Iné filmy Ananda Patwardhana

Stužka mieru (1998, 5 minút) Antiatómové hudobné video na hudbu Kishore Kumara. Loviť v mori lakomosti (1996, 25 minút) Pamätám sa na jeden iftar, spoločnú večeru s moslimskými priateľmi počas mesiaca ramadán. S jedným z nich, bol zo Somálska, sme sa zhovárali o jeho krajine, o chudobe. Vtedy mi povedal:
Počet zobrazení: 994

Stužka mieru (1998, 5 minút) Antiatómové hudobné video na hudbu Kishore Kumara. Loviť v mori lakomosti (1996, 25 minút) Pamätám sa na jeden iftar, spoločnú večeru s moslimskými priateľmi počas mesiaca ramadán. S jedným z nich, bol zo Somálska, sme sa zhovárali o jeho krajine, o chudobe. Vtedy mi povedal: „Somálsko má najdlhšiu pobrežnú líniu v celej Afrike. Napriek tomu v jeho vodách neloví ani jedna somálska loď…“ Tradičné rybárske komunity na celom svete sú ohrozované priemyselným rybolovom. Bezohľadné drancovanie morí ničí ich spôsob života, sociálnu štruktúru i samotné životné prostredie. Potom, ako stratia možnosti obživy, stávajú sa z nich námezdní robotníci, vydaní napospas veľkým firmám. Ich život závisí od toho, ako veľmi bude manažment, v záujme čo najviac zvýšiť zisk, „znižovať náklady na pracovnú silu“. Film rozpráva príbeh o reakcii jednej z rybárskych komunít v Indii na takúto politiku nadnárodných spoločností. O organizovaní sa a boji nielen za prácu, ale za samotné prežitie tradičných pobrežných kultúr na celom svete. Zamestnanie: Pradiar (1996, 25 minút) Textilný priemysel bol chrbtovou kosťou ekonomiky v Bombaji. Nedostatok kapitálu na investície a zastarané technológie však urobili výrobu neefektívnou, málo konkurencieschopnou. Pre vlastníkov tovární sa stalo výhodnejšie rozpredať pozemky, ako pokračovať vo výrobe. Tisícky ľudí ostali bez práce. Film rozpráva príbeh jednej takej továrne, ktorú po troch rokoch bývalí robotníci okupovali a opäť uviedli do prevádzky. Narmadský denník (1995, 50 minút) Indická vláda, podporovaná zahraničnými investíciami, sa v 90. rokoch rozhodla postaviť v údolí rieky Narmada obriu priehradu. Znamenalo by to stratu 37 tisíc hektárov úrodnej pôdy, presídlenie 200 tisíc adivasov (pôvodných obyvateľov) a náklady asi 400 miliárd rupií. Ekologické, kultúrne a ľudské náklady nik nemohol spočítať. Mala sa stratiť celá relatívne sebestačná, rovnostárska a k životnému prostrediu citlivá ekonomika a kultúra. Získať mali len investori, veľké priemyselné podniky a veľké farmy. Boj za zastavenie projektu, ktorý beží doteraz, sa stal medzičasom príkladom jednej z najúspešnejších aktivizačných kampaní v rozvojovom svete. Otec, Syn a Vojna svätá (1994, 120 minút) V záchvate ľudomilnosti som raz šiel v Indii darovať krv. V miestnosti sme tam ležali traja – starý sunnitský moslim s bielou „kozou briadkou“ a čiapočkou na hlave (skrátka vo všetkom prototyp moslima), vedľa neho obrovský Sikh s turbanom na hlave, nikdy nestrihanými vlasmi a bradou, hinduistický brahman, vyznávač boha Višnu, s troma žltými pásmi na čele a ja, ateista, pochádzajúci z vraj kresťanskej kultúry. Ležali sme tam, stekali z krvi a ja som bol celý bez seba z toho, aká je tá krv vždy červená. Bez ohľadu na náboženstvo, kultúru. Spôsobil to pravdepodobne úbytok krvi, ale v hlave sa mi začali preháňať sny o bratstve medzi ľuďmi, o tom, aký sme všetci rovnakí… Svätá prostota. Presne v ten istý deň horel v Godhre vlak plný hinduistických pútnikov a po ňom horelo ešte mnoho domov, áut, ľudí. Indiou otriasli najhoršie komunálne nepokoje posledných rokov. Násilie medzi náboženskými skupinami prepuká v južnej Ázii so železnou pravidelnosťou. No odkedy sa do vlády dostali strany, ktoré svoj politický program postavili na úzkej kultúrnej definícii národa, stáva sa z neho prostriedok politického boja. V knihe o politike hinduistického šovinizmu Pralay Kanunga píše: „BJP (najväčšia strana vládnej koalície v Dillí) reprezentuje tradíciu… ktorá sa snaží definovať nacionalizmus v Indii ako čisto kultúrny pojem…“ Sny antikoloniálneho boja o lepšej spoločnosti, o rozvoji a rovnosti sa rozplynuli v nepeknej realite rastúcich sociálnych rozdielov, pravidelne sa vracajúceho hladomoru a všadeprítomnej biedy, a tak jedinou ochranou vládnucej elity proti narastajúcej sociálnej nespokojnosti je vytváranie fiktívnych problémov a komunálnej nenávisti. Film Otec, Syn a Vojna svätá sa snaží odhaliť hlbšiu psychológiu násilia. Vidí ju v silnej maskulínnosti kultúry, v ktorej sa schopnosť páchať násilie berie ako dôkaz mužnosti. Hinduistická väčšina bola vychovávaná na príbehoch barbarských moslimských útočníkov, ktorí znásilňovali ženy, ničili svätyne a nútili ľudí prestúpiť na ich vieru. Dnes žiadajú niektorí hinduisti pomstu za krivdy, ktoré sa stali pred storočiami. Odmietajú nenásilie ako prejav impotencie. V tejto situácii sa moslimovia zachováva predvídateľne – tlačení nutnosťou byť „skutočnými mužmi“ prispievajú ku krviprelievaniu. Spojenie medzi rasizmom či xenofóbiou, násilím a „mužnosťou“ nie je len znakom Indie. Nemecký nacizmus ovládal kult maskulinity, mýty o „skutočných mužoch, ktorí sa postavia na obranu svojej rodiny, vlasti, národa“, ovládajú nielen myslenie súčasných pravicových extrémistov, ale sú často aj súčasťou oficiálnej „vlasteneckej“ rétoriky. „Kovbojský imidž“ Georgea Busha siaha hlboko do podvedomých predsudkov bielej Ameriky – hovorí o skutočných mužoch, ktorí sa nebáli so zbraňou v ruke postaviť „červenokožcom“. Nie sme vaše opice (1993, 5 minút) Hudobné video kritizuje na príbehu Rámajány tradičnú diskrimináciu žien a nižších kást. Hovorí o tom, ako mýty a náboženstvo slúžia na ospravedlnenie porušovania ľudských práv, systematického utláčania. V mene božom (1992, 90 minút) Od svojho vzniku bola India, aspoň formálne, sekulárny štát. Stále viac priestoru však získavajú politické sily, ktoré sa usilujú redefinovať jej charakter. Politické heslo „Hindi, Hindu, Hindustan“ (krajina, v ktorej sa bude hovoriť jedným jazykom, bude v nej žiť jeden národ majúci jedno náboženstvo) je názorným príkladom. Krátko po osamostatnení krajiny Džavaharlál Nehrú povedal: „Základným rozdielom medzi moslimským a hinduistickým nacionalizmom je to, že moslimský nacionalizmus nemôže urobiť z Indie fašistický štát.“ Vo filme môžeme sledovať zrod kampane VHP (Višwa Hindu Parišad – Svetová hinduistická rada) za zničenie mešity zo 16. storočia, postavenej prvým moslimským vládcom krajiny Babarom. Mešita je symbolom – stojí vraj na mieste zničeného hinduistického chrámu, na mieste, kde sa narodil boh Ráma. Práve požiadavka na jeho znovuvybudovanie stvorila BJP – z malej, bezvýznamnej strany, ktorá mala v parlamente dva mandáty, sa rozdúchavaním komunálnej nenávisti stala najväčšia strana dnešnej vládnej koalície. Svoju oficiálnu rétoriku už síce medzitým zmenila, no nenávisť ostala politickou metódou. Zhoršenie vzťahov s Pakistanom a hrozba vojny, či ozbrojené zrážky medzi komunitami prichádzajú pravidelne pred všetkými dôležitými voľbami. Vďaka ekonomike, z ktorej prosperuje úzka menšina, a zhoršujúcej sa sociálnej situácii môže voličov získať len slepý nacionalizmus. Krátko po dokončení filmu skupina hinduistických fanatikov mešitu skutočne zničila. Vláda, aj keď oficiálne zaujala odmietavé stanovisko, proti tomu nič neurobila. Problém ostáva doteraz nevyriešený. Ohnisko nacionalistických vášní, ktoré si vyžiadalo už tisícky mŕtvych, je rozdúchané vždy, keď si to „politická nutnosť“ vyžiada. V spomienkach priateľov (1990, 60 minút) V Indii sa každý príbeh mení podľa toho, kto ho rozpráva. Rámajána, na severe považovaná za hrdinský epos oslavujúci víťazstvo boha Rámu („dobro“) nad démonom Rávanom („zlo“), je zas na juhu považovaná za opis a mytologické ospravedlnenie dobytia drávidského juhu Árijcami zo severu. Rovnako rôzne interpretácie dostáva nedávna história. Bhagat Singh bol mladý Sikh, socialistický politik, ktorý v prvej polovici dvadsiateho storočia bojoval za „inú Indiu“. Nielen oslobodenú od koloniálnej nadvlády Britov, ale aj od nadvlády a vykorisťovania vôbec. Britské koloniálne úrady v ňom videli omnoho väčšiu hrozbu ako vo vodcoch Indického národného kongresu, a tak bol v roku 1931 obesený. Dokumentárny film však nehovorí o jeho živote, ale o spôsobe, akým sú historické postavy používané ako politické symboly. Za ich odkaz sa často chcú skryť obe strany konfliktu, bez ohľadu na skutočný obsah ich politických názorov. „Hrdinský mýtus“ býva ospravedlnením (či rúška) mocenskej politiky. Keď bol v 70. rokoch v Indii na vzostupe sikhský separatizmus, používala vláda v Dillí postavu Bhagata Singha ako obraz vlastenca, bojujúceho za jednotnú krajinu. Khalistánsky separatisti si ho zasa namaľovali na svoje vlajky ako Sikha, bojujúceho za svoj národ. Film odhaľuje, že ani jedno nebola pravda. Bombaj: Naše mesto (1985, 82 minút) Neďaleko areálu Univerzity Džawaharlála Nehrúa v Dillí je veľký a luxusný medzinárodný hotel. Hneď vedľa neho, na kope odpadkov, stojí typický slum – štvrť chudobných, postavená z hliny a hrdzavého plechu. Stoja pri sebe ako absolútne protiklady, no zároveň sa zvráteným, či magickým (závisí to od uhla pohľadu) spôsobom dopĺňajú. Na odpadkoch smetiska a žumpy, ktorá sa vylieva priamo do neďalekého jazierka (jeho farba je už dávno hnedočierna a hustota by nedovolila nikomu utopiť sa), chovajú miestni ľudia prasce. Ich mäso predávajú do hotela, kde sa premieňa na chutné steaky pre bohatých hostí. A tie zasa na odpadky, ktoré sa vracajú do slumu. Dokonale uzavretý systém. Takáto recyklácia, život z odpadkov luxusu, funguje aj na ľudskej úrovni. Tí šťastnejší z miestnych sa môžu zamestnať pri hoteli – ako čističi topánok, upratovači, alebo žobráci. Živia sa tak odrobinkami, ktoré padnú z bohatého stola na zem. Hotel a slum sú metaforou rozvojového sveta i globálneho systému. Čiastočky biedy, ktoré preniknú cez vysoký plot, čo ho obkolesuje (čističi topánok, žobráci, kravy, psy, bravčové mäso…), sú vnímané ako subjekty dávajúce luxusu „kolorit“ (kravy, psy, žobráci), prípadne sú kolieskami stroja, čo luxus vytvára (upratovači, čističi topánok, prasce). Človek ich pomaly nedokáže vnímať ako protiklady, nedokáže sa nad nimi zamýšľať. Omnoho viac takýchto obrazov je v Bombaji. V čase, keď autor nakrúcal svoj film, v ňom žili štyri milióny ľudí (polovica populácie) vo štvrtiach chudobných a na ulici. Boli pracovnou silou, ktorá udržiavala mesto v chode – priemyselní a stavební robotníci, domáci sluhovia, obchodníci na trhu, drobní remeselníci, smetiari… – napriek tomu nemali prístup k jeho výdobytkom – elektrine, kanalizácii, vode. Ich miesto je na okraji spoločnosti, na jej bohatstve sa nepodieľajú (aj keď ho spoluvytvárajú), živia sa odpadkami z neho. Čas povstať (1981, 40 minút) V roku 1980 bolo po dlhých problémoch vytvorené v Kanade odborové hnutie poľnohospodárskych robotníkov. Bránilo predovšetkým sociálne práva prisťahovalcov z Číny a východnej Indie.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984