Neželaná spravodlivosť
Desaťročný zákon, ktorý belgickým súdom umožňoval trestať vojnové zločiny a zločiny proti ľudskosti bez ohľadu na to, kde sa stali, už neexistuje. Bruselská vláda podľahla tlaku a postupnými novelami ho zmenila na nepoznanie. Pôvodným zámerom zákona bolo, aby mali obete vojnových zločinov a zločinov proti ľudskosti možnosť žiadať spravodlivosť, aj keď neexistujú nijaké medzinárodné inštitúcie a súdy v ich vlastnej krajine sa ich prípadmi nezaoberali. Zákon tak rozširoval právomoc belgického súdu na všetky takéto prípady – bez ohľadu na hranice a národnosť páchateľov a obetí. Dnes už vieme, že sa zámer nepodarilo zrealizovať. Rovnako ako prípad Medzinárodného trestného tribunálu aj tento prípad ukazuje, že kľúčoví hráči v medzinárodnom systéme nemajú záujem vytvárať systém globálnej spravodlivosti. Rastúci tlak... Jediným konkrétnym výsledkom ostalo doteraz odsúdenie štyroch Rwanďanov, uznaných vinnými za účasť na genocíde v roku 1994. V momente, keď mal súd hodnotiť konanie svetových lídrov (či niektorých ich spojencov), nastali problémy. Na začiatku to bola žaloba proti izraelskému premiérovi Šaronovi za jeho účasť na masakrách spáchaných počas izraelského útoku na Libanon v roku 1982. Nasledovalo diplomatické napätie medzi Bruselom a Tel Avivom, ktoré nezmiernilo ani pozastavenie procesu, keďže Ariel Šaron požíva ako predseda vlády imunitu. Ozvali sa aj prvé znepokojené hlasy z USA. Keď bola potom na súde skupinou Iračanov podaná žaloba na Busha staršieho, Donalda Rumsfelda a Colina Powella pre ich spoluzodpovednosť za civilné obete počas prvej vojny v Perzskom zálive (predovšetkým za zbombardovanie civilného krytu v Bagdade, pri ktorom zomrelo 403 ľudí), prišiel Washington s prvými protiopatreniami, ktoré sa ešte vyostrili po tom, čo sa obvinenými (teraz už pre spoluzodpovednosť za zločiny počas nedávneho útoku na Irak) stal i terajší prezident Bush, britský premiér Tony Blair a generál Franks. Na začiatku pohrozil Washington zastavením financovania novej budovy sídla NATO v Bruseli. Ako povedal na stretnutí ministrov obrany NATO Donald Rumsfeld, nemá „zmysel stavať nové sídlo, ak tam nemôžete prísť na stretnutie“. Zvyšoval sa diplomatický tlak, belgická vláda dostávala z opačného konca Atlantiku odkazy, že by si mala celý krok premyslieť a uvedomiť si, že Brusel je sídlom mnohých medzinárodných organizácií, ktoré môžu potom odísť inde. Hlavným argumentom bola obava z politického zneužívania zákona. Colin Powell vyjadril obavy takto: „Ak sa tam náhodou ukážete, potom môžete očakávať, že vzápätí budete... kto vie?“ Nehovorilo sa však o jednom fakte. Žaloby neboli podané len na Busha, Blaira, Rumsfelda, Šarona, ale aj na Jásira Arafata, Fidela Castra, Saddáma Husajna, či prezidenta Pobrežia Slonoviny Laurenta Gbagba. V ich prípadoch sa už o strachu zo zneužitia nehovorilo. Žeby dvojaké štandardy? Navyše, keďže neexistovalo nijaké obmedzenie, na ktorých lídrov, politikov či vojakov žalobu možno podať a na ktorých nie, sú obvinenia z politickej zmanipulovateľnosti vlastne spochybnením nezávislosti a nestrannosti belgického súdnictva. Kritika exteritoriálneho charakteru zákona zasa vychádza z predpokladu, že „štátna suverenita“ má prednosť pred princípom ľudských práv. Nakoniec, samotné Spojené štáty majú zákony, ktorých účinky prekračujú ich hranice. Netýkajú sa však ochrany ľudských práv, ale mocenských a hospodárskych záujmov (tresty pre zahraničné spoločnosti porušujúce embargo voči Kube vyhlásené Američanmi, ochrana amerických investícií v zahraničí). Priority sú jasne určené. ... priniesol výsledky Belgicko teda tlaku nakoniec podľahlo. Prvou vážnou novelou prešiel zákon už v apríli – v prípade, ak obeťou či páchateľom nie je Belgičan, musel o prípustnosti žaloby rozhodnúť prokurátor. Navyše, belgický súd sa mal zaoberať len vojnovými zločinmi, ktoré sa týkali krajín, v ktorých nie je demokracia a spravodlivé súdnictvo. Inak boli prípady postúpené príslušnej krajine alebo Medzinárodnému trestnému súdu. Poznámka na okraj – prakticky v tom istom čase presadili Spojené štáty v Bezpečnostnej rade OSN, že jej mierové jednotky boli vyňaté z jurisdikcie Medzinárodného trestného tribunálu (MTT) na ďalší rok. Dvanásť členov BR hlasovalo za, traja sa zdržali (Nemecko, Francúzsko, Sýria). Washington však pokračuje v nátlaku na jednotlivé vlády, aby s ním podpísali bilaterálne dohody o nevydávaní amerických občanov MTT. Už ich získal štyridsať. Definitívna rana zákonu prišla na prelome júla a augusta. Liberáli premiéra Verhofstadta spolu s flámskymi socialistami presadili, aj napriek odporu zelených a frankofónnych socialistov, cez obe komory parlamentu ďalšiu novelu. Zákon sa teraz bude uplatňovať len na prípady, keď sa zločin týka belgického občana alebo osoby s trvalým pobytom v Belgicku. Tým padnú aj všetky spomínané doterajšie žaloby. Minister zahraničných vecí Louis Michel povedal pred hlasovaním v hornej komore: „Nanešťastie, vznešená pohnútka, na základe ktorej parlament prijal tento zákon, bola poškodená zneužitím a manipuláciou s politickým pozadím.“ Skutočnosť však omnoho lepšie vystihuje hodnotenie Geraldiny Mattioliovej z bruselskej kancelárie organizácie Human Rights Watch: „Human Rights Watch strašne ľutuje, že sa Belgicko podriadilo tlaku Spojených štátov.“
