Papierová pomoc z Bruselu

Ponosy na bruselský moloch počúvame s rôznych strán a s rôznou intenzitou už dlhý čas. Niekomu sa nepozdáva liberálnosť Európskej únie, ktorá by mohla ohroziť tradičné domáce „hodnoty“, druhí v nej zasa vidia v súčasnosti najväčšieho vývozcu socializmu a tretí staršia prebujnenou a ambicióznou byrokraciou, ktorá strká prsty všade, kde sa len dá. Každý si nájde svoje argumenty – historickými počnúc a veľmi, veľmi praktickými končiac. Nárek jedných je ako ozvena toho spred osemdesiatich piatich rokov, keď Slovensko (tiež) vstupovalo do zväzku s menej konzervatívnym partnerom, pre niekoho zasa pojem socializmus navždy zdiskreditovala jeho domáca totalitárno-reálna podoba. Ale najhrozivejšie znejú námietky voči európskej byrokracii. Nejde pritom o komické predpisy o zakrivení uhoriek. Skutočne veľké peniaze ležia inde: v pejoratívnom označení byrokracia sa skrýva aj ekonomicky veľmi pozitívny obsah – liberalizácia, demonopolizácia, protikorupčnosť, protiochranárstvo, či naopak ochrana spotrebiteľov a pod. Toto všetko patrí medzi lajtmotívy bruselskej agendy. V protieurópskej rétorike často zacítiť ani nie veľmi skrytú obavu zo straty výsostného postavenia pri tvorbe pravidiel hry na domácom piesočku. Pravidelne sme svedkami toho, ako aproximácia práva s EÚ tvrdo narazí vo chvíli, keď sa dotkne vplyvnej domácej loby. Ukážku nám predviedli naši politici pri pokuse ďalej liberalizovať telekomunikačný trh. Zrejme už pôvodný zámer vychádzal viac z bruselského než domáceho tlaku. To ostatne vidno na tom, ako sa s liberalizáciou nepokročilo v príbuzných, pre spojitosť s rozvojom informačnej spoločnosti o nič menej sledovaných oblastiach (kábloví a mobilní operátori). Zatiaľ nikto vážne nehovorí o liberalizácii poslednej míle „káblovky“ či prenositeľnosti mobilného čísla, zvlášť na trhu, kde citeľne chýba operátor, ktorý by rozhýbal stojace vody služieb a cien mobilných komunikácií, tak ako sa to podarilo tretiemu operátorovi u našich západných susedov. Slovensko potrebuje „byrokratickú“ (papierovú) pomoc Bruselu veľmi naliehavo. Malá krajina vo všeobecnosti má menší manévrovací priestor pri rokovaní so silnými medzinárodnými korporáciami. Ťažko si vie niekto predstaviť, ako by sa napríklad slovenská vláda vzoprela monopolistickým praktikám Microsoftu. Malé krajiny nie sú na tom o nič lepšie, keď príde na záujmy „národných šampiónov“ – neprehliadnuteľných domácich zamestnávateľov. I vo veľkých ekonomikách majú vlády problém ubrániť sa ich argumentom. Títo majú tendenciu (a možnosti) vytvárať si vlastné pravidlá. Tu získať nejaké úľavy, tu dotácie, tu colnú či inú ochranu. A to všetko v záujme krajiny, ako inak, veď od ich prosperity závisia osudy tisícov i štátny rozpočet. Ťažko sa ich žiadostiam odoláva a prakticky je to celkom nemožné v krajine, kde je veľmi nejasná hranica medzi politickými stranami a priemyselnými klientelistickými združeniami. Nie je preto div, že práve z tohto prostredia najviac zaznievajú ponosy na byrokratov, ktorí nám chcú prikazovať, čo sa smie a čo nie. Je smiešne, keď tí, ktorí inak vystavujú na obdiv svoju pravicovosť a nezávislosť od štátu, zboku útočia na predpisy zamerané na vytváranie zdravého trhu a zneužívajú štát na vlastnú ochranu. Liberalizačný tlak a legislatíva, ktorú si na svoju potrebu nebudú vytvárať úzke domáce záujmové skupiny, sú možno najväčšou ekonomickou integračnou výhrou Slovenska. O tom zvyšku to už také isté nie je: (možný) prísun podporných peňazí sotva vykompenzuje (možný) odchod najproduktívnejšej časti obyvateľstva za lepším.