Reklama
Reklama

Stredoázijské dynastie

V súčasnosti sa veľmi veľa hovorí o rozvoji alebo úpadku demokracie v mnohých krajinách sveta. Výnimku netvoria ani z tzv. stredoázijské republiky bývalého Sovietskeho zväzu.
Počet zobrazení: 811
7-m.jpg

V súčasnosti sa veľmi veľa hovorí o rozvoji alebo úpadku demokracie v mnohých krajinách sveta. Výnimku netvoria ani z tzv. stredoázijské republiky bývalého Sovietskeho zväzu. V mnohých prípadoch tu možno hovoriť o akejsi autoritatívnej demokracii – niektoré slobody a práva ostávajú, no režim nemožno považovať za „demokratický“. Azerbajdžan – Alijev Podľa legendy pochádza rod Alijevovcov z kurdských chánov, ktorí sa koncom 19. storočia presťahovali z Arménska do Načichevanu. Alijevovský klan je v Azerbajdžane pri moci približne od konca 60. rokov. Gejdar Alijev je typickým predstaviteľom „načichevanských“ vládcov. Počas vojny sa mu podarilo vyhnúť sa povolávaciemu rozkazu, jeho ďalšia kariéra sa vyvíjala podľa „andropovovského“ scenára. Už od roku 1945 údajne spolupracoval s NKVD, v roku 1964 sa stal zástupcom a v rokoch 1967–1969 riaditeľom KGB pri Rade ministrov Azerbajdžanskej SSR. Antikorupčnými vyšetrovaniami a čistkami si vyslúžil obdiv samotného Andropova. V rokoch 1969–1982 zastával post tajomníka Ústredného výboru KS Azerbajdžanu. Počas jeho vlády boli objavené obrovské zásoby ropy na dne Kaspického mora, ale Alijev to pred sovietskym vedením zatajil. Kariéru mu prerušil až príchod Gorbačova k moci. Pri návrate do veľkej politiky mu pomohol arménsko-azerbajdžanský konflikt. Po vstupe vojsk do Baku 20. januára 1990 Alijev na tlačovej konferencii odsúdil vpád vojsk a obvinil Gorbačova z porušenia ústavy. Tým sa začala jeho verejná politická aktivita. Na jeseň 1990 ho zvolili za poslanca Najvyššej rady republiky Načichevan. O rok, na jeseň 1991, sa stal predsedom Najvyššej rady Načichevanskej autonómnej republiky a zástupcom predsedu Najvyššej rady Azerbajdžanu. Počas vlády prezidenta Elčibeja ostal v Načichevane. V júni 1993 sa pripojil k vzbure Sureta Gusejnova a vrátil sa do Baku aj s jeho vojskami. Okamžite ho zvolili za predsedu parlamentu a v októbri sa stal prezidentom Azerbajdžanu. Štýl jeho vlády môžeme definovať ako „paternalistický autoritarizmus“. Všetky strategické zdroje krajiny sú pod priamou kontrolou Alijeva alebo členov jeho klanu. Zakladá si aj na svojej popularite a imidži moslima. V súčasnosti je Azerbajdžan jedným z najproblémovejších postsovietskych štátov. Arménsko-azerbajdžanská vojna sa preň skončila katastrofou, v cenách v mnohom predbieha ešte aj Moskvu. Viac ako 75 percent všetkých štátnych príjmov pochádza z predaja ropy. Počas rokov nezávislosti krajinu opustili viac ako 4 milióny ľudí – asi 60 percent celej populácie. Alijevovi sa síce priznáva zásluha na stabilizácii krajiny po konflikte o Náhorný Karabach, na druhej strane, sedem provincií republiky je stále pod kontrolou odštiepeneckej republiky. Počas súčasnej choroby Alijeva sa Azerbajdžan pohybuje na okraji chaosu a možno aj občianskej vojny. Prezident sa usiluje udržať moc dosadením syna na post premiéra a vyhláseniami, že to má byť jeho nástupca. Je pravdepodobné, že práve teraz „zdvihne hlavu“ politická opozícia, v podstate sa to už deje. Veľmi nebezpečná je aj ďalšia možná vlna nacionalizmu, ktorý už jednu vojnu spôsobil. Turkménsko – Niazov Dá sa povedať, že Saparmurat Niazov toho stihol za svojich 63 rokov veľa. Osemnásť rokov stál na čele republiky. Za jeho vlády sa Turkménsko stalo jediným štátom na svete, ktorého neutralita je potvrdená špeciálnou rezolúciou OSN. Dosiahol takú dynamiku rozvoja ekonomiky krajiny, že sa bývalá periféria impéria, slúžiaca ako zdroj surovín, stala na prelome tisícročí svetovým lídrom v raste HDP. Koncom decembra 1999 získaj Niazov na spoločnom zasadnutí Národnej rady a Rady starších Turkménska prezidentskú funkciu bez časového obmedzenia. Na pozadí podobných tendencií v susedných republikách bývalého ZSSR vyzerá bezalternatívnosť vlády Niazova ako celkom prirodzená. Je neobmedzeným vládcom krajiny, nik ho nekontroluje. Jeho tvrdú politiku berú mnohí potenciálni partneri ako garanciu bezpečnosti svojich investícií. To, spolu s nerastnými zdrojmi a výhodnou geografickou polohou, dáva krajine pomerne stabilný vnútropolitický systém. Takzvaná dekoratívna opozícia je veľmi slabá. Jej lídri žijú v zahraničí, od ľudí sú na míle vzdialení. Zmena sa teda nedá očakávať ani v budúcnosti. Medzi silné stránky Niazova patrí aj schopnosť odhadovať „národnú“ psychológiu a poznať nálady v spoločnosti. Kampaň proti korupcii začal nedávno verejným súdom, vysielaným dokonca aj v televízii. Tadžikistan – Rachmonov Tadžikistan je ďalšou republikou s prezidentskou formou vlády. Lídrom je od roku 1992 Emomali Rachmonov, ktorý značne prispel k ukončeniu občianskej vojny medzi vládnymi vojskami a islamskou opozíciou. Krajina má veľa problémov, počínajúc susedstvom s takými nestabilnými krajinami ako Afganistan a končiac narkotikami a chabou ekonomikou. Podobne ako susedné krajiny má prezidenta ašpirujúceho na celoživotnú vládu, na rozdiel od nich však musí rátať aj so silnou opozíciou. Dvadsiateho druhého júna 2003 prebehlo platné referendum o zmene ústavy. Hlavným výsledkom je predĺženie funkčného obdobia Rachmonova až do roku 2020. Západ ani Rusko proti referendu oficiálne neprotestovali ani sa mu neusilovali zabrániť. Kazachstan – Nazarbajev Osobitným prípadom je Kazachstan. Došiel najďalej vo vývoji demokracie i v ekonomickom rozvoji. Pred dvanástimi rokmi to bol archaický, nedokonalý systém Sovietov národných poslancov, nefungujúce podniky, rozpadajúce sa ekonomické vzťahy. Sovietske vládnutie zanechalo aj bremeno medzinárodných, ekologických a iných problémov. Súčasná štruktúra výkonnej a legislatívnej moci Kazachstanu sa formovala v priebehu niekoľkých etáp. Všetko sa začalo prvými, relatívne demokratickými, voľbami začiatkom roku 1990. Ich výsledkom bolo, že stranícke výbory stratili priamu kontrolu nad sovietmi, celá administratívna pyramída v republikách ZSSR sa začala kývať. Bolo celkom prirodzené, že Nursultan Nazarbajev, v spoločnosti známy stranícky a štátny líder, sa stal predsedom Najvyššej rady republiky. Neskôr dostal z rúk tohto prvotného parlamentu funkciu prezidenta. V decembri 1991 sa uskutočnili prvé priame voľby hlavy štátu. Voličom bol ponúknutý jediný kandidát – Nazarbajev, ktorý vtedy vyhlásil, že je potrebné predovšetkým predísť rozkolu spoločnosti a že demokratické procesy „sa musia realizovať v určitých hraniciach a majú pomáhať a nie prekážať ekonomickému rozvoju“. Nazarbajev získal 98,7 percenta hlasov. Krátko nato bol schválený zákon Kazachstanskej republiky „o nezávislosti“. Referendum v roku 1995 schválilo novú ústavu a v tom istom roku sa vytvoril i nový dvojkomorový parlament. Keď sa neskôr v politickej sfére schyľovalo k vážnym konfliktom, najvyššia moc prijala dôležité politické riešenie. V októbri 1998 vyzval parlament prezidenta, aby súhlasil s predčasnými voľbami pre „nutnosť získať prezidentom podporu obyvateľstva v procese realizácie veľkých reforiem a realizácie programu demokratizácie“. Nazarbajev súhlasil. Nové prezidentské voľby už neboli bezalternatívne. Okrem Nazarbajeva sa ako kandidáti zaregistrovali činitelia, ktorí predstavovali celé politické spektrum Kazachstanu. Voľby sa uskutočnili 10. januára 1999 a Nazarbajev získal takmer 80 percent hlasov. Hneď potom sa uskutočnili aj parlamentné voľby. Pri ceste k demokracii Kazachstanu pomáhajú aj solídne ekonomické úspechy. Začiatok ekonomickej reformy sprevádzali dlhé krízové obdobia. Čo je však zaujímavé, Nazarbajev si udržal vysokú autoritu aj vtedy. Vedenie krajiny sa aj počas tých najzložitejších momentov neuchyľovalo ku krajnostiam, a tak ostalo pre spoločnosť prijateľné. Kirgizsko – Akajev Vývoj, ktorým prešiel tento človek, sa dá charakterizovať ako cesta od demokrata po autokrata. Pred svojím vzostupom bol na verejnosti neznámy, no stihol preniknúť do chodieb moci – využívajúc známosti v Ústrednom výbore KS Kirgizska sa stal riaditeľom odboru ÚV pre vedu a vzdelanie. Neskôr sa stal prezidentom Akadémie vied Kirgizska. Na začiatku svojej vlády Akajev sľúbil, že bude budovať demokraciu. Rozhodol sa ísť cestou Gorbačova, čo Západ maximálne odobril. Sľúbil, že za tri roky spraví z Kirgizska druhé Švajčiarsko, plány mu však nevychádzali. Ekonomika nerástla, krajina sa nedokázala vysporiadať s problémom tunelovania podnikov a korupcie. Zamedzilo to prílev investícií. Svoj prvú pôžičku, v hodnote 150 miliónov dolárov, získala krajina od Ruska. Akajev ju nedokázal využiť a neúspech prvých reforiem vysvetľoval rozpadom ZSSR. Neskôr už prevzal kontrolu nad hospodárstvom Medzinárodný menový fond. Od roku 1994 pôžičky na makroekonomickú stabilizáciu znamenali fakticky krytie deficitu rozpočtu. Dnes Kirgizsko dlhuje celému svetu skoro 2 miliardy dolárov (pri počte obyvateľstva 4,5 milióna ľudí). Vyzerá to, že s demokraciou je koniec – sociálne nepokoje sa budú potláčať silou. Navyše, na vysvetlenie neúspechov má vláda ďalšie ospravedlnenie – na juhu republiky (Batken) pôsobí teroristická skupina. Za dvanásť rokov sa vystriedalo už osem vlád. Na každého z ministrov existuje obšírny spis kompromitujúcich materiálov, takže je nimi možné ľubovoľne manipulovať. Opozícia, aj keď sa usiluje aktivizovať, je veľmi slabá a silno potláčaná. Uzbekistan – Karimov Jedným z najuzavretejších prezidentov v postsovietskom priestore ostáva Islam Karimov. O tomto človeku sa veľa nevie a existuje o ňom kopa dohadov. Je to zberač turkických území a budovateľ budúcej regionálnej veľmoci alebo ambiciózny líder, ktorý sa pokúša diktovať susedným krajinám svoje pravidlá hry? Reformátor alebo diktátor? Karimov vychádza z predpokladu, že silná moc znamená silný štát. Predpokladá, že pokiaľ udrží štátnu kontrolu (čiže svoju) nad ekonomikou, dokáže zvýšiť jej efektivitu a v perspektíve vyvedie Uzbekistan na úroveň priemyselne rozvinutých krajín. Pre realizáciu týchto plánov je potrebná predovšetkým stabilita. Obyvateľstvo, vyľakané zábermi z krvavého konfliktu v Tadžikistane, ho v tom v zásade podporovalo. Po dosiahnutí vytúženej stability sa však objavil oveľa vážnejší faktor – islam. Už na počiatku svojej kariéry dostal Karimov možnosť zoznámiť sa s mobilizujúcou silou islamu. V decembri 1991, pred prvými prezidentskými voľbami, obyvatelia územného centra Namangan obsadili budovu administrácie a odmietali ju uvoľniť, pokiaľ im hlava štátu neodprisahá na koráne, že splní ich požiadavky. Táto, pre Uzbekistan výnimočná, udalosť zadefinovala vzťah moci k islamu a jeho činiteľom. Reakcia Karimova bola tvrdá. Mnohí islamskí činitelia sa dostali pod dohľad tajných služieb. Prezidentovi sa síce podarilo úspešne poraziť svetskú národno-demokratickú opozíciu, no stretol sa s oveľa silnejším protivníkom. Sloboda tlače a verejných demokratických inštitútov v krajine neexistovala, podhubím vzbury sa však stali mešity. Úpadok životnej úrovne, korupcia, rast cien tvoria úrodnú pôdu pre radikálne nálady. Islam, ktorý vyzýva k spravodlivosti, rovnosti a bratstvu, vždy predstavuje sociálnu a politickú alternatívu pre svetskú vládu. Terajšej politickej moci sa ho však zatiaľ darí držať pod kontrolou. Pre svoj boj s islamom sa Karimov usiloval vždy nájsť nejakého spojenca. Najprv to mal byť Rachmonov z Tadžikistanu, neskôr sa skúšal opierať o tadžickú opozíciu. Aj dnes predstavuje islamská opozícia pre Karimova veľký problém, a preto sa prezident rozhodol spojiť s Ruskom a našiel spoločnú hrozbu pre obidva štáty – vahábizmus. Navyše, krajina má dnes osobité miesto v stratégiách západných partnerov. USA zaradila ropný región Kaspického mora a Strednú Áziu do zóny svojich záujmov. Je logické, že sa o porušovaní ľudských práv začalo ihneď menej rozprávať. Prezident vyhlásil, že republika pôjde k demokracii svojou cestou – najprv bude reformovaný súdny systém a potom bude zavedená sloboda tlače. Ale sociálna a politická klíma v štáte sa nemení. Karimov tvrdí, že všetko pramení z ázijskej špecifickosti. Obyčajní ľudia nevyčítajú moci jej autoritársky systém vládnutia a tvrdosť, ale rast cien alebo nedostatok tovaru, korupciu, atď. Uzbekistan sa usiluje získať prozápadný imidž, súčasne sa stáva čoraz uzavretejšou spoločnosťou, v ktorej naberajú silu patriarchálne tradície. To je aj problémom Karimova, ktorý sa síce pokúša o modernizáciu krajiny, ale chce si uchovať moc. Spoločné črty Lídri vyššie spomínaného regiónu často podceňujú význam politických inštitúcií, koncentrujú sa na konsolidáciu vlastnej moci. Prakticky každý z nich si zabezpečil doživotné prezidentstvo a pravdepodobne sami neplánujú, čo bude po ich smrti. Za posledné roky však zostarli, stali sa fyzicky slabšími. Keďže stabilita režimu závisí sčasti priamo od ich osoby, ľuďom sa predkladajú „rozprávky“ o ich vynikajúcom zdraví (príklad Alijeva alebo Niazova). Niektorí plánujú priamo vytvorenie rodinných dynastií – dlhý čas sa o to usiloval Gejdar Alijev, dá sa predpokladať, že aj Nazarbajev a Akajev sa pokúsia odovzdať moc svojim deťom alebo iným príbuzným. Pokusy o vytvorenie monarchickej moci v modernom šate sa stávajú veľmi nebezpečnými. Môžu mať destabilizujúci charakter. V každej z krajín regiónu čaká časť elity na možnosť zvýšiť svoju politickú a ekonomickú moc. A keďže inštitút výmeny elít neexistuje, sú ich šance nízke. V zásade neexistuje precedens pokojného demokratického odovzdania moci. Nedá sa však predpokladať, že to budú masy trpieť donekonečna. Na prejavoch ich nespokojnosti sa zasa môže pokúsiť vyšplhať kontraelita. Dá sa ťažko predpokladať, aké prostriedky pri tom použije.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon
     
Reklama
Reklama
Reklama

Blogy a statusy

Reklama
Reklama
Reklama
Reklama