síl Slovenska. Zdá sa, že v tomto sa dá medzi zástancami a kritikmi vstupu do NATO nájsť len filozofický spor. Je zrejmé, že armáde vstup do NATO prospieva a prospeje. Ozbrojené sily už teraz získali pomerne stabilný viacročný rozpočtový rámec, mimoriadne im prospieva spolupráca s armádami členov NATO, proces štandardizácie a rast interoperability. Skrátila sa vojenská základná služba a posilňuje sa tlak na vybudovanie plne profesionalizovaných ozbrojených síl. Pacifista však môže odmietať tento druh rozmýšľania ako nemorálny, prípadne môže pozornosť venovanú ozbrojeným silám považovať za prehnanú a neadekvátnu spoločenským prioritám. Inak povedané, sila tohto argumentu je relatívna, lebo vyplýva z rôznej filozofie spoločenských priorít. Zahraničné investície Spomedzi zástancov vstupu do aliancie predovšetkým predstavitelia vlády často používali argument o príleve zahraničných investícií na Slovensko v súvislosti so vstupom do NATO. Argument znie, že stabilita a bezpečnosť krajiny je jedným z určujúcich faktorov pri rozhodovaní zahraničných investorov, kde budú investovať. Treba povedať, že tento argument sa používa aj v zahraničí. Napríklad podľa poradcu poľského premiéra pre medzinárodné vzťahy Jerzy Mareka Nowakowského, v čase, keď sa už o Poľsku začalo hovoriť ako o serióznom kandidátovi na členstvo, vzrástla aj dôvera investorov. Výrazne sa to malo prejaviť v poslednom roku pred vstupom v prípade veľkých medzinárodných investorov typu General Motors či Toyota, ktorí Poľsko uznali za takú bezpečnú krajinu, že sa tam rozhodli investovať. Podľa Josefa Tošovského, bývalého českého premiéra, „zahraniční investori vedia, že v krajine, ktorá je členom NATO, nenastane zásadný politický obrat. Investície sú teda bezpečné a hrozba vyvlastňovania tu mizne. Aj keď sa to nedá spájať len s NATO, v minulom roku (1999) prišlo do Českej republiky z priamych zahraničných investícií takmer päť miliárd eur, čiže takmer tretina toho, čo sme získali za posledných deväť rokov ekonomickej transformácie.“ Opatrnosť pri hodnotení tohto argumentu by však mala vyplynúť z jednej podstatnej skutočnosti: o vplyve vstupu do NATO na zahraničné investície hovoria často politici, ale len minimálne sami investori. Ak sa pozrieme na tabuľku o príleve zahraničných investícií do Poľska, Českej republiky a Maďarska pred a po vstupe do NATO, dôjdeme k jedinému záveru – každý si z nej môže vybrať, čo pre svoju argumentáciu potrebuje (presne podľa jedného z Murphyho zákonov: ak dostatočne dlho skúmaš, dokážeš podporiť každú teóriu). V roku 1998, teda rok po madridskom summite NATO, ktorý rozhodol o rozšírení aliancie, skutočne zaznamenávame nárast zahraničných investícií. Rovnako by sme však na základe týchto čísel mohli tvrdiť, že čoskoro po vstupe do NATO nastal vo všetkých troch krajinách pokles investícií (rok 1999). Problém je v tom, že čísla sú skreslené predajmi štátnych bánk a iných veľkých firiem, ktoré sa realizovali práve v čase prijímania do NATO, a preto ich použitie je veľmi limitované. Tab.: Prílev priamych zahraničných investícií v USD v prepočte na obyvateľa v krajinách V4 v rokoch 1994 - 1999.

(Zdroj: SARIO) Krajina 1994 1995 1996 1997 1998 1999 Česká republika 109 271 120 65 500 258 Maďarsko 149 476 274 125 242 131 Poľsko 134 165 160 337 143 Slovensko 58 57 56 36 66 11 Čo z tabuľky vyplýva oveľa jasnejšie, je citeľné zaostávanie Slovenska. Dá sa logicky predpokladať, že jedným z faktorov pre prílev zahraničných investícií je prozápadný imidž krajiny. Zrejme tam treba hľadať príčinu výrazných rozdielov v príleve investícií medzi Slovenskom a ostatnými krajinami V4 do roku 1999. No argumentácia o potrebe ochrany investícií „hrubou vojenskou silou“ je nedôveryhodný; stabilitu a prozápadnosť krajiny nereprezentuje len členstvo v NATO. Zdá sa, že problémom Slovenska v očiach investorov nebolo prioritne ne-členstvo v aliancii, ale dôvody, kvôli ktorým bolo Slovensko z rozširovania NATO vylúčené: imidž nestabilnej krajiny s nejasným smerovaním a nejasnými pravidlami pre podnikanie. V rokoch 1994 –1997 bolo signálom o prozápadnom smerovaní štátu prijatie do NATO, pretože vstup do EÚ sa zdal byť v nedohľadne. Keby Slovensko nebolo z prvej vlny rozširovania vylúčené, je možné predpokladať vyšší záujem zahraničných investorov. Avšak vo chvíli, keď sa pozornosť presunula na rozširovanie Európskej únie, znakom prozápadnosti krajiny sa stala integrácia do EÚ. V prieskumoch o faktoroch týkajúcich sa investovania na Slovensku zahraniční podnikatelia neuvádzajú na popredných miestach členstvo v NATO, ale stav legislatívno-právneho prostredia a mieru korupcie. Inak povedané, zdá sa, že kým v roku 1997 mohlo byť členstvo v NATO silným argumentom pre investovanie na Slovensku, v roku 2002 tento argument už aktuálny nebol. Tieto vážne pochybnosti by mohli byť rozptýlené jedine serióznym prieskumom motivácií zahraničných investorov pri investovaní na Slovensku. Tak by sme sa dozvedeli, ako to vidia investori, nie politici. Nemusíme hádať – takýto prieskum neexistuje. Bez neho však nie je možné odporučiť ďalšie narábanie s týmto druhom argumentácie. Čo Slovensko ohrozuje Prílev zahraničných investícií alebo podpora obranného priemyslu – pri všetkej propagačnej účinnosti – nie sú kľúčovými argumentmi za vstup. Nanajvýš ich možno chápať ako sprievodné efekty, a preto na polemike o ich vážnosti sa chlieb neláme. To sa však netýka otázky bezpečnostných záruk. Buď členstvo v NATO zvyšuje bezpečnosť Slovenska, a potom má význam, alebo ho nezvyšuje (resp. znižuje), a potom je chybou. Stret medzi zástancami a niektorými kritikmi vstupu do NATO však nespočíva len v tom, ale aj v otázke, čo vlastne za bezpečnostné riziká pre Slovensko treba považovať. Dnes v podstate niet sporu o tom, že Slovensko nečelí priamej vojenskej hrozbe. Do popredia záujmu sú kladené najmä nevojenské hrozby a riziká. Jedným z mála ľudí, ktorí prezentovali názory tvorcov bezpečnostnej stratégie SR na hrozby a riziká pre Slovensko, je plukovník Peter Švec. Medzi nevojenské bezpečnostné riziká zaraďuje: - živelné pohromy a katastrofy, priemyselné a ekologické havárie, - narušenie štandardných medzinárodných ekonomických vzťahov (napr. jednostranné vypovedanie ekonomických dohôd v neprospech SR, zastavenie dodávok ropy, plynu a iných dôležitých surovín), - jednotlivé teroristické akcie a organizované aktivity medzinárodného zločinu mimoriadneho rozsahu (bombové útoky proti občanom alebo hospodárskym, technickým a správnym objektom), - rozsiahle migračné vlny, ktorých prenikanie na územie štátu môže prerásť do násilnej činnosti migrantov, - etnická a náboženská neznášanlivosť založená na násilných prejavoch separatizmu, nacionalizmu, etnických a náboženských sporoch, osobitne na národnostne zmiešaných územiach, - destabilizácia štátnej moci vplyvom korupcie, infiltrácie ekonomickej mafie do štruktúr štátnej moci a následná strata kontroly legálne zvolených štruktúr nad štátom, - cielené akcie subjektov cudzej moci proti osobám združujúcim sa na území SR, proti majetku a iným chráneným záujmom štátu alebo neštátnych subjektov (bombové útoky, rozširovanie rádioaktívnych, biologických a chemických zbraní alebo technológií, atentáty, únosy), - ohrozenie základných hodnôt demokracie a slobôd občanov v iných krajinách takého rozsahu a charakteru, ktoré ohrozuje bezpečnosť medzinárodného prostredia, - rozsiahla a závažná diverzná činnosť, ktorej cieľom je v rámci viditeľnej prípravy na otvorený ozbrojený zápas znehodnotiť prostriedky obrany SR či narušiť prechod štátu na vojnový stav. Kritici vstupu Slovenska do NATO vyjadrujú veľké výhrady k takejto interpretácii bezpečnostných rizík týkajúcich sa Slovenska. Vyslovujú podozrenie, že ide o účelové strašenie verejnosti, ktoré ich má primäť k podpore členstva v NATO. Navyše argumentujú, že vstupom do NATO sa niektoré bezpečnostné riziká môžu aj zväčšiť – najmä riziko teroristických útokov. Domnievame sa, že slabinou vyššie spomenutého zoznamu rizík je najmä fakt, že je prezentovaný ako zoznam nevojenských bezpečnostných rizík pre Slovensko. Oveľa väčšiu hodnotu totiž získava, keď sa spýtame, či je takýto zoznam aktuálny napr. pre Európsku úniu. A naozaj, popierať riziká, ktorým sú vystavené Európska únia a európska časť NATO, je oveľa ťažšie. Švecov zoznam je správny, ak k nemu pridáme komentár, že „vymenované bezpečnostné riziká sa týkajú Európskej únie,“ ktorej bude Slovensko čoskoro členom. V okolí EÚ existujú vážne ohniská konfliktov, etnické a náboženské spory, je potenciálnym terčom teroristov a únia sa bude musieť poriadne obracať, aby to ustála. Predmet sporu Na takejto interpretácii bezpečnostných rizík by sa zástancovia a kritici vstupu do NATO azda mohli aj dohodnúť. Na čom sa však nedohodnú, to je otázka, ako sa má Slovensko (ako člen EÚ) s týmito rizikami vyrovnávať. Tu však už nejde o dokazovanie, kto klame a kto zavádza. Tu prichádzame k samému jadru sporu, ak chceme – k ideologickému konfliktu. Ten má a aj v najbližších rokoch bude mať podobu štiepení podľa troch názorových línií: 1. Izolacionizmus versus angažovanosť. Časť kritikov bude tvrdiť, že európske bezpečnostné riziká sa Slovenska netýkajú, resp. že angažovanosť zvýši hrozby, ktorým Slovensko bude čeliť (napr. terorizmus); zástancovia členstva - ale aj druhá časť kritikov - naopak budú presadzovať prevzatie primeranej miery zodpovednosti Slovenska za európsku bezpečnosť. 2. Vojenské versus nevojenské prostriedky. Druhá časť kritikov (najmä z radov ľavice) síce podporí angažovanosť Slovenska vo vzťahu k európskemu okoliu, bude však odmietať vojenské prostriedky riešenia. Budú odmietať budovanie vojenských štruktúr a kapacít, naďalej budú odmietať existenciu NATO ako vojenskej aliancie a súčasne budú presadzovať, aby EÚ neriešila svoje bezpečnostné problémy budovaním veľkých vojenských kapacít porovnateľných s USA, ale diplomaciou a rozvojovou pomocou zaostalým krajinám. 3. NATO versus Európska únia. Spor spočíva v otázke, či sa bezpečnostné problémy EÚ majú riešiť prostredníctvom transatlantickej aliancie, alebo samostatnou politikou únie. Tento spor zrejme výrazne zamieša karty verejnej mienky obyvateľov Slovenska, pretože výrazná časť ľudí, ktorí súhlasia s členstvom v NATO, súčasne súhlasí s potrebou ústupu amerického vplyvu z Európy a so silnejšou zahraničnou a bezpečnostnou politikou EÚ. Zákonite dôjde k preskupeniu síl. Namiesto dvoch súčasných názorových skupín (zástancovia a oponenti členstva v NATO) vzniká priestor pre prinajmenšom štyri nové: - odporcovia NATO a súčasne kritici vojenskej angažovanosti EÚ, - zástancovia silného NATO a súčasne kritici vojensky silnej EÚ, - zástancovia NATO, ale súčasne zástancovia vojensky silnej EÚ, - odporcovia NATO, ale súčasne zástancovia vojensky silnej EÚ. Pravdaže, otázkou zostáva, aká bude reálna sila týchto postojov (vyjadrená napríklad postojom médií, politických strán, mienkotvorných osobností) a aké vzájomné koalície tieto skupiny vytvoria. To bude závisieť predovšetkým od toho, ktorá z troch horeuvedených línií sporu sa stane dominantnou. Učesať argumenty Nech už bude verejná diskusia o NATO na Slovensku akákoľvek, v záujme jej kvality by bolo namieste, aby tak zástancovia, ako aj kritici nášho vstupu do aliancie prehodnotili a učesali svoju argumentáciu. Zástancovia členstva v NATO by mali zohľadniť, že časť argumentácie v prospech vstupu do NATO stratila aktuálnosť. Predovšetkým ide o to, že veľká časť úsilia o integráciu do NATO bola v skutočnosti úsilím o medzinárodnopolitickú akceptáciu Slovenska po predchádzajúcom neúspešnom období. Nebolo to vlastne úsilie o integráciu do NATO, ale skôr úsilie o dosiahnutie pozvánky na vstup – práve ňou sa Slovensko stalo medzinárodne akceptovanou krajinou. Už viac nemožno hovoriť o integrácii do NATO ako o výraze rovnocennosti Slovenska so susedmi, pretože sme sa rovnocennými stali. Rovnako nie je aktuálne argumentovať previazanosťou vstupu do NATO s integráciou do EÚ – v kontexte horúcej diskusie o transatlantických vzťahoch takáto argumentácia môže vyznieť až smiešne. Veľký posun zaznamenávajú aj argumenty o súvislosti členstva v NATO so zahraničnými investíciami. Zdá sa, že príležitosť zvýšiť si investičný rating členstvom v NATO Slovensko už premeškalo a dnes zahraničných investorov trápia iné faktory. Opatrnosť si zasluhuje aj mávanie vlajkou podpory obranného priemyslu. Dať svojim argumentom vnútornú logiku by však malo byť výzvou aj pre kritikov vstupu do NATO. Ich pôsobenie je prejavom občianskeho názoru a je úplne legitímne. Bolo by však namieste, aby sa zbavili negativistického prístupu v duchu „každý argument proti je dobrý“. Výsledkom je totiž nesúrodá zmes častokrát vzájomne sa vylučujúcich argumentov. Uznávanie resp. neuznávanie existencie niektorých bezpečnostných rizík by malo mať v argumentácii svoje konzekvencie, rovnako ako aj uznávanie resp. neuznávanie potrebnosti medzinárodnej angažovanosti Slovenska (vrátane vojenskej). Ak sa má Slovensko angažovať v mierových misiách (vrátane misií OSN alebo EÚ), musí mať určité vojenské kapacity; ak sa chce zapojiť do budovania obrannej politiky EÚ, musí mať tiež určité vojenské kapacity. Ak má byť koreňom argumentácie pacifizmus, tak by mal byť logicky orientovaný tak proti NATO, ako aj proti budovaniu vojenských kapacít EÚ. A ak má byť tým čarovným kameňom antiamerikanizmus, tak zrejme platí EÚ áno - NATO nie. Diskusia sama by mala pátrať predovšetkým po podstate sporu. Po prvé, mala by hľadať odpoveď na otázku, aké sú reálne bezpečnostné riziká pre Slovensko a pre EÚ, ktorej sa stane čoskoro členom. Po druhé, mala by odpovedať, či má alebo nemá Slovensko prebrať časť zodpovednosti za elimináciu týchto bezpečnostných rizík. Po tretie, mala by skúmať, akými prostriedkami by sa bezpečnosť EÚ (a teda Slovenska) mala dosahovať a aká veľká by mala byť vojenská zložka riešenia. Po štvrté, malo by sa diskutovať o príspevku Slovenska k tomuto riešeniu, a teda o poslaní a štruktúre Ozbrojených síl SR. Po piate, diskusia by mala odpovedať na otázku, akú úlohu má mať pri riešení bezpečnostných problémov Európy NATO – čo je aj hlavná téma súčasnej transatlantickej diskusie. (Celá analýza je prístupná na stránke www.fairanalyses.sk)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Najčítanejšie

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama