Čo s európskou bezpečnosťou?
V polovici júla zorganizovalo občianske združenie Fair Analyses v spolupráci so Slovenským rozhlasom a týždenníkom Slovo v rámci projektu podporeného Ministerstvom zahraničných vecí SR sériu diskusií o členstve Slovenska v NATO. Za rozhlasovým mikrofónom sa postupne vystriedalo päť dvojíc zástancov a kritikov členstva v NATO. My pre vás vyberáme časti z duelu analytika Slovenskej spoločnosti pre zahraničnú politiku Iva Samsona s publicistom Radovanom Geistom a poradcu ministra vnútra Jaroslava Danišku s publicistom Ivom Štefunkom. Nedávno štyri členské štáty Európskej únie iniciovali vytvorenie Európskej bezpečnostnej a obrannej únie s ambíciou pretvoriť EÚ na silného globálneho hráča. Je možné Európsku úniu považovať za bezpečnostnú alternatívu NATO? Ivo Samson: Skôr opak je pravda: EÚ je dnes štruktúrou, ktorá lipne na tom, aby NATO zostalo zachované. Zato v USA je čoraz viac hlasov, ktoré nechcú, aby NATO v súčasnej podobe vôbec naďalej existovalo. Takže otázka „buď EÚ, alebo NATO“ je protizmyselná, pretože ak má niekto záujem na tom, aby NATO naďalej fungovalo – pravda, podľa iných pravidiel – tak je to EÚ. Totiž otázka, či je EÚ schopná zaistiť vlastnú bezpečnosť, je stará ako dejiny EÚ. Európa sa po druhej svetovej vojne viackrát pokúsila iniciovať vznik organizácie, ktorá by jej zaručila bezpečnosť – nikdy k tomu však nedospela. Preto sa v roku 1948 obrátila takmer s poníženou prosbou na Spojené štáty, aby zaistili bezpečnosť Európy. A USA – treba povedať nie veľmi ochotne – pristúpili na vznik NATO a dokonca boli veľmi tvrdé pri podmienkach, ktoré si Európa chcela vyjednať, napríklad veľmi zmiernili článok 5 o kolektívnej obrane. Žiadny z ďalších európskych pokusov – či už išlo o modifikovanú Bruselskú zmluvu z päťdesiatych rokov, alebo snahu o samostatnú bezpečnostnú a zahraničnú politiku v deväťdesiatych rokoch – nebol úspešný. EÚ si dokonca dala za cieľ vybudovať do tohto roka vlastnú armádu kompatibilnú s NATO. Samotní európski politici však vravia, že tento cieľ nebude dosiahnutý. EÚ nebude schopná zabezpečiť svoju bezpečnosť už len preto, že sa posunuli hranice jej pôsobnosti. Ak v roku 1999 tvrdili, že táto európska jednotka rýchleho nasadenia bude pôsobiť iba na území Európy, teraz sa v EÚ hovorí, že pôjde o nasadenie európskych vojakov všade tam, kde budú ohrozené záujmy EÚ. Čiže pri voľbe medzi NATO a EÚ nielenže nie je žiadny problém, skôr tu vyvstáva otázka, či USA ako hegemón NATO budú ochotné podieľať sa na bezpečnosti EÚ. Ja sa domnievam, že ochotné nemusia byť a má to svoje racio. Radovan Geist: Podľa mňa iniciatíva, s ktorou vyšli Francúzsko, Nemecko, Belgicko a Luxembursko, nie je iba reakciou na irackú krízu a krízu transatlantických vzťahov, ale aj prvým krokom k samostatnej európskej armáde. Tá zo začiatku nemá inú šancu, než budovať na štruktúrach NATO, inak by to bolo veľmi neefektívne. Európske krajiny nie sú ochotné vynakladať na obranu väčšie prostriedky, aj keď na druhej strane konečným cieľom je ich samostatné pôsobenie. To potvrdzujú aj slová Iva Samsona o tom, že majú byť nasadené aj ďaleko za hranicami EÚ. Pokiaľ ide o názor, že EÚ lipne na zachovaní NATO – je to do istej miery pravda. Niektoré z vlád EÚ vidia NATO ako štruktúru, ktorá je schopná brzdiť unilateralizmus Spojených štátov. Lenže NATO nikdy nebude konať proti vôli USA. Respektíve v prípade, že USA nebudú schopné pretlačiť svoje požiadavky cez NATO, budú konať jednostranne alebo si nájdu inú koalíciu. To znamená, že aj tieto európske vlády skôr či neskôr pochopia, že NATO unilateralizmus Spojených štátov nezabrzdí. Ivo Samson: EÚ už dnes má svoje proatlantické krídlo, ktoré nikdy nebude iné. Patrí do neho Dánsko, Nórsko, ktoré je členom EÚ de facto, patrí tam Veľká Británia a Holandsko, určite tam pribudnú pobaltské krajiny a Poľsko. Tieto krajiny už nikdy nebudú v intenciách obrany plne európske. Sú to krajiny, ktoré vždy budú mať obavy z hegemónie určitých európskych krajín, konkrétne napríklad Francúzska – nebudem teraz rozoberať známy výrok prezidenta Chiraca na adresu Východoeurópanov. Z hľadiska malého štátu, ktorý má skúsenosti s tým, ako bolo znásilňované veľkými, ktorý má dokonca skúsenosti s tým, ako bol znásilňovaný Nemeckom, alebo z hľadiska strednej Európy, ktorá má skúsenosti s tým, ako bola znásilňovaná Ruskom a Francúzskom – táto Európa sa ťažko zmieri s tým, že práve Francúzsko a Nemecko budú diktovať EÚ, čo má robiť v oblasti bezpečnostnej politiky. A vždy bude vyrovnávať svoju ekonomickú a politickú závislosť obranným spojenectvom so Spojenými štátmi. To je princíp sebazáchovy. Nemyslíte, že v istom bode tie dve koncepcie – silná európska obrana a bezpečnosť EÚ garantovaná Spojenými štátmi – nevyhnutne na seba narazia? Ivo Samson: To, ako bude reagovať EÚ, závisí od vývoja v tzv. blízkom okolí a EÚ má tú smolu, že sa nachádza priamo v priesečníku hlavného ohniska svetového napätia. Čo nie je iba Stredný východ v tom užšom ponímaní, ale aj celá severná Afrika. Len čo EÚ pretne spoluprácu so Spojenými štátmi, pre USA to nebude taká veľká strata, lenže EÚ bude zrazu vystavená tomu, aby riešila sama tento zdroj napätia. A domnievam sa, že to nechce. Preto sa tak bojí, aby Spojené štáty neodišli. Radovan Geist: Tieto dve štruktúry by mohli byť kompatibilné za jedinej podmienky – ak by sa NATO pretvorilo na štruktúru, ktorá bude reflektovať videnie bezpečnostných hrozieb očami Európy a ktorá bude ochotná na tieto hrozby reagovať. Keď sa však človek pozrie na súčasnú politiku USA, je veľmi ťažko predstaviteľné, že takýto posun dovolia. Preto si myslím, že tie dve koncepcie na seba musia skôr alebo neskôr naraziť. Na jednej strane časť európskych politikov má strach z prevzatia plnej zodpovednosti za európsku obranu a prítomnosť Spojených štátov v Európe je do istej miery výhodná aj pre nich, na druhej strane si čoraz väčšmi uvedomujú, že táto prítomnosť viac problémov spôsobuje, než rieši. Ivo Samson: Tomu, že EÚ je schopná vybudovať vlastné ozbrojené sily či akúsi európsku armádu, dnes neveria ani najväčší optimisti v Bruseli, prípadne iných tzv. europeistických štátoch. Po roku 1999 si EÚ predsavzala vziať na seba obrovský záväzok vybudovať európsku jednotku rýchleho nasadenia, prvú európsku armádu možno od stredovekých výprav. Jednotka mala mať šesťdesiattisíc vojakov nasaditeľných počas šiestich mesiacov, ale keďže taká jednotka si vyžaduje pravidelnú obmenu ľudí, bolo treba mať do tohto roku, roku 2003, k dispozícii približne dva- až trikrát toľko vojakov. Medzitým sa európske krajiny zaviazali podieľať sa na jednotke rýchleho nasadenia v rámci NATO, čo je ďalší záväzok. Teraz prichádzajú Francúzsko, Nemecko, Belgicko s návrhom vybudovať Európsku obrannú úniu, ktorá by mala opäť k dispozícii vlastné obranné sily. To už je obrovský balík záväzkov, s ktorými by európske štáty, vrátane Slovenska, mali problémy. Napĺňa sa scenár, ktorý niektorí americkí analytici avizovali už po Helsinkách – Európa bude schopná deklamovať, deklarovať a veľmi rýchlo si vybuduje riadiace politické a vojenské štruktúry, ale to hlavné – jednotky, ľudia, ktorí budú schopní plniť úlohy v ohniskách krízy – k dispozícii nebudú. Tvrdíte, že vlády tzv. novej Európy sú za silné NATO a nedôverujú Francúzsku a Nemecku, ale keď sa pozriete na prieskumy verejnej mienky, názory ľudí vyzerajú diametrálne inak. Verejnosť preferuje európske koncepty, viac dôveruje EÚ než NATO. Takže nie je ten názor o proamerickej novej Európe fikciou? Ivo Samson: Isteže tam rozpor je. Lenže keby sme to mali zobrať za bernú mincu, tak by napríklad Spojené štáty nemohli vstúpiť do vojny proti Nemecku, pretože verejná mienka bola ostro proti. Toto je skôr otázka lídrovstva či vodcovstva. Načo sú tu lídri, načo sú politické elity? Ťažko si predstaviť, že radový občan bude podporovať krajinu, ktorá je ďaleko, alebo že bude podporovať krajinu, ktorá vedie vojnu proti inej krajine. Verejnosť by na takéto postoje doplatila až oveľa neskôr a od toho sú tu elity, aby presviedčali a dokladovali, čo je a čo nie je z ich hľadiska dobré. Zdá sa, že diskusia ,,NATO áno – NATO nie“ je predovšetkým diskusiou o vzťahu Európy a USA. Musí si Slovensko vyberať medzi Európskou úniou a Spojenými štátmi? Ivan Štefunko: Podľa mňa do značnej miery áno. To neznamená zavrhnúť toho druhého, ale orientovať sa na jedného z týchto dvoch hráčov svetovej scény. Som za to, aby sa Slovensko oveľa viac orientovalo na európske štáty, pretože som presvedčený, že Slovensko je kultúrne aj politicky oveľa bližšie EÚ práve kvôli tomu, že verejná mienka zastáva podobné názory ako verejná mienka krajín EÚ. V strednej Európe je medzi politickou elitou a verejnosťou v otázke orientácie na Spojené štáty často rozpor. Jaroslav Daniška: Slovensko si musí vybrať jedinú vec, a to sledovať vlastné záujmy. My sa nesmieme bezhlavo postaviť na stranu EÚ ani na stranu USA. Politici by mali sledovať naše autentické slovenské záujmy, a to, či v danej chvíli budeme stáť na jednom fronte so Severnou Amerikou alebo EÚ, je vedľajšie. Sú silné argumenty, prečo by Spojené štáty mali zostať prítomné v Európe. Všetky tie argumenty vyplývajú z dejín. Európe vždy škodilo, keď sa niektoré krajiny snažili kontinentu dominovať. Preto sa musíme aj do budúcnosti usilovať o rovnováhu síl. Dnes sa usilujú nášmu kontinentu dominovať Nemci a Francúzi a zdá sa, že rovnováha nie je možná bez Spojených štátov. USA jednoducho predstavujú protiváhu nemecko-francúzskej osi. Prítomnosť Spojených štátov v Európe navyše nie je nijakým spôsobom škodlivá, pretože Američania nemajú žiadne územné ani iné nároky. Ich prítomnosťou nám nehrozí, že sa skončí stratou slobody alebo hraníc. Ivan Štefunko: Spojené štáty majú v Európe veľké ekonomické záujmy, a to je v poriadku. Lenže svoju hegemonistickú prevahu využívajú aj v prospech svojich ekonomických záujmov. Takto je to napríklad pri konflikte Boeingu s Airbusom, kde Francúzsko, Nemecko, Španielsko, Veľká Británia budujú letecký priemysel a stále sa vo veľkých zákazkách stretávajú s Boeingom. V tomto prípade nevidím dôvod, prečo by USA mali mať politický vplyv na formovanie takého či onakého priemyslu. Projekt francúzsko-nemeckého budovania Európy je celkom legitímny, pretože bol na počiatku budovania celého európskeho projektu. Francúzsko a Nemecko nemajú v EÚ neobmedzenú moc. Skôr naopak, malé štáty môžu proti tejto osi vytvoriť prirodzené koalície. Navyše Francúzi a Nemci majú v mnohých veciach týkajúcich sa európskej integrácie opačný názor. A keď sa dohodnú títo dvaja, tak tento kompromis v zásade pokrýva záujmy všetkých ostatných aktérov v rámci EÚ. Ako sa podľa vás budú vyvíjať vzťahy únie a USA, dnes silne poznačené nedávnymi rozpormi okolo irackej krízy? Jaroslav Daniška: Slovensko by malo všemožne prispievať k tomu, aby sa tieto vzťahy urovnali, aby boli partnerské, pretože vzťah týchto dvoch častí západného sveta je pre pokoj vo svete najdôležitejší. Ak budeme postupovať spolu, tak to prospeje aj ostatnému svetu. Ivan Štefunko: Nie je namieste otvorený konflikt medzi Spojenými štátmi a EÚ. Podľa mňa by však EÚ mala mať ambíciu stať sa veľkým aktérom medzinárodnej politiky, takým istým, ako sú USA. Čo sa Slovenska týka, som presvedčený, že by sme mali čo najviac obhajovať naše záujmy v únii, a práve to sme doteraz podceňovali, pretože sme sa priveľmi koncentrovali na budovanie transatlantického partnerstva. Čo je teda v záujme Slovenskej republiky? Silná a samostatne operujúca Európska únia alebo čo najsilnejší vplyv Spojených štátov v Európe? Ivan Štefunko: Naším primárnym záujmom ako plnohodnotného člena EÚ bude, aby únia bola silným hráčom, aby bola priestorom slobody, demokracie, ale aj ekonomickej prosperity. Jaroslav Daniška: Záujmom Slovenska je silné Slovensko. Raz to bude znamenať spoluprácu v Európe, inokedy to bude znamenať spoluprácu so Spojenými štátmi. Záujmom Slovenska je tiež to, aby nad tým všetkým mali kontrolu slovenskí občania – to znamená, aby to mohli ovplyvňovať. Aby sa zahraničná politika robila v Bratislave, aby sa obranná politika robila v Bratislave, aby sa hospodárska politika robila v Bratislave a aby sme sa v EÚ nerozplynuli – nie ako národ, to nám nehrozí, ale ako štát, pretože to je jediný spôsob, ako udržíme kontrolu nad všetkými tými procesmi.
