O čo ide v spore o NATO?
Počas niekoľkých týždňov mali aj čitatelia Slova možnosť byť pri našom pátraní po otázke, čo je dnes podstatou sporu zástancov a oponentov integrácie Slovenska do NATO. Je totiž viac-menej zrejmé, že NATO je v tom nevinne. Byť ,,za“ alebo ,,proti“ aliancii dnes nič neznamená. Pri bližšom skúmaní názorov majú mnohokrát odporca a zástanca vstupu do NATO k sebe bližšie, než dvaja odporcovia alebo dvaja sympatizanti vstupu. Odporca aj sympatizant členstva totiž môžu súhlasiť s potrebou silnej európskej bezpečnostnej a obrannej politiky a líšia sa len v tom, či jej zrodu NATO prekáža alebo nie, respektíve či alianciu treba vidieť ako nástroj USA, alebo aj ako nástroj čochvíľa 24 európskych krajín. Zato dvaja zástancovia členstva môžu byť od seba na míle ďaleko, ak jeden tvrdí ,,s USA vždy, za každých okolností“ a druhý, že myšlienka európskej obrany je celkom dobrý nápad. O názorovej priepasti medzi nacionalistom snívajúcim o zrovnaní Budapešti a natoskeptickým eurooptimistom netreba ani hovoriť... O čo teda ide? O tri veci. Po prvé o to, či sa vôbec má Slovensko zaujímať či už o NATO, alebo o európsku obranu. Či nie je lepšie kdesi sa „zašiť“ a nestarať sa. Tento postoj len málokedy nájdeme vo verejných diskusiách. Aktivisti jednej i druhej strany totiž nevyznávajú izolacionizmus a uvedomujú si diel zodpovednosti za svet, ktorý Slovensko má. O to častejší je však takýto postoj v širokej slovenskej verejnosti. Skutočne, sklony k izolacionizmu, resp. k malovernosti sú na Slovensku veľmi silné a predstavujú prvý – hoci takmer nemý – vnútorný slovenský spor. Po druhé je to spor o charakter tohto medzinárodného angažovania sa, najmä o rozdielne názory na použitie vojenskej sily v medzinárodnej politike. Mnoho kritikov NATO patrí práve k tomuto druhu aktivistov. Na druhej strane však – presne naopak ako v predchádzajúcom prípade – verejnosť sa o tento druh problémov veľmi nezaujíma. Tretí reálny spor je najzávažnejší, odráža tak rozpory v názoroch verejnosti, ako aj hlavný rozpor v názoroch zástancov a kritikov členstva v NATO. Je to spor okolo samostatnej európskej obrany, resp. orientácie na Spojené štáty. Tento spor nemá ľahké riešenie, pretože jedna ani druhá strana nie je schopná odpovedať na dôležité otázky. Tí prví hovoria, že EÚ – ekonomická superveľmoc – by mala mať ambíciu zvládnuť svoje bezpečnostné problémy sama. A môže sa podieľať na riešení otázok svetovej bezpečnosti oveľa efektívnejšie, než ako keď sa vždy zmôže iba na asistenciu Spojeným štátom. Tie si napokon aj tak robia, čo chcú, a slabá EÚ pre ne nie je partnerom. Lenže čo s rozdelením európskych krajín v tejto otázke? Zástancovia silnej EÚ nemôžu tento svoj postoj nadiktovať tým európskym občanom a vládam, ktorí sa spoliehajú na úlohu USA. Ale kým bude mimo európskej obrany napr. Veľká Británia, nedá sa o nej vlastne hovoriť. Druhý problém: čo so zaostávaním Európy vo vojenskej oblasti? EÚ má obrovské počty vojakov, ale v prípade potreby je schopná nasadiť z nich len minimum. A to ani nespomínajme stav modernizácie armád EÚ. Zástancovia silnej spolupráce s USA a garantovania bezpečnosti EÚ Spojenými štátmi však tiež tápu. Na jednej strane argumentujú: Načo je Európe vlastná armáda, keď tu je vyše 50 rokov fungujúca aliancia? Vojensky zaostávame, tak si to priznajme a snažme sa ovplyvňovať jedinú superveľmoc dneška. A tú najlepšie ovplyvníme, ak s ňou budeme spolupracovať a podporovať ju v jej akciách... Lenže nepremrháva tak EÚ svoj obrovský medzinárodnopolitický potenciál? Nebol by svet so silnejšou EÚ lepší? Naozaj „ovplyvňovanie superveľmoci spoluprácou“ v praxi funguje? A napokon – je slabá a závislá Európa naozaj bezpečná? Z názorového rozpoltenia európskych vlád v otázke vzťahu EÚ a USA plynie niekoľko veľmi pravdepodobných záverov. Po prvé, NATO zostane zachované. To udrží aspoň základnú dohodu medzi Európanmi, pretože proatlantickým európskym vládam záleží na NATO väčšmi než proeurópskym vládam NATO prekáža. Ak chcú „europeisti“ presvedčiť atlantistov o potrebe silnejšej bezpečnostnej a obrannej politiky EÚ, nechajú NATO na pokoji. Druhou stranou mince však je, že NATO zostane predovšetkým politickou organizáciou. Predstaviť si spoločné vojenské akcie NATO odsúhlasené všetkými štátmi je pri súčasnom názorovom štiepení veľmi ťažké. V praxi bude teda naozaj platiť to rumsfeldovské, že povaha akcie určí koalíciu a nie naopak. Vojenské akcie (najmä USA) budú vedené mimo rámca NATO. Politické fórum, ktoré aliancia poskytuje, však netreba podceňovať. O tom, čo si myslia ľudia, niet pochýb. Verejná mienka nielen na Slovensku, ale vlastne vo väčšine európskych štátov, je v spore NATO verzus európska obrana na strane EÚ. Predovšetkým preto, že nerozumieme Američanom. Zdajú sa nám bezohľadní, prehnane religiózni, vnucujúci svetu svoje názory. Nerozumieme, prečo sa cítia byť vo vojne – a oni zase nerozumejú, prečo Európa nemá strach, keď je takpovediac druhá na rane. Čudujú sa, prečo so založenými rukami čakáme na vlastný, európsky 11. september. A my sami nevieme, čo na to odpovedať. Možno síce majú pravdu tí, čo tvrdia, že Európa je v bezpečí. Ale kde zobrať istotu? A tak nám to hľadanie odpovedí zrejme ešte chvíľu potrvá.
