Reklama
Reklama

Bomba

Anand Patwardhan patrí medzi najlepších svetových režisérov dokumentárnych filmov. Jeho umenie však neexistuje len samo pre seba. Je obranou človeka, jeho šance na prežitie.
Počet zobrazení: 495
6-m.jpg

Anand Patwardhan patrí medzi najlepších svetových režisérov dokumentárnych filmov. Jeho umenie však neexistuje len samo pre seba. Je obranou človeka, jeho šance na prežitie. O dva roky v auguste to bude šesťdesiat rokov, čo Hirošima a Nagasaki zažili nukleárne peklo. Posledné obete ešte stále umierajú na rakovinu, no my sme, zdá sa, zabudli. Napriek 231 920 životom, ktoré si zatiaľ tieto dva výbuchy vyžiadali, sa v Spojených štátoch (a inde) začína hovoriť o možnosti obmedzenej atómovej vojny. Pri útoku na Irak odmietlo americké vedenie vylúčiť použitie atómových zbraní. V tohtoročnom Prehľade postoja k atómovej energii hovorí Pentagón o potrebe malých atómových zbraní, ktoré by sa mohli použiť na útoky na nepriateľov USA – Líbiu, Sýriu, Irán, či KĽDR. Irak, s americkými okupačnými jednotkami, je načas „za vodou“. V čase 58. výročia masakry v Hirošime sa na Velení strategického letectva v Omahe konala tajná konferencia. Zúčastnili sa na nej ministri vlády, generáli a vedúci vedci troch najväčších amerických laboratórií na vývoj atómových zbraní. Aj tam sa vážne hovorilo o možnosti použiť „minibomby“ proti „darebáckym krajinám“. Zbrane sú opäť (stále) výrazom veľkosti a sily štátu. Nie gramotnosť, životná úroveň ľudí, zdravotníctvo, ale schopnosť ničiť je centrálnym bodom národnej hrdosti. Vo svete, kde „moc je právom“ sa zároveň stávajú zárukou bezpečnosti. Čím smrteľnejšie, tým lepšie. Nemožno sa teda čudovať, že krajiny ašpirujúce na lepšie mocenské postavenie, na „členstvo v klube“, sa usilujú získať svoje atribúty moci. Vo svete, v ktorom najväčšia veľmoc nerešpektuje medzinárodné právo a vzdáva sa predtým prijatých záväzkov odzbrojovať, sa im zárukou bezpečnosti stáva vlastná sila. Nukleárny nacionalizmus je opäť na vzostupe. Pred čosi viac ako rokom sa India a Pakistan ocitli na pokraji vojny. Na oboch stranách sa stala posledným argumentom hrozba použitia atómových zbraní. Z úst politikov bolo počuť nezmysly o tom, ako „naše bomby dokážu zostreliť tie ich v polceste, skôr ako preletia nad naše územie“. Podporovali tým národnú morálku. Ako som sa potom mohol čudovať starému mužovi v susedstve, ktorý mi nad vodnou fajkou s vážnou tvárou vysvetľoval, že indickí vojaci sú omnoho lepší ako pakistanskí, lebo sú trénovaní vydržať bez vody aj štrnásť dní. Na podobne nezmyselných argumentoch stojí militantný nacionalizmus aj v iných častiach sveta. Vedú sa nekonečné spory o to, kto bol na ktorom území ako prvý, šovinisti na každej strane barikády vedú prejavy o civilizačnej nadradenosti vlastnej kultúry. Keď Británia a Francúzsko vyvíjali v 60. rokoch vlastné atómové bomby, bolo počuť rovnaké argumenty o národnej veľkosti ako dnes v Indii a Pakistane. „Boj proti terorizmu“ zakrýva sledovanie mocenských záujmov do rovnakých mýtov o „darebáckych krajinách“ a „obrane slobody“. K hlasom, ktoré proti takémuto šialenstvu vystupujú, sa pridáva aj Anand Patwardhan. Jeho filmy majú doma pravidelné problémy s cenzúrou a musí za ne bojovať na súdoch. Inak to nebolo ani s posledným – Vojna a mier. Na obrázkoch z Indie, Pakistanu, Japonska a USA ukazuje cenu, ktorú musia obyčajní ľudia zaplatiť v mene národnej bezpečnosti. S nakrúcaním začal v roku 1998, keď Dillí obnovilo jadrové pokusy a Islamabád ho nasledoval, a ukončil ho o tri roky. Odvtedy až do júna tohto roka musel pred súdom bojovať za právo odvysielať dokument aj v Indii. Tak ako mnohé iné jeho filmy, nie je to len kritika reality južnej Ázie. Fenomény nacionalizmu oslavujúceho zbrane ako znak sily, náboženského fanatizmu, sociálneho útlaku či diskriminácie prekračujú hranice štátov, kultúr, náboženstiev.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama