Zaujímajú ma ľudské bytosti

Michel de Maulne, riaditeľ Domu poézie Moliérovho divadla v Paríži a riaditeľ európskeho festivalu poézie,

Absolvoval súkromný herecký kurz u Dullina a v Acteur Studio pod vedením Andreasa Voutsinasa. V roku 1974 založil divadelnú spoločnosť L` Athanor, ktorá realizovala produkcie zamerané na divadlo, hudbu a poéziu. Pod hlavičkou spoločnosti režíroval asi šesťdesiat inscenácií, ktoré sa hrali v rozličných francúzskych a svetových divadlách. Napríklad v 35 mestách Spojených štátov amerických, v Rusku, v Kórei, na Filipínach, v Južnej Amerike, Japonsku, Taiwane alebo v Číne (Marivaux: Hry lásky a náhody, Hoffmannsthal: Veža, Cezaire: Zápisky z návratu do rodnej krajiny, Senghor: Negro-Európsky Expresse). Pôsobil ako riaditeľ vidieckeho divadla v Reims- Epernay (1986 - 1989). Na konte má viacero zahraničných réžií: v japonskom Tokiu robil dve opery na text Paula Claudela na hudbu Shibata. Ako režiséra ho poznajú aj v Afrike v Pointe Noire (Kongo) a Kinshase (býv. Zair). Od roku 1990 je riaditeľom Moliérovho divadla v Paríži, ktoré založil s vydavateľom poézie Pierrom Seghersom. Je divadlom poézie, ktoré realizuje najmä poetické predstavenia. Inscenoval Rimbauda, Nervala, Danteho, Apollinaira či Cendrarsa. Prečo si francúzski organizátori vybrali pre festival Cap a l`Est práve Slovensko a prečo práve Banskú Štiavnicu? - Po prvé, vybrali sme Slovensko, pretože sa evidentne nachádza v strede Európy. Druhým dôvodom je to, že Slovensko je veľmi pohostinnou krajinou. Slováci si to možno neuvedomujú, ale ich krajina je otvorená ostatným. Na výber Banskej Štiavnice mám osobnejší dôvod. Banská Štiavnica je ako opustená milenka. Niečo, čomu ľudia už nevenujú pozornosť. Ako kedysi obľúbená hračka, ktorú už odložili na povalu a zabudli na ňu. Je to neobyčajné mesto, v ktorom študuje veľa mladých ľudí. Fascinuje ma jeho história. Možno viete, že je to mesto, v ktorom bol Descartes. Prišiel z Francúzska, aby navštívil Banskú akadémiu v Štiavnici. Takže tento výber bol pre vás osobnou záležitosťou? - Áno, mal som na jeho výber aj osobné dôvody, no súhlasili s ním aj frankofónni básnici strednej a východnej Európy z projektu Cap a l`Est. Stretli sa už tri razy v Bratislave a v Budmericiach a tieto uzatvorené stretnutia sa rozšíria na festival s účasťou verejnosti. Slovensko mám naozaj veľmi rád. Všimol som si, že ženy sú v tejto krajine hybným motorom spoločnosti, aj keď navonok tak vystupujú muži. Ďalší dôvod je rozumový. Ako som už povedal, Slovensko sa nachádza v strede Európy, je pohostinné a otvorené. Podľa môjho názoru zohrá veľkú úlohu v budúcnosti Európy. Vieme o vašich aktivitách na Slovensku, aj o tom, že propagujete Slovensko a slovenskú kultúru vo Francúzsku. Prečo tento záujem a angažovanosť? Aká je vaša osobná motivácia? - To je celkom jednoduché. Keď ma pred šiestimi rokmi pozvali na Slovensko, nevedel som o tejto krajine vôbec nič. Prišiel som, videl som, zvíťazil som. Poznáte túto Cézarovu vetu. Ale ja som neprišiel zvíťaziť, prišiel som sa presvedčiť. Dúfam, že sa mi podarí presvedčiť Slovákov, že sú dôležití aj v oblasti kultúry. Na tomto poli by mali národy Európy užšie spolupracovať. Nechceme vyhlásiť vojnu inému jazyku, ale naopak, nájsť na tejto platforme stretnutie na vzájomné obohatenie sa. Slovensko by mohlo byť aj v budúcnosti centrom takého stretnutia, pretože sa nachádza blízko Krakova, ktorý je inteligenciou Poľska, blízko zaujímavej Budapešti, blízko výnimočnej Viedne. Skutočne nie je až tak ďaleko od Rumunska, ktoré je tiež krajinou budúcnosti. Nie je ani tak ďaleko od Prahy, a ani od Paríža. Do Paríža sa autom dostanete za dvanásť hodín. Slovensko má šancu, treba sa však ponáhľať. Verím, že sa to Slovensku podarí. Je to fantastická krajina, krajina budúcnosti. Krajina ženstva, ale nie je feministická. Aký je váš vzťah k feminizmu? - K feminizmu negatívny, k ženám kladný. Myslím si, že ženy a muži sú si úplne rovní a nemajú dôvod medzi sebou bojovať. Ženstvo je pre mňa zaujímavý fenomén. Je potrebné žene v Európe vrátiť to miesto v spoločnosti, ktoré si zaslúži. Môžeme festival Cap a l`Est chápať ako konkrétny príspevok k budúcej európskej kultúrnej politike? Ako si ju predstavujete? - Mám odvahu predstaviť si ju pozitívne. Mám dve vízie. Jedna je o tom, že každý bude hovoriť svojím jazykom a s ostatnými sa dorozumievať za pomoci prekladateľov. Potom je tu iný spôsob videnia – americký, ktorý hovorí: v Amerike všetko funguje, pretože máme iba jeden jazyk, všetci hovoria týmto jazykom a každý si teda môže uchovať svoj jazyk. Tento spôsob nepovažujem za najšťastnejší. Je potrebné uchovať si svoj jazyk, pre základné myslenie. Francúzi hovoria jazykom, v ktorom je obsiahnutá sloboda. Kým angličtina je jazykom biznisu, francúzština je jazykom kultúry. Vo francúzštine nemusí byť ani biznis studený. Jazyk je dôležitý, aj slovenčina je dôležitá. Slovenčina nie je čeština, treba ju chrániť. Rovnako treba chrániť moldavčinu, rumunčinu či taliančinu. Skrátka všetky jazyky, pretože každý z nich je dôležitý. Každý jazyk mi dáva niečo dôležité. Každá žena, ktorú som vnímal v inom jazyku, je iná. Prináša mi niečo, čo mi iná neprináša. Chcem si uchovať tieto hodnoty. Je zrejmé, že nemožno hovoriť len po slovensky, pretože ak hovoríte iba po slovensky, nedohovoríte sa všade. S francúzštinou je to podobné. V nej sa tiež nachádzajú určité kvality i určité nedostatky, ale tie kvality sú spojené so slobodou. Sloboda a rozum sú základnou vecou tohto jazyka. Tento jazykový aspekt je pre vás teda najdôležitejší? - O ňom je vlastne festival. Jazyk je základom národa, nie krajina, nie krv. Jazyk je národ. Ste Francúzom, keď hovoríte po francúzsky. Nemcom nie ste preto, že máte nemeckú krv, ale preto, že hovoríte po nemecky. Ilúzia Nemcov bola nesprávna. Ak hovoríte dobre po slovensky, ste Slovák. Jazyk ako taký rozširuje krajinu, rozširuje myslenie národa, je skutočnou vlasťou. Ak by sme sa vo francúzštine zahrali so slovíčkami, povedal by som, že jazyk je „la matrie“ (francúzskym ekvivalentom slova vlasť je slovo „la patrie“, čo by sme mohli preložiť do slovenčiny aj ako „otčina“, „la matrie“ by sme teda preložili ako „matica“; poznámka prekladateľky), v jazyku nachádzam „la matrie – maticu“. Černosi v Afrike majú niečo podobné, v ich jazyku označujú ústa hovoriaceho a maticu rovnakým slovom. Ako vnímate dnešné francúzsko-americké vzťahy? Ako vnímate delenie Európy na starú a novú? Akú s tým máte skúsenosť? - Delenie Európy na starú a novú neexistuje. Pod pojmom Nová Európa si predstavujem mladých ľudí zo všetkých krajín. Američania delia Európu na dve geografické časti tak, ako to robili počas studenej vojny s Ruskom. Hovorme však radšej o Európe a jej kultúre. Zasadzujme sa o to, aby sme vytvorili svet mieru a nie zbraní. Nie je to len môj názor. Ani americký ľud nesúhlasí s tým, čo sa tam deje. Je to problém vlády, nie ľudu. Čo ma zaujíma, je ľud, zaujímate ma vy, čo ste okolo mňa, zaujímajú ma ľudské bytosti. Keď Ježiš rozprával, rozprával pre ľudí, ktorí boli okolo neho, nerozprával pre politiku, pre nejakú stranu. Chcem, aby bolo viac počuť hlas ľudu. Presuňme sa k festivalu. Aj ten poskytuje priestor na individualitu. Aby sa básnik povedzme z Bulharska stretol s básnikom z Litvy, aby sa umelec z Poľska stretol s umelcom z Francúzska a vymieňali si ľudské skúsenosti. Vzájomným kontaktom by vytvárali Európu. Stretnú sa tam mladí a starí básnici. Tí, ktorí zažili socializmus, a tí, ktorí ho poznajú iba z počutia a kníh. Ich diskusia býva nesmierne zaujímavá. Ako ste prijali vstup Slovenskej republiky do Medzinárodnej organizácie frankofónie (MOF) v októbri 2002? Aká bola reakcia Francúzska? - Myslím si, že francúzsky ľud to ani nezaregistroval. Slovensko vstúpilo do Medzinárodnej organizácie frankofónie vďaka bývalému ministrovi kultúry Milanovi Kňažkovi, ktorý bol frankofónnym ministrom s rozumným prístupom k veciam. Vstúpili ste, ale teraz treba, aby ste aj hovorili po francúzsky. Hovoriť po francúzsky znamená úplne sa vhĺbiť do francúzskeho jazyka. A vyžaduje si to úsilie. Festival je tu aj na to, aby sa jeho frankofónni účastníci navzájom dohovorili, najmä po francúzsky, a vyjadrili si svoje myšlienky. Je aj pre tých, ktorí nevedia tento jazyk. Stačí, ak ho budú počúvať a preciťovať kultúru Francúzska a iných účastníckych krajín. Mnohí sa pýtajú, prečo prišiel Francúz na Slovensko založiť festival. Upresňujem, ja som mal iba nápad. Neprišiel som podujatie zorganizovať. Som tu preto, aby si ho Slováci za pomoci iných európskych národov zorganizovali sami a ja im pri tom pomáham. Slováci sa tejto myšlienky chytili a všimol som si, že na realizácii sa výdatne podieľajú najmä ženy. Festival bude v historickom meste zapísanom v zozname svetového kultúrneho dedičstva UNESCO a v regióne – ako sa zvykne označovať jeho vzdialenosť od hlavného mesta. V regiónoch nemajú kultúrne projekty vždy zelenú, najmä kvôli ekonomickým problémom. Vrátim sa k vašej otázke. Myslím si, že vstup do frankofónie je politickou otázkou. Bolo by však fajn, aby sa rozšíril počet francúzštinárov a skvalitnili sa u nich znalosti tohto jazyka. Môže to zlepšiť aj vzťahy medzi európskymi národmi. Možno to dosiahnuť cez poéziu, divadlo a hudbu. Je tento festival súčasťou spolupráce frankofónnych krajín so Slovenskou republikou v rámci Medzinárodnej organizácie frankofónie? - Nie. Festival je nezávislým festivalom. Pomáhajú mu inštitúcie, ktoré majú záujem, aby sa zveľaďoval a rozširoval. Sú to najmä inštitúcie, ktoré vedia, že jazyk je pre každú krajinu a národ dôležitý. Na festivale spolupracujú nielen kvôli jazyku, ale aj kvôli obsahu. Poézia vplýva na človeka, aj keď si to neuvedomuje. Je to duchovná záležitosť. Poéziu by mal človek prijímať, aj keď jej niekedy nerozumie. Snažíme sa priblížiť ju divákovi, aby sa jej mohol dotknúť. Predstavenie Cap a l` Est totiž nestojí iba na hovorenom slove, ale aj na javiskovej forme a hudobnej zložke. Muzika bude naozaj kvalitná. Predstavenie Hamlet v zrkadle bude podfarbované rituálnou eufóriou a perkusiami slovenského džezmana Doda Šošoku. V predstavení Noci sa Lisztovou hudbou zasa predstaví významný svetový klavirista Jean-Claude Pennetier. A podobne. Znamená záujem MOF o Slovenskú republiku to, že nás pokladajú za frankofónnu krajinu? - Nemyslím si, že by bolo Slovensko frankofónne. Možno má záujem takým byť, možno má záujem ustanoviť francúzštinu ako druhý jazyk po angličtine... Treba nechať krajine možnosť, aby sa sama vyjadrila. Ak chce ísť v ústrety frankofónii, nikto tomu nebude brániť, naopak, otvoria sa jej dvere. Prečo nie. Keď Slovensko žiadalo o prijatie, mal som obavy, že krajinu odmietnu. Teraz som rád, že ste vstúpili do frankofónie. Je pravda, že existujú krajiny, ktoré sú oveľa frankofónnejšie ako Slovensko. Napríklad v Rumunsku nájdete v ktorejkoľvek dedine niekoho, kto hovorí po francúzsky. Čím a ako môže slovenská kultúra obohatiť kultúrne povedomie Francúzov, prípadne obyvateľov iných frankofónnych krajín? - Každá krajina, nech je akákoľvek, môže obohatiť inú krajinu. Aj v malej krajine môžu vyrásť dobré projekty, nápady, myšlienky. Nelson Mandela, ktorý patril do čiernej menšiny v Južnej Afrike, bol kráľom malého kmeňa. Neuveriteľne prispel k povedomiu Afričanov a pochádzal pritom z africkej menšiny. Netreba si mýliť kvalitu s kvantitou. Kvalita mení veci. Bach alebo Mozart ako jednotlivci obohatili hudbu, nie skupina hudobníkov tej doby. Netreba zúfať, v podstate treba veriť kvalite. Kto všetko sa podieľal na príprave festivalu? Ako sa francúzskym organizátorom spolupracovalo so slovenskými partnermi? - Okrem mňa a mojej spoločnosti z francúzskej strany organizuje festival Antónia Miklíková, ktorá pozná obe kultúry a je výkonnou riaditeľkou Cap a l` Est. Je pôvodne slovenskou herečkou, ktorá pôsobila tri roky v Divadle Andreja Bagara, takmer desať rokov žije a pracuje vo Francúzsku. Z Francúzska prídu aj básnici, napríklad Jean Michel Maulpoix, ktorý však nepatrí k organizátorom. Ide tu o nedostatok záujmu z francúzskej strany? - Nie. Festival podporilo Ministerstvo kultúry Francúzskej republiky. Ako som už povedal, realizujú ho Slováci, Bulhari, Rumuni, Macedónci a ďalšie európske krajiny, ktoré sa na stretnutiach v Budmericiach v rámci projektu Cap a l` Est zúčastňujú už druhý rok. Ruku k dielu pridal Grék Christos Lazos, zástupca Združenia spisovateľov. Na Slovensku sa na organizácii zúčastňovala Sylvia Ďurčányová a ďalší pracovníci ministerstva kultúry, Viera Štupáková a ďalší pracovníci ministerstva zahraničných vecí, Milan Kňažko, bývalý minister kultúry, jeho nástupca minister Rudolf Chmel, ktorý v aktivitách svojho predchodcu veľmi inteligentným spôsobom pokračuje. Od začiatku na projekte spolupracuje Literárne informačné centrum z poverenia ministerstva kultúry. Slováci tu skutočne zohrávajú dôležitú úlohu. Spomeniem ešte primátora Banskej Štiavnice, ktorý súhlasil bez toho, že by vedel, kto je to indivíduum, čo do jeho mesta prichádza robiť festival. Nechal nám otvorené dvere. Festival predstavuje pohyb medzi európskymi krajinami, ktoré budú spolu pracovať. Je ako živý organizmus. Ste riaditeľom Domu poézie Moliérovho divadla v Paríži. Ako sa pozeráte na úlohu divadla v dnešnej premedializovanej dobe? - Vaša otázka je ťažká. Budem však hovoriť o Francúzsku, pretože nemôžem posúdiť situáciu na Slovensku. Slovenské divadlo nepoznám tak dôverne. Myslím si, že zo strany divadla ide o akúsi zradu. Reaguje na tie najnižšie tendencie spoločnosti, ľudské sexuálne potreby, na potrebu alkoholu, drog... Na to odpovedá hneď, ale neodpovedá na potreby veľkých vecí, spirituality a na zložité ľudské vzťahy. Samozrejme, existujú aj výnimky. Všade sa nájde divadlo, ktoré sa o to usiluje. Aj festival Cap a l` Est ponúka inteligentne urobené predstavenia. Chceme dať ľuďom kvalitu. Spomeniem povedzme hru významného rumunského surrealistického básnika Gellu Nauma, o ktorom André Breton povedal, že s Gellu Naumom sa centrum modernej poézie presunulo do Bukurešti. Myslíte si, že divadlo vôbec reflektuje problémy súčasnosti? - Myslím si, že divadlo a kostol sú miestami, kde možno hľadať odpovede na skutočné otázky. Divadlo je ako kostol a predstavenie ako omša. Myslím si však, že divadlo dnešnej doby je všeobecne na úpadku. Opakujem, neviem, ako je to na Slovensku, hovorím o divadle vo Francúzsku, ktoré poznám. Francúzska poézia vždy patrila k avantgardám európskej poézie. Slovenský čitateľ pozná preklady Apollinaira, Baudlaira a iných. Kde sa nachádza francúzska poézia dnes? - Francúzska poézia je stále v predstihu, ale už nie je jediná avantgardná. Na Slovensku máte človeka, ktorý je schopný najlepšie odpovedať na túto otázku. Je to Ján Švantner, ktorý preložil Baudelaira a iných autorov. Predstavte si, čo prekladá teraz? Stretol som dnes na ulici jeho manželku, tá mi povedala, že prekladá dielo Yvesa Bonnefoya. Bonnefoy je teda odpoveďou na túto otázku. Stále žije vo Francúzsku. Francúzska poézia už nie je najlepšia, ale stále ponúka odpovede na najdôležitejšie a najjednoduchšie otázky tohto sveta. Francúzska poézia sa vždy vyznačovala hĺbkovou analýzou. Nemáte pocit, že sa tento svet poézie, ktorý mal vždy čo povedať širšej spoločnosti a mal na ňu dosah, odmlčal a presunul do súkromia? - Je to komplikované. V literatúre ide o dva aspekty. O skutočné literárne myslenie a o medializáciu myslenia. Je samozrejmé, že silná spoločnosť v plnom ekonomickom rozvoji má prostriedky na medializáciu všetkých myšlienok. To je prípad Ameriky, bol to prípad Ruska. Ak je myšlienka medializovaná, dostane sa von, ak nie je medializovaná, veľa ľudí o nej vedieť nebude. Žiaľ, viac sa propaguje zubná pasta a parfum ako literatúra. Závisí od spoločnosti, či chce, aby sa medializovala literatúra a poézia. Ľudia sa niekedy nestretnú s poéziou. Myslím si, že francúzska poézia dnes ešte stále odpovedá na základné otázky o láske a smrti. Všimol som si, že niektorí ľudia na Slovensku vysvetľujú spirituálne otázky hmotnými odpoveďami. Politika často odvádza od otázok, ktoré by mali na ľudí pôsobiť. Politika môže zabiť literatúru. Som človek, ktorý má blízko k tradicionalizmu, ale som skutočne revoltujúci. V šesťdesiatich dvoch rokoch viac, ako keď som mal dvadsať. Keď som bol mladý, videl som budúcnosť, myslel som si, že sa to zlepší, a teraz vidím, že všetko je oveľa zložitejšie. A je veľmi ťažké hýbať so spoločnosťou. Je aj vaše divadlo pre vás prostriedkom na revoltu? - Samozrejme, slúži mi na vyjadrenie myšlienok a na objavovanie nového. Je tiež reakciou na tvrdú realitu. Koho z dnešných francúzskych autorov by ste odporučili a prečo? - Zo súčasných autorov? Spomínal som Yvesa Bonnefoya, ak hovoríme o poézii. Je skutočne potrebné čítať Pierra Ostera, ktorý nie je veľmi známy, ale je veľmi zaujímavý pre súčasnú francúzsku poéziu. Títo páni sú naozaj dobrí. Poznáte aj nejakých slovenských autorov, ktorí vás oslovili? - Áno, Miroslava Válka. Myslím si, že je to veľký básnik, ktorý nebol dostatočne docenený, pretože bol ministrom kultúry počas éry komunizmu. Ale podľa tohto, čo som na Slovensku počul, odviedol aj ako minister skvelú prácu, pretože ochraňoval mnohých spisovateľov. Mnohým z nich umožnil odísť na Západ, alebo ich ochraňoval, napriek jeho funkcii v danej politickej dobe mal pozitívny vplyv na túto krajinu. Urobil veľa pozitívnych vecí a okrem toho je to skutočne veľký básnik. Ako som spomínal, mám veľmi rád Jána Švantnera, myslím si, že je fantastický. Ďalej mám veľmi rád Alberta Marenčina, človeka plného paradoxov, ktorý mi je blízky tým, že je frankfónny a jeho vyjadrenie je surrealistické. Sú aj iní, ako nebohý Dominik Tatarka, ktorého komunistický režim vylúčil zo spoločenského a kultúrneho života. Vidím, že čo sa týka literatúry, máte prehľad o slovenských autoroch. - Najmä, čo sa týka poézie. Obdivujem ďalej dve ženy, Danu Podradskú a Milu Haugovú, ktoré sú autorsky veľmi zaujímavé. Videli ste film Matrix Reloaded? Oslovuje vás takáto produkcia? - Takáto produkcia ma nezaujíma. Môžem si ju pozrieť, neodmietam ju, ale nezaujíma ma. Sú iné filmy, ktoré si rád pozriem. Videli ste Matrix 1? - Nie, prečo sa pýtate? Pretože prvá časť bola podstatne vydarenejšia, čo sa týka myšlienky, dalo by sa povedať, že to bol viacvrstvový film, kde sa dali nájsť zaujímavé myšlienky. Už ústredná otázka, čo je vlastne realita, to, čo vnímame okolo seba, je zaujímavá. Čo si o tejto otázke myslíte? - Na túto otázku dokáže odpovedať jedine náboženstvo. Bez viery nie je realita. Keď päťdesiat ľudí vidí tú istú vec a má tú istú skúsenosť, ide o realitu. Táto realita, ktorá je realitou pre nich, ale zo širšieho globálneho hľadiska realitou nie je. Ale tieto filozofické otázky teraz nie sú podstatné a dôležité, treba riešiť iné otázky. Napríklad ako je možné ďalej žiť vo svete, ktorý je priveľmi materialistický, ktorý podceňuje duchovnú oblasť. Francúzsko sa na ňu usiluje odpovedať, preto má stále problémy. Ale vždy si myslím, že zdravý rozum zvíťazí. Treba dávať pozor a klásť si tie správne otázky. rámik 1 Michel de Maulne nazval poéziu prameňom života. Má podľa neho istú dramatickosť, ktorú v divadle možno vyjadriť v priestore. Akoby rozprávala príbeh. Kladie dôraz na propagáciu predstavení. Stabilné publikum tvorí asi 50 tisíc ľudí, ktorí naozaj milujú poéziu. Divadlo vychovalo niekoľko desiatok stálych divákov. Moliérovo divadlo je jediným divadlom v Európe, ktoré ponúka divákom dve poetické predstavenia denne. Stretávajú sa v ňom básnici z celého sveta. Michel de Maulne pripravoval dni slovenskej a českej kultúry v Paríži. Už dva roky sa podieľa na projekte Cap a l` Est, na stretnutiach básnikov strednej a východnej Európy v Bratislave a v Budmericiach. Riadi literárny mesačník Poesie, ktorý vydáva Moliérovo divadlo. rámik 2 Cap a l`Est je európsky festival poézie, divadla a hudby. Názov v preklade znamená Cesta na východ. Cap a l`Est vytvára pôdu, na ktorej sa stretnú umelci východnej Európy a Francúzska. Tí, ktorí túžia po výmene skúseností a poznatkov, aby sa vzájomne obohatili a ochránili si vlastnú kultúru a identitu. Na tomto festivale je francúzština dorozumievacím jazykom a slovenčina zase hostiteľským. K nim sa pridajú ostatné jazyky, aby splynuli do melodického súzvuku našich emócií. Vymieňame si skúsenosti, ale tolerujeme sa. Zastavíme čas, aby sme počúvali aj iné jazyky, hoci im nerozumieme. Oceňme ich hodnotu, originalitu a precíťme ich. V spoločnosti vynikajúcich umelcov, hudobníkov, hercov a básnikov. Vychutnajme si ich v letných večeroch magického mesta, akým je Banská Štiavnica. Tohtoročné prvé stretnutie nás privedie k ďalším, ešte silnejším zážitkom. Naším snom je zapojiť do neho všetky krajiny - od Estónska po Grécko. Práve im môže poslúžiť lugua franca, čiže francúzsky jazyk. Tak ako nástroj baníka, ktorý hľadá žilu každého jazyka. Michel de Maulne

S hosťom SLOVA sa zhovárala Barbora Čakovská