Reklama
Reklama

Porraimos - zabudnutá história

Zatiaľ čo o holokauste Židov má verejnosť pomerne dosť informácií, fakty o holokauste Rómov sú známe menej. Presne 3. augusta to bude 59 rokov, čo si pripomíname jednu z najväčších tragédií rómskeho etnika v jeho dejinách - Porraimos ( po rómsky - zničenie, pustošenie), čiže rómsky holokaust.
Počet zobrazení: 840
03_tema-m.jpg

Zatiaľ čo o holokauste Židov má verejnosť pomerne dosť informácií, fakty o holokauste Rómov sú známe menej. Presne 3. augusta to bude 59 rokov, čo si pripomíname jednu z najväčších tragédií rómskeho etnika v jeho dejinách - Porraimos ( po rómsky - zničenie, pustošenie), čiže rómsky holokaust. Ľudia sa pýtajú, ako je možné vôbec porovnávať židovský a rómsky holokaust, a či vôbec nejaký rómsky holokaust vôbec existoval. Základný problém je v neinformovanosti a nedostatku literatúry. Počas druhej svetovej vojny dosiahla diskriminácia Rómov hrozivé rozmery, keď boli ako „menejcenná rasa“ od roku 1943 dopravovaní do Osvienčimu, kde začal činnosť tzv. Zigeuner Lager. Len v tomto vyhladzovacom tábore skončilo 23 000 Rómov z Nemecka, Čiech, Slovenska, Maďarska, Poľska a iných krajín. 2. a 3. augusta 1944 za jedinú noc zahynulo v plynových komorách koncentračného tábora Auschwitz-Birkenau takmer 3000 Rómov. Doteraz tento rómsky holokaust nebol plne uznaný a dokumentovaný. Norimberské zákony v nacistickom Nemecku už v roku 1939 klasifikovali Rómov podobne ako Židov a černochov ako element zabraňujúci čistote rasy. Legislatívne riešil tento problém „výnos o Cigánoch“ z 8. 12. 1938. Podľa neho muselo byť rómske obyvateľstvo vylúčené z radov nemeckého národa a malo sa zabrániť rasovému miešaniu, zatiaľčo otázka rasovo čistých Rómov sa mala upraviť dodatočne. Vedeckú teóriu o spôsobe zisťovania prítomnosti rómskej krvi vypracoval švajčiarsky psychiater dr. Robert Ritter. Podľa nej Rómov charakterizuje vrodená asociálnosť a zločinnosť, a tento znak ich rasy je nevykoreniteľný. Závery tejto teórie znamenali jednoznačné vyhubenie Rómov. V súlade s týmito názormi pretvoril ríšsky vodca SS a šéf nemeckej polície Himmler v novembri 1938 ríšsku cigánsku centrálu na ríšsku centrálu na potieranie cigánstva. 8. 12. 1938 bol nariadený súpis všetkých Rómov a rómskych miešancov. Všetci boli povinní sa podrobiť rasovobiologickému vyšetreniu. Podľa podielu rómskej a nemeckej krvi boli rozdelení do piatich skupín. Situácia na Slovensku Samozrejme, že prisluhovačský Slovenský štát sa za svoje antirómske opatrenia nemusel hanbiť. Pred vojnou žilo na území Slovenska približne 100 000 Rómov. Niektoré opatrenia a vyhlášky sa týkali všetkých Rómov, iné sa týkali len kočujúcich Rómov a tých, ktorí doslova žili na okraji spoločnosti. Podľa údajov ministerstva vnútra ich bolo 37 tisíc. Toto bol základný rozdiel v antirómskom a antižidovskom prístupe. Na Židov sa uplatňovali celoplošné opatrenia. Dá sa povedať, že rasový princíp sa uplatňoval väčšmi vo vzťahu k Rómom. Protižidovské zákonodarstvo malo v podstate pragmatický zámer. Okradnúť židovské obyvateľstvo o jeho majetok, teda aspoň tých, ktorí ten majetok mali. Rasizmus tam bol akoby doplnený. Ale Rómom nebolo čo ukradnúť. Koncom roku 1941 prišli od nacistov inštrukcie o riešení rómskej a židovskej otázky, čoho výsledkom boli deportácie 58 tisíc Židov do poľských koncentračných táborov. V prípade rómskych občanov sa plánovalo vytvorenie koncentrákov, ktoré „mali byť umiestnené mimo miest a obcí, izolované od árijského obyvateľstva, mali byť obohnané buď vodnou priekopou, alebo ostnatým drôtom, pod elektrickým napätím.“ Podľa inštrukcií ministerstva vnútra sa v nich mali vytvoriť také neznesiteľné podmienky, aby Rómovia hľadali možnosť úteku za hranice. Protirómske opatrenia priniesli Rómom utrpenie V Slovenskom štáte vydali množstvo vyhlášok zameraných jednoznačne proti rómskemu etniku. V tzv. brannom zákone z roku 1940 boli Rómovia spolu so Židmi zbavení možnosti stať sa vojakmi. Aktívnu vojenskú službu vykonávali v špeciálnych jednotkách, kde realizovali zemné práce. Z Rómov mali byť do pracovných čiat zaradení tzv. Cigáni, zatiaľ čo tí, „ktorých možno považovať za Slovákov,“ mali privilégium ísť neskôr bojovať na ruský alebo taliansky front. Vyhláškou ministerstva vnútra z 20. apríla 1941 boli zrušené Rómom všetky kočovné listy, usadeným Rómom nariadili odstrániť svoje obydlia „z blízkosti verejných, štátnych a obecných ciest.“ Rómovia boli nútení rozbúrať domovy a odsťahovať sa niekam pod les. Nesmeli navštevovať niektoré mestá, alebo na to mali stanovené hodiny. Toto odsunutie Rómov z dediny ich zruinovalo ekonomicky, sociálne i eticky. Územný pohyb bol základnou podmienkou, aby mohli vykonávať svoje tradičné profesie a služby. Podľa vyhlášky z 2. apríla 1941 boli zriadené dva typy donucovacích zariadení pracovného charakteru, pracovné strediská určené pre Židov a pracovné tábory určené pre asociálov, medzi ktorých boli zaradení Rómovia bez pracovného pomeru. Na celom Slovensku ich bolo 11. Pracovalo sa tu na zemných prácach, na stavbách železníc, pri regulácii riek. Mnohých ľudí určite prekvapí, že Rómovia stavali cestu cez Čertovicu a dokonca pracovali aj na stavbe Oravskej priehrady. V týchto táboroch bolo asi 5000 Rómov. Strážili ich príslušníci žandárstva. Keďže Rómovia ťažko pracovali, mali nevhodný odev a zlú stravu, dochádzalo k mnohým úmrtiam. V novembri 1944 bol útvar v Dubnici nad Váhom zmenený na zaisťovací tábor, kde sústreďovali celé rómske rodiny, ktoré tam žili v katastrofálnych podmienkach. Nevyhovujúce hygienické podmienky spôsobili, že sa začal veľmi rýchlo šíriť týfus. Po objavení týfovej epidémie bola situácia veľmi rýchlo vyriešená - všetkých postihnutých zavraždili. Rómsky holokaust má možno až pol milióna obetí Potlačenie Slovenského národného povstania na jeseň 1944 znamenalo začiatok najkrutejšieho obdobia v histórii vojnového Slovenského štátu. Začali tu pôsobiť okupačné nemecké vojská, ktoré mali s pomocou miestnych kolaborantov za cieľ likvidovať povstanie, dokončiť tzv. riešenie židovskej otázky a nahnať strach civilnému obyvateľstvu. To sa veľmi účinne darilo najmä hromadnými popravami bez súdu. K najväčším presunom dochádzalo práve po potlačení SNP. Neexistujú presné údaje, aby sa dalo zistiť, koľko rómskych osád bolo zlikvidovaných, koľko bolo vysťahovaných, koľko zostalo. Existujú svedectvá o beštiálnom správaní nemeckých vojakov. Títo cielene vyhľadávali a znásilňovali rómske dievčatá. V Neresnici nacisti nahnali ženy a deti do stodoly, poliali ich benzínom a zapálili. Mužov postrieľali v lese. Počet obetí rómskeho holokaustu nie je známy. Celoeurópsky odhad je 300 000 až pol milióna zavraždených Rómov. Na Slovensku to bolo okolo 11 - 16 tisíc ľudí. Nedá sa celkom presne zistiť, koľko z obetí hromadných vrážd boli či neboli Rómovia. Dôležité ale je nezabudnúť na utrpenie, ktoré rómske etnikum sprevádzalo dlhé roky. Nezabudnúť, že holokaust neznamenal len utrpenie židovského národa, ale aj ľudí, ktorí žijú medzi nami. Simon Wiesenthal k tomu povedal: „Mnoho Židov zabudlo, že prežili katastrofu, ktorej bol vystavený aj iný národ, napriek tomu majú voči nemu predsudky. Sú to Rómovia. Neukázali sme pochopenie pre nich ako pre spolutrpiteľov.“ Výskum spomienok Rómov na holokaust Mnohé spomienky na rómsky holokaust zachytáva projekt Osudy tých, ktorí prežili holokaust. Tento medzinárodný a interdisciplinárny výskum sa na Slovensku realizoval v rokoch 1995 - 1997, a pôvodne sa začal už koncom 70. rokov na univerzite v Yale v USA. S nápadom zachytávať na videozáznam výpovede ľudí, ktorí majú priamu skúsenosť s procesmi a udalosťami dnes zahrnutými pod pojem holokaust, prišiel tamojší profesor literatúry. Takto sa zaznamenalo viac ako 3000 svedectiev, ktoré tvoria základnú bázu Fortunoff Video Archive for Holocaust Testimonies. Na Slovensko sa dostal projekt z iniciatívy Martina Bútoru takmer o 15 rokov neskôr. Jeho riešiteľom sa stala Nadácia Martina Šimečku. Do videoarchívu v Yale sa zo Slovenska dostalo až 150 príspevkov. Projekt holokaustových svedectiev sa po splnení požiadaviek Univerzity v Yale preorientoval na ďalšiu skupinu obetí - na Rómov. S touto ideou prišlo Holocaust Memorial Museum vo Washingtone. Počas realizácie projektu museli jeho spoluautori veľa cestovať do terénu. Za nimi je niekoľko takýchto zaujímavých výskumných ciest, pričom poslednú absolvovali v Humennom v roku 2000. Projekt mohol pokračovať aj ďalej, problémom však boli chýbajúce financie, ktoré zapríčinili, že výskum museli ukončiť. Zatiaľ čo pri židovskej časti projektu, kde ľudia chodili do štúdia a rozhovory sa nahrávali v relatívne intímnej atmosfére, pri pátraní po informáciách o rómskom holokauste museli realizátori projektu navštevovať informátorov priamo v ich domovoch. V tomto prípade chýbala intímna atmosfére, pretože výskumu sa zúčastňovali priamo viacgeneračné rodiny. Výskumníci mali takto veľmi náročnú úlohu, pretože sa stretávali so všetkými členmi rodiny a participovali na ich problémoch. Všetci, ktorí sa podieľali na tomto prieskume, zachytili jeho výsledky tak, aby ich mohli šíriť ďalej. Vďaka nim sa tak celý svet môže dnes dozvedieť, aké krutosti priniesol Rómom holokaust, ktorý je pre rómske etnikum tragédiou, ktorej opakovanie si nikto už neželá.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama