Reklama
Reklama

Lula: čierno-biela alternatíva

Nástup Robotníckej strany (PT) do vlády v Brazílii na čele s Lula da Silvom ako prezidentom republiky vyvolal pred pol rokom mnoho nádejí a očakávaní medzi latinskoamerickými národmi i vo svete. Ide o ľavicovú stranu, ktorú tvoria najmä robotníci, roľníci bez pôdy, sociálne hnutia, náboženské skupiny a ktorej hlavným cieľom je rozšíriť a posilňovať demokraciu, realizovať sociálne a politické zmeny ústavnou cestou.
Počet zobrazení: 489
7-m.jpg

Nástup Robotníckej strany (PT) do vlády v Brazílii na čele s Lula da Silvom ako prezidentom republiky vyvolal pred pol rokom mnoho nádejí a očakávaní medzi latinskoamerickými národmi i vo svete. Ide o ľavicovú stranu, ktorú tvoria najmä robotníci, roľníci bez pôdy, sociálne hnutia, náboženské skupiny a ktorej hlavným cieľom je rozšíriť a posilňovať demokraciu, realizovať sociálne a politické zmeny ústavnou cestou. Jej hlavným projektom je znížiť obrovské rozdiely v prerozdeľovaní bohatstva, bojovať proti hladu a nezamestnanosti, vykonať agrárnu reformu, prijať opatrenia na oživenie ekonomiky a realizovať nezávislú medzinárodnú politiku s perspektívou posilnenia Mercosuru a vzájomného zbližovania sa latinskoamerických krajín a vlád „bez obsadenia zimného paláca“ – program a zámery, ktoré predstavujú obrovské výzvy a zaslúžia si všetku vážnosť. Aj keď od nástupu Lulu do prezidentského úradu prešlo len šesť mesiacov, prepukla v krajine s rozbitou ekonomikou kritika. Ani nie tak od privilegovaných skupín a pravice ako skôr zo strany samotného tábora ľudu. Prvou odpoveďou je, že „sa neberie do úvahy fakt, že ide len o nedávnu iniciatívu a nie o proces, ktorý má za sebou už dlhú cestu“. Násilný charakter, ktorý polemika o „skutočnom smerovaní Lulu“ nadobudla, nás núti pouvažovať o týchto kritických názoroch, najmä ak prichádzajú z jeho vlastnej strany, od jeho poslancov a spojencov PT. V ďalšej časti článku zhŕňame tieto námietky, vyslovené brazílskymi vládnymi a novinárskymi kruhmi exkluzívne pre SLOVO. Nesplnené sľuby? Súčasná kríza v PT – na politickej, spoločenskej i vládnej úrovni – pramení z toho, čo kritici nazývajú „nesplnené sľuby“. Podľa týchto kruhov „navrhovaný program sa nerealizuje“ a navyše možno pozorovať „prehĺbenie orientácie krajiny, ktorú presadzovali predchádzajúce vlády, pričom sa prikladá priveľký dôraz na niektoré z jej najcharakteristickejších znakov, akým je napríklad politika vysokých úrokových mier“, sťažuje sa menšinová parlamentná časť PT. Podľa týchto skupín „sa pokračuje v bývalých politických projektoch“, kým nové projekty, ako je „nulový hlad v krajine, kde 50 miliónom ľudí chýbajú základné potraviny“, sa ani nespustili. Vo volebnej kampani Lula zdôrazňoval, že „nádej musí zvíťaziť nad strachom“. No dodnes akoby nad nádejou víťazil absurdný strach z eventuálnych „represálií trhu“ v osobe „Lulu, prezidenta – robotníka“. Je evidentné, že ak chce zostať verný nielen svojim predvolebným sľubom, ale aj niečomu oveľa dôležitejšiemu – svojej historickej identite, musí PT vo vláde definitívne skoncovať s neoliberálnou politikou, ktorá, bohužiaľ, inšpiruje jej súčasné kroky. Podľa odborníkov, i na základe samotnej latinskoamerickej skúsenosti, neoliberalizmus nevedie k rastu a už vôbec nie k prerozdeľovaniu. „S touto politikou,“ tvrdia disidenti, „Brazília nikdy neurobí pokrok a zostane jednou z najnespravodlivejších krajín na tejto planéte.“ Tento názor je totožný s názormi vyslovenými v najdôležitejších štúdiách na svete, akými sú napríklad štúdie nositeľa Nobelovej ceny za ekonómiu za rok 2001 Josepha Stiglitza, bývalého viceprezidenta Svetovej banky, ktorý neúnavne vyhlasuje, že „recepty Medzinárodného menového fondu nefungujú“ a vo svojich knihách a na konferenciách pripomína prípady Indonézie, Ruska a Argentíny. Nie nadarmo ho pokrstili na „globalizátora, ktorý dezertoval“. Ak je toto tvrdenie nositeľa Nobelovej ceny správne, naskytá sa otázka, či sa v Brazílii môže udiať zázrak? Keď sme sa pýtali osôb blízkych brazílskej vláde, prečo nepresadzujú inú politiku, odpoveď bola akoby opísaná z príručiek obchodných škôl v Spojených štátoch: „Potrebujeme získať dôveru medzinárodných investorov, potrebujeme prílev zahraničného kapitálu a musíme dodržiavať prísnu fiskálnu disciplínu, pretože v opačnom prípade „riziková krajina“ by sa rozplynula v oblakoch a nikto by do nej neinvestoval ani dolár.“ Nehybnosť Taká rýchla politická kríza v Brazílii vzbudzuje obavy u Latinoameričanov, ktorí veľmi dobre poznajú nenapraviteľnú krehkosť tejto argumentácie. Ak na svete vôbec existuje latinskoamerická krajina, ktorá má všetky predpoklady na presadenie post-neoliberálnej politiky, je ňou práve Brazília. A ak to nedokáže Brazília, kto iný by to potom dokázal? Ekvádor Lucia Gutiérreza? Potenciálna vláda Širokého frontu (Frente Amplio) v Uruguaji? Možná vláda Eva Moralesa v Bolívii? (Pre Argentínu, ktorá je ešte v defaulte, je to len sen.) Brazília má všetko: obrovské územie, prírodné bohatstvo všetkého druhu, početné obyvateľstvo (170 miliónov), jednu z najdôležitejších priemyselných štruktúr na svete, spoločnosť trpiacu hladom, ale s vysokou úrovňou sociálnej a kultúrnej integrácie, intelektuálnu a vedeckú elitu svetových rozmerov a bohatú a rôznorodú kultúru. Brazília má okrem toho dostatočný kapitál a potenciálnu daňovú bázu mimoriadnych rozmerov, zatiaľ nepreskúmanú kvôli moci majiteľov finančných prostriedkov, ktorí sa postavili proti akejkoľvek iniciatíve v tomto smere. Dôsledkom „konzervatívnej všemohúcnosti“ je nehybnosť. Nič nemožno zmeniť, a to ani v krajine, ktorá má také podmienky ako Brazília. „V opačnom prípade,“ utvrdzujú nás niektorí brazílski predstavitelia, „trest, ktorý si odnesieme za to, že opustíme prevažujúci ekonomický konsenzus, by bol strašný a zlikvidoval by Lulovu vládu.“ Argentínske zrkadlo Pozorný pohľad do nedávnych ekonomických dejín Argentíny môže byť veľmi poučný. Argentína kultivovala „všemohúcnosť“ veľmi intenzívne – od čias Raúla Alfonsína (1983), počas desiatich rokov Carlosa Menema až po konečný krvavý kúpeľ za vlády De la Rúu. Falošný realizmus „všemohúcnosti“ doviedol Argentínu k najhoršej kríze v jej dejinách, keď sa politika a štát zaplietli s rozmarmi a chamtivosťou trhov a krajina už nemala inú možnosť ako vyhlásiť bankrot. V prípade Brazílie sa tento obraz nemôže opakovať: Lula nemá pred sebou tri a pol roka. Má k dispozícii maximálne osem až deväť mesiacov účinného vládnutia. Konkrétne, do konca karnevalov vo februári 2004. Potom už nebude môcť prísť s nijakou serióznou iniciatívou, a už vôbec nie skutočne reformného charakteru. Neustále zoslabovanie ho prinúti prejsť cestou štrukturálnych transformácií, ktorých sa brazílska spoločnosť domáha už dlhý čas. Pravica posmelená jeho váhaním a ústupkami bude disponovať oveľa priaznivejším rozložením síl ako dnes. Jej silné lobistické skupiny, podnikateľské organizácie, masmédiá a medzinárodné kontakty na „strážnych psov“ medzinárodného finančného kapitálu postavia obrovskú prekážku proti akémukoľvek pokušeniu presadzovať progresívnu politiku. Ak sa doteraz pravica uspokojila s využívaním taktiky „lichôtok a zvádzania“ na skrotenie Lulovej vlády, nič nenaznačuje tomu, že v prípade zmeny okolností – ak by sa napríklad Brazília rozhodla prijať inú politiku – by sa jej ochrancovia neuchýlili k najobľúbenejším metódam „nátlaku a vydierania“, aké sa využívajú v prípade Venezuely a ktoré viedli k pádu čílskej ekonomiky za vlády Salvadora Allendeho. V takomto prípade by Lula musel zápasiť nielen so silnejúcou opozíciou. Jeho relatívna moc sa môže zmenšiť pre demoralizáciu v jeho vlastnej strane a pre sklamanie miliónov Brazílčanov, ktorí verili jeho predvolebným sľubom a po určitom čase sa ocitli s prázdnymi rukami. Keď nastane chvíľa boja proti príčinám tejto gigantickej frustrácie, ktorou je dnes Brazília – jedna z najnespravodlivejších kapitalistických krajín na svete – jeho vlastná koalícia a samotná PT budú nenapraviteľné poškodené v dôsledku nedôvery a sklamania. Alternatíva je biela alebo čierna: dnes alebo nikdy.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama