Nepodarený atentát

Dvadsiateho júla 1944 sa uskutočnil neúspešný pokus o násilné odstránenie Adolfa Hitlera. Neurobili ho partizáni ani civilný odboj, ani spojenecké komandá, ale niekoľkí členovia najvyššieho velenia Wehrmachtu. Šiesteho júna zostal Wehrmacht zaskočený a nepripravený na spojenecké vylodenie v Normandii. Front v Afrike sa rozpadol už pred rokom, z východu sa nezadržateľne blížila Červená armáda a Američania postupovali aj v Taliansku. Situácia od nemeckej porážky pri Stalingrade a Kursku sa definitívne obrátila v neprospech nacistov. Ako keby problémov nebolo dosť, tak Hitlerove nerozumné rozhodnutia spôsobovali katastrofu za katastrofou. Vo vnútri Wehrmachtu sa stupňovalo napätie, neustále sa hľadali zodpovední za porážky, vymieňali sa ľudia na vedúcich postoch, čo spôsobovalo zbytočné komplikácie. Generalita bola síce vystavená nacistickej propagande, ale ešte vždy vedela pragmaticky zvážiť situáciu v Nemecku. Z vojenskej stránky ich čakala istá porážka a z politickej s nimi odmietli spojenci mierové vyjednávania a na konferencii v Casablanke v januári 1943 dali jasne najavo, že akceptujú len bezpodmienečnú kapituláciu, čím zatlačili nacistov do slepej uličky. *** Rozhodujúcu úlohu pri uskutočnení atentátu zohral plukovník Claus von Stauffenberg (1907 až 1944), ktorý Hitlera presvedčene podporoval a už v roku 1939 sa odmietol zúčastniť na pripravovanom, ale neuskutočnenom štátnom prevrate. Stauffenberg bol vojak s príkladnou kariérou. Po predčasnej maturite začal v roku 1927 chodiť na vojenskú školu do Drážďan. Neskôr sa pridal k NSDAP, v roku 1932 otvorene podporoval Hitlera počas prezidentských volieb. Od mája 1933 aktívne organizoval ilegálne vyzbrojovanie Reichswehru, čo mu zaručilo povýšenie na poručíka a štúdium na vojenskej akadémii v Berlíne. Od roku 1938 prešiel rôznymi vysokými funkciami v generálnom štábe a zúčastnil sa na obsadení Československa, Francúzska a Poľska. Dodnes nie je veľmi jasné, prečo sa tento človek, ktorý mal istú kariéru, pridal k tzv. Kreisauskému spolku, ktorého vojenskí a civilní členovia pracovali na pláne štátneho prevratu. Pravdepodobne ho k tomu dohnalo ťažké zranenie z bojov v severnej Afrike, kde kryl Rommelov ústup a prišiel pritom o oko a pravú ruku. Lojalita sa zmenila na hnev spojený so stratou ilúzií, keď sledoval „nepodarky“, ktoré Hitlerove rozhodnutia produkovali na všetkých frontoch. *** Wehrmacht bol na zosnovanie plánov na atentát a jeho vykonanie pravdepodobnejšie najvhodnejšou organizáciou, keďže nebol infiltrovaný gestapom a tajnou službou (Sicherheitsdienst). Na civilnú sféru sa nedalo spoľahnúť, pretože sa stávala ľahkou obeťou udavačov a neustálych gestapáckych čistiek. V NSDAP sa zasa nachádzali zväčša dôkladne preverení ľudia, ktorí boli ideologicky zaťažení a na spoluprácu nevhodní. Stauffenberga v októbri 1943 vymenovali za šéfa štábu pozemných vojsk a dostal sa pod vplyv generála Olbrichta, jednu z hláv sprisahania, ktorej slúžil ako spojka medzi civilnými a vojenskými členmi Kreisauského spolku. V januári 1944 sa podarilo odhaliť civilnú časť sprisahania, ktorej členovia boli rýchlo odsúdení a popravení. To však nezabránilo prípravám. Stauffenberg mal neobmedzený prístup na všetky zasadania generálneho štábu, či už to bolo v Hitlerovej vile v Berghofe alebo v jeho hlavnom stane „Wolfsschanze“ v Rastenburgu (dnešné Poľsko, bývalé Východné Prusko). *** Termín atentátu bol určený na 11. júla 1944, keď sa mal Hitler nachádzať v Berghofe spolu s Hermannom Göringom a Heinrichom Himmlerom, ktorí tvorili nacistickú „veľkú trojku“. Podľa plánu mali byť všetci traja zlikvidovaní. Stauffenberg mal potom informovať ostatných kolegov o úspechu akcie a v Berlíne boli určení ľudia na prevzatie moci. Hitlera mal nahradiť generál Ludwig Beck a o celkové prevzatie kontroly sa malo postarať velenie jednotiek v zálohe. Spojencom mal tak byť vyslaný jasný signál o existencii domáceho odboja a tým teoreticky existovala šanca na rýchle ukončenie vojny kapituláciou. Stauffenberg atentát neuskutočnil, lebo Himmler s Göringom sa do Berghofu nedostavili. *** Dvadsiateho júla sa naskytla ďalšia príležitosť na atentát, tentoraz v Hitlerovom hlavnom stane „Wolfsschanze“. Stauffenberg už nebral ohľad na Göringovu a Himmlerovu neprítomnosť a okolo pol jednej poobede vstúpil do zasadačky. Nával v miestnosti mu však znemožnil uložiť aktovku do tesnej blízkosti Hitlera. Stauffenberg sa o niekoľko minút ospravedlnil a miestnosť opustil. O 12:42 bomba explodovala. Stauffenberg bol presvedčený, že splnila svoj účel a urýchlene odletel do Berlína, kde okolo tretej telefonoval na ministerstvo vojny, aby ohlásil Hitlerovu smrť. Generál Olbricht o piatej vydal rozkazy na uskutočnenie prevratu. Z Wolfsschanze súčasne prišlo hlásenie, že Hitler atentát prežil. Väčšina sprisahaneckých dôstojníkov dostávala dvojité rozkazy a vznikol chaos, keďže nik nevedel, ktoré rozkazy platia. Minister propagandy Goebbels dostal od Hitlera príkaz informovať v rozhlase o atentáte, ktorý bol podľa jeho slov „malým sprisahaním niekoľkých zradných dôstojníkov“. Súčasne sa podarilo izolovať vládnu štvrť a predovšetkým obkľúčiť ministerstvo vojny, kde sa nachádzali vodcovia sprisahania spolu s atentátnikmi. Okolo pol jedenástej večer ich zastrelili na dvore ministerstva za velezradu. *** Výsledok atentátu bol v absolútnom protiklade s jeho plánmi. Skončil sa veľkým neúspechom, na ktorom sa nacistická propaganda ešte dlho priživovala. Hitlerovi jeho prežitie dodalo novú energiu, ktorá ešte desať mesiacov živila vojnu. Bezodkladne sa začalo masové zatýkanie dôstojníkov, ktorí mali čo i len potuchy o atentáte. Spolu s dôstojníkmi boli vypočúvané ich rodiny, čo bolo dokopy asi sedemtisíc ľudí. Z nich väčšinu odsúdili na vysoké tresty odňatia slobody a približne dvetisíc popravili. Rozdiel medzi odňatím slobody a popravou bol len časový. Mnohí väzni zahynuli počas bombardovaní vo svojich celách alebo v koncentračných táboroch. Nie je známe, že by prežil niekto, kto sa zúčastnil na sprisahaní. Ktovie, ako by sa situácia vyvinula, keby sa atentát podaril...