NATO je irelevantné

Na začiatku studenej vojny bolo bežnou stručnou odpoveďou na otázku „Prečo NATO?“: „Udržať Rusov vonku, Američanov vnútri a Nemcov pod kontrolou.“ V roku 1990 bolo akékoľvek nebezpečenstvo tretieho návratu nemeckej agresie už dlho minulosťou a rovnako pád Varšavskej zmluvy znamenal, že ruská hrozba pre Európu bola prekonaná. Potreba udržať Američanov vnútri však poskytovala nespochybnené odôvodnenie, aby sa aliancia zachovala. To potvrdil iracký útok na Kuvajt v roku 1990. Na Američanmi vedenej akcii sa nepodieľali všetci členovia NATO, a ani organizácia sama nezaujala stanovisko k tejto kríze „mimo jej záujmovej“ oblasti, ale Británia, Francúzsko a Taliansko sa pridali a podporili ju aj ďalší členovia. Pomohlo predchádzajúce plánovanie a výcvik NATO. Krízy na Balkáne v 90. rokoch priniesli ťažšie skúšky, vo väčšine ktorých NATO zlyhalo. Srbsko spustilo krutú vojnu s cieľom zabrániť odlúčeniu Chorvátska od Juhoslávie. Francúzsko uprednostňovalo Srbov, Nemecko Chorvátov, Amerika stála bokom, rovnako ako NATO. Keď Srbi a Chorváti bojovali proti sebe v Bosne, zatiaľ čo sa jedni aj druhí snažili etnicky „vyčistiť“ prevažnú časť regiónu od moslimov, viacerí členovia NATO poskytli Organizácii Spojených národov menšie počty vojakov, ktoré nepostačovali na zamedzenie ťažkej humanitárnej kríze. *** Clintonova vláda pôvodne stála bokom od toho, čo považovala za európsku záležitosť. Ale keď sa Európska únia ukázala byť neschopnou, prezident Bill Clinton zmenil názor. NATO prišlo pod vedením USA na záchranu a situácia sa napokon stabilizovala. V čase tretej krízy v Kosove boli Spojené štáty ochotné viesť NATO do konfliktu a aliancia zvíťazila. V každom z týchto prípadov boli Spojené štáty iniciátorom, hoci zdráhavým, a NATO ich nasledovalo. Bushova doktrína preventívnych zásahov zmenila Spojené štáty z krajiny, ktorá váhavo vypĺňa vákuum, na štát, ktorý aktívne vedie vojny. Vzhľadom na nesúhlas kľúčových členov sa však do nich už NATO nezapája a nebude tak robiť ani v budúcnosti. Od konca studenej vojny teoretici a prívrženci NATO volali po novom poslaní, ktoré by spájalo západné mocnosti v otázke nápravy bezprávia, kdekoľvek na svete sa objaví; v dobrom či zlom sa organizácia desaťročie pohybovala opačným smerom. Teda, prečo NATO dnes ponechať? Najčastejšou odpoveďou je: Udržať Spojené štáty angažované v európskej bezpečnosti. To však vyvoláva tri ďalšie otázky: 1. Kto ohrozuje bezpečnosť Európy? Ťažko povedať. Sovietsky zväz už neexistuje a je celkom možné, že Rusko sa stane členom NATO. Európa má problémy, možno k nim patria problémy s obranou, no nie v miere, ktorá by ohrozovala kontinentálnu bezpečnosť alebo ju bude ohrozovať v blízkej budúcnosti. 2. Európa je veľká a bohatá ako Spojené štáty, tak prečo sa nestará o vlastnú bezpečnosť? Stručná odpoveď znie – keďže európske štáty nepociťujú žiadne skutočné ohrozenie svojej bezpečnosti, odmietajú priniesť potrebné obete pri svojich zdrojoch a suverenite. 3. Prečo by potom mali Spojené štáty pôsobiť ako kvočka? Jednou odpoveďou je to, že Európania odmietajú stať sa mocnými, a tak jediná superveľmoc má povinnosť naprávať krivdy. Tak to Spojené štáty urobili v Juhoslávii, odmietli urobiť v Afrike a tvrdia, že to urobili v Iraku. To však nevyhnutne neznamená úlohu pre NATO. *** K zanikajúcej potrebe americkej angažovanosti na bezpečnosti Európy sa nedávno pridala potreba USA spolupracovať v boji proti terorizmu. To je však spoločným cieľom členov NATO, ku ktorému sama organizácia prispieva len málo. Francúzsko a Nemecko spolupracujú nie kvôli aliancii, ale preto, že majú tiež obavy a okúsili terorizmus na vlastnej koži. NATO sa stalo bezvýznamným, rovnako pre Bushovu vládu, ktorá chce podporu, ako aj pre tých Američanov, ktorí sa obávajú ničím nekontrolovanej sily USA a radi by videli reálnu protiváhu v opozícii k vláde. Byrokraciu je ťažké zlikvidovať a NATO len tak skoro nezomrie. Je to aj na niečo dobré: Zrušenie aliancie by spôsobilo skutočné traumy a otrasy, pričom organizácia plní užitočné, hoci menšie funkcie vo vojenskom plánovaní a výcviku, ako aj úlohu fóra. Prestaňme sa však nad tým trápiť. Uverejnené v International Herald Tribune, 24. mája 2003