Reklama
Reklama

Transatlantická aliancia má problémy

Spojené štáty už nie sú nespochybniteľnou mocnosťou. Účasť na tohtoročnom bilderbergskom stretnutí vo Versailles jasne ukázala, aká je to veľká výzva pre zdravé vzťahy v rámci transatlantickej aliancie. Na stretnutie som išiel presvedčený, že rozvod medzi Spojenými štátmi a Európou sa stal možným. Odišiel som s poznaním, že ho nebolo veľmi ľahké zastaviť.
Počet zobrazení: 719

Spojené štáty už nie sú nespochybniteľnou mocnosťou. Účasť na tohtoročnom bilderbergskom stretnutí vo Versailles jasne ukázala, aká je to veľká výzva pre zdravé vzťahy v rámci transatlantickej aliancie. Na stretnutie som išiel presvedčený, že rozvod medzi Spojenými štátmi a Európou sa stal možným. Odišiel som s poznaním, že ho nebolo veľmi ľahké zastaviť. Clyde Prestowitz, bývalý člen Reaganovej administratívy, vyjadril svoje obavy v novej knihe provokatívne nazvanej Darebácky národ. Zdôrazňuje v nej dve podstatné veci. Prvá je, že ,,imperiálny projekt takzvaných neokonzervatívcov vôbec nepredstavuje konzervativizmus, ale radikalizmus, samoľúbosť a avanturizmus prezentované vzrušujúcou rétorikou tradičného patriotizmu.” Druhá je, že tento radikalizmus súčasne straší a rozčuľuje ľudí za hranicami. Na stretnutí ma udivilo, že tieto emócie zdieľajú aj pro-americkí obchodníci, politici, akademici a novinári. Američania sú presvedčení, že francúzska a nemecká opozícia voči vojne v Iraku bola po desaťročiach podpory zradou. Ale mnoho Európanov zasa verí, že nedávne správanie USA bolo zradou toho, čo ich Spojené štáty učili. Ideologický záliv je široký. *** Američania a Európania zdieľajú mnoho hodnôt. To nie je len náhoda. Spojené štáty vynaložili veľa krvi a financií, aby Európu premenili na stabilný kontinent liberálnych demokracií. Ale v mnohých ohľadoch sa Európa a USA stali veľmi odlišnými. Najdôležitejším rozdielom je, že Spojené štáty si nateraz osvojili staré európske teórie o medzinárodných vzťahoch, kým Európania si osvojili novšiu americkú. Klasický európsky systém spočíval na suverenite nezávislých štátov. Vo vzájomných vzťahoch nepripúšťali ani právne ani morálne obmedzenia. Štáty však tiež súhlasili s tým, že si vzájomne nebudú zasahovať do vnútorných záležitostí. Krajiny dnešnej Európy odmietajú tento pohľad na svet, pretože je pôvodcom katastrof. Pôsobiac v rámci nestabilnej politickej rovnováhy, neliberálne štáty podnecovali vojny, ktoré priniesli smrť miliónom ľudí. Európska civilizácia zlyhala. Odpoveďou bolo, že Európania sa rozhodli prijať ideály ponúknuté americkým prezidentom Woodrowom Wilsonom: mier, slobodný trh a demokraciu. V rámci Európy, pod americkou záštitou, vytvorili nadnárodný poriadok, ktorý postavil klasický systém na hlavu. Namiesto zvrchovanej nezávislosti štátov mala mať Európa nadnárodnú autoritu a spoločný záväzok týkajúci sa demokracie a ľudských práv. Vnímaví Európania nie sú natoľko naivní, aby uverili, že svet môže existovať bez použitia sily. Sú takisto vďační Spojeným štátom za ich schopnosť a ochotu túto silu použiť. Ale sú tiež wilsoniánmi, a to zo zrejmého dôvodu: ak by sa Nemecko priklonilo k doktrínam, ktoré dnes oživujú Spojené štáty, stabilita by sa z Európy vytratila. *** Dnešné Spojené štáty nie sú wilsoniánske. Je však dôležité definovať, v čom také nie sú. Ak to chceme urobiť, musíme si uvedomiť napätie vo vnútri americkej administratívy medzi vlastencami a neokonzervatívcami. V čom sa zhodujú, to je odmietanie morálnych alebo právnych obmedzení zvrchovanej nezávislosti Spojených štátov. Nezhodujú sa však v tom, do akej miery si sledovanie týchto záujmov vyžaduje zasahovanie do vnútorného zriadenia iných štátov. Vlastenci sa zameriavajú iba na priame hrozby, najmä na štátne sponzorovanie terorizmu a zbrane hromadného ničenia. Neokonzervatívci navyše žiadajú pevné zakorenenie liberálnej demokracie, pretože jej absencia podľa nich vysvetľuje, prečo štáty tieto hrozby vytvárajú. Vlastenci sú teda anti-wilsoniánmi, a to rovnako metódami, ako aj cieľmi. Liberálni imperialisti sú anti-wilsoniánmi metódami, ale wilsoniánmi cieľmi. Obe skupiny však nedvojzmyselne odmietajú sekulárne postoje súčasných európskych elít, ktoré sú wilsoniánske metódami aj cieľmi. Zo všeobecného európskeho uhla pohľadu sú nové americké doktríny jedom. Vracajú ich späť do Bismarckovho sveta. Pre mnohých Európanov je súčasná americká ideológia ešte trpkejšia v poznaní, že predstavuje zradu všetkého, čo sa od Spojených štátov učili. *** Transatlantická aliancia sa nemôže udržať, ak Spojené štáty zostanú oddané svojim súčasným doktrínam, s výnimkou stavu závislosti na strane jednej a nadvlády na druhej strane. Namiesto toho sa ponúkajú dve alternatívy. Prvá je rozvod so zrieknutím sa inštitúcií, ktoré dali obe strany Atlantiku spoločne dohromady. Druhá je pragmatické partnerstvo, v ktorom dve strany spolupracujú na oblastiach spoločného záujmu. To je prístup presadzovaný mnohými zahraničnopolitickými odborníkmi z oboch strán Atlantiku v stanovisku zverejnenom koncom týždňa (Deklaráciu o transatlantických vzťahoch uverejňujeme na inom mieste, pozn. red.). Vychádzajú z názoru, že spoločné záujmy existujú rovnako v neodkladných otázkach, ako sú Irak, izraelsko-palestínsky konflikt, Irán, terorizmus, šírenie zbraní hromadného ničenia, ako aj v dlhodobých otázkach, ako sú rozvoj, obchod či dokonca globálne otepľovanie. Či sa dosiahne stav praktickej spolupráce, väčšmi závisí od správania Spojených štátov. Tony Blair hrá teraz kľúčovú úlohu. Ak sa dôvera, s ktorou sa spája jeho podpora Spojeným štátom, vytratí, jeho krajina sa možno väčšmi primkne k hlavným mocnostiam Európy. Ak Spojené štáty nahradia irackú tyraniu pretrvávajúcou anarchiou, ako sa to stalo v Afganistane, alebo nedokážu zmeniť dynamiku arabsko-izraelského konfliktu, bude dokonca aj pre tohto premiéra ťažké podporovať ďalšie riskantné podujatia Spojených štátov. *** Spojené štáty veria v neobmedzenú slobodu činov. Európania veria v medzinárodné pravidlá. Spojené štáty chcú zmeniť svet. Európania ho chcú riadiť. Rozdielny prístup odráža rozdiely v postojoch, týkajúcich sa legitímneho použitia sily. Transatlantické vzťahy sú dnes partnerstvom z rozumu. Pre Spojené štáty už nie sú ničím viac. Európania by si mali osvojiť podobne utilitárny pohľad. Ak v tom zlyhajú, priateľská spolupráca, ktorá je pre obe strany nevyhnutná, sa môže stať nemožnou. Uverejnené vo Financial Times, 20. mája 2003

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama