Čierny deň nemeckej armády
Tretieho marca 1918 podpísalo sovietske Rusko hanebný brestlitovský mier. O pár rokov neskôr istý sovietsky politik ironicky podotkol, že chápe nemecký hnev a bolesť nad versaillským mierom, veď Sovietsky zväz to poznal na vlastnej koži, keď musel podpísať mier s Nemeckom. Nemeckí nacionalisti situáciu na začiatku roku 1918 interpretovali tak, že po podpísaní brestlitovského mieru už vlastne vojna bola vyhratá a nebyť údajnej zrady socialistov, ktorí zasadili ríši „úder dýkou do chrbta“, Nemecko by bolo prvú svetovú vojnu vyhralo. Tvorcom tejto legendy však neboli iba nacisti, ale spoluúčastníci porážky na západnom fronte Ludendorff a Hindenburg. Vojna na Východe i Západe Nemecko so svojimi spojencami, Rakúsko-Uhorskom, Bulharskom a Tureckom, muselo bojovať na dvoch frontoch. Kým na území Ruska nemecká armáda (napriek neúspechom rakúsko-uhorskej armády) postúpila hlboko na nepriateľské územie, na Západe, predovšetkým vo Francúzsku, sa vojna stala pozičnou, proti sebe stáli dôkladne opevnené línie zákopov, kde každý pokus o ich prelomenie znamenal pre útočníka ťažké straty. Ukázalo sa, že rozhodný obrat nemôže priniesť ani použitie otravných plynov. Vojenské letectvo ešte nebolo takou zbraňou ako v druhej svetovej vojne. Symbolom nezmyselnosti vojny a krízy vtedajšieho „vojenského umenia“ s danými technickými prostriedkami sa stala bitka o Verdun. Nemci sa pokúšali za každú cenu dobyť túto francúzsku pevnosť. Hoci boje priniesli obom stranám státisícové straty, Verdun odolal. Nakoniec sa po druhý raz zmenilo velenie nemeckej armády a na jej čelo sa dostali maršal Hindenburg a jeho pobočník generál Ludendorff. Obaja sa mohli pýšiť víťazstvami v Rusku, najmä na začiatku vojny. Svoju úlohu v tom zohrala i takmer až absurdná neschopnosť cárskych dôstojníkov a zrada. Napríklad ruské vojenské vysielačky komunikovali v otvorenom jazyku. Keď sa však Hindenburg a Ludendorff dostavili na západný front, zistili, že je tam celkom iná situácia. Ukázala sa aj ďalšia okolnosť, ktorá mala pre Nemecko nakoniec tragické dôsledky. Ludendorff bol takpovediac skôr majstrom politických intríg než vojenského umenia. Podarilo sa mu dosiahnuť nielen kontrolu nad armádou, ale aj nad vnútornou a zahraničnou politikou ríše. Niektoré jeho politické a ekonomické opatrenia boli akoby „spomienkami na budúcnosť“ a po porážke druhej nemeckej ríše sa začali v oveľa tvrdšej podobe presadzovať v tretej ríši. Ludendorff napríklad presadil neobmedzenú ponorkovú vojnu. Obeťou týchto operácií sa napríklad stal parník Lusitania. Hoci podľa všetkého viezol do Veľkej Británie vojenský materiál, obeťami útoku ponorky sa stali občania dovtedy neutrálnych Spojených štátov amerických. Zároveň sa Britom podarilo „rozlomiť“ nemecký diplomatický kód a USA mohli predložiť text nemeckej nóty, v ktorej ríša sľubovala Mexiku návrat tých území, ktoré mu USA odobrali v 19. storočí. Jarná ofenzíva Hoci sa americký prezident Woodrow Wilson usiloval nezatiahnuť svoju krajinu do vojny, nemecký spôsob vedenia vojny, najmä na mori, dával silné argumenty politikom, ktorí si želali americký zásah na strane Dohody. Nakoniec USA v apríli 1917 do vojny vstúpili. Po podpísaní mieru so sovietskym Ruskom a pred príchodom amerických síl na západný front chcel Ludendorff dosiahnuť presvedčivé víťazstvo. Dvadsiateho piateho marca 1918 sa začal nemecký útok južne od Saint Quentinu, kde sa stretával britský a francúzsky sektor frontu. Nemci chceli Britov a Francúzov od seba oddeliť a zatlačiť ich k pobrežiu. Hoci postúpili o niekoľko desiatok kilometrov, hlavné ciele ofenzívy nedosiahli. Nemali už dostatok záloh, ale ani prušiackym generálom nenapadlo, že by mali delostrelectvo modernizovať tak, aby sa stalo pohyblivým. Nemeckému veleniu sa podarilo ešte získať menšie územia v aprílovej a májovej ofenzíve. Tieto úspechy však boli veľmi obmedzené. Nástup tankov Ofenzíva z 8. apríla 1918 v oblasti Amiensu znamenala v dejinách vojenstva významný prevrat. Angličanom sa podarilo vyvinúť zbraň, ktorá pomohla skoncovať s pozičnou vojnou. Krycí názov pri vývoji tejto zbrane bol „tank“, čo v angličtine pôvodne znamenalo „nádrž“. Predstieralo sa, že ide o vývoj nádrží s pitnou vodou pre britské vojská v kolóniách. Tento útok nielen zatlačil nemecké vojská do východiskových pozícií, ale u väčšiny nemeckých vojakov vyvolal čoraz silnejúce presvedčenie, že vojnu nemožno vyhrať. Hoci britskí a francúzski vojaci cítili silnú únavu z vojny, na fronte už boli čerstvé americké posily. Nemecká propaganda tvrdila, že Američania nevedia bojovať, čoskoro sa ukázalo, že sú to rovnako dobrí vojaci ako Francúzi či Briti. Ludendorffova zákerná politická intriga Od začiatku vojny hýrilo nemecké velenie optimistickými správami o víťazstvách. Porážky sa vydávali za iba dočasné neúspechy. No po augustovej spojeneckej ofenzíve sa slovo „porážka“ objavilo aj v Ludendorffovom slovníku. Neúspech sa prejavil nielen na západnom fronte, ale porážaní boli aj ďalší spojenci. Dvadsiateho piateho septembra 1918 požiadalo o prímerie Bulharsko. Ludendorff presadil, aby sa novým kancelárom stal liberálne zmýšľajúci princ Max Bádenský. Z prívrženca autoritatívnej vlády sa tak zrazu stal hlásateľ demokracie. Trval totiž na tom, aby vo vláde boli zastúpené tie politické strany, ktoré v Ríšskom sneme tvorili väčšinu. A to boli sociálni demokrati, Pokroková strana, strana Centrum a liberálni demokrati. Zákernosť tejto intrigy spočívala v tom, že politickú zodpovednosť za kapituláciu pred víťaznými krajinami Dohody by mali práve tieto politické strany, a nie armáda, ktorá dovtedy mala fakticky v rukách všetku moc. Nacionalisti (vrátane nacistov) potom o vláde, ktorá požiadala o prímerie, začali hovoriť ako o „novembrových zločincoch“. Existuje aj ďalšia okolnosť. Prezident Wilson chcel byť napriek tomu, že jeho krajina už bola vo vojne, zároveň akýmsi „mierotvorcom“. V januári 1918 predložil americkému Kongresu povestných štrnásť bodov. Zároveň naznačil, že o mieri možno rokovať iba s takou vládou, ktorá skutočne reprezentuje ľud svojej krajiny. Netreba hádam pripomínať, že na neskoršej mierovej konferencii sa mierová zmluva uzavrela na základe princípov, ktoré boli od Wilsonových bodov veľmi vzdialené. Revolúcia Hoci vojenské velenie na konci septembra 1918 tvrdilo novej vláde, že vojna sa už nedá vyhrať vojenskými prostriedkami, velenie vojenského námorníctva dalo rozkaz vojenským lodiam, ktoré už roky nečinne kotvili v prístavoch (boje na mori viedli predovšetkým nemecké ponorky), aby podnikli veľký útok proti britskej vojenskej flotile. Námorníci sa proti tomuto nezmyselnému a vražednému rozkazu vzopreli a 5. novembra 1918 vo Wilhelmshavene prevzala kontrolu nad loďstvom rada námorníkov. Revolúcia čoskoro preskočila nielen medzi vojakov na pevnine, ale aj robotníci začali zakladať rady odporcov. Deviateho novembra odstúpil ríšsky kancelár princ Max Bádenský, ktorý zároveň oznámil aj abdikáciu nemeckého cisára Wilhelma II. Vládu odovzdal do rúk vodcovi väčšinových sociálnych demokratov Friedrichovi Ebertovi. Ebert presadil, že v Nemecku bola nastolená parlamentná demokracia a že z rád robotníkov a vojakov sa nestali mocenské orgány nového typu – soviety. Priebeh nemeckej revolúcie je však už iná história. Kapitulácia Ešte 4. októbra 1918 požiadala nemecká vláda prezidenta Wilsona o sprostredkovanie mierových rokovaní. Jedenásteho novembra 1918 bola podpísaná dohoda o prímerí. Je však symptomatické, že na čele nemeckej delegácie stál civilný politik zo strany Centrum, štátny tajomník Matthias Erzberger. Na čele delegácie krajín Dohody stál maršal Foch. Podmienky prímeria boli tvrdé. Nemci museli nielen vyprázdniť tie územia, ktoré okupovali počas vojny, ale aj Alsasko-Lotrinsko a zónu na pravom brehu Rýna v šírke 35 kilometrov, ktorá mala ostať demilitarizovaná. Zároveň mali spojenecké vojská obsadiť mestá Kolín, Koblenz a Mainz. Brestlitovská mierová zmluva mala byť anulovaná. Erzberger poslal telegram maršalovi Hindenburgovi, že podmienky sú mimoriadne tvrdé. Ten mu odpovedal, že sa má síce pokúsiť o ich zmiernenie, ale kapituláciu má v každom prípade podpísať. Niektorý člen nemeckej delegácie vraj povedal: „Stretneme sa opäť o dvadsať rokov.“ Podľa všetkého je to však len vymyslená historická anekdota.
