Iránsko-iracká vojna

Ôsmeho augusta 1988 bolo vyhlásené prímerie medzi Iránom a Irakom. Skončilo sa tak absurdné krviprelievanie, v ktorom obe strany používali barbarské metódy boja, napríklad bojové otravné plyny. Obe krajiny sa vyhlasovali za nepriateľov imperializmu, oba režimy (iránsky i iracký) boli nastolené revolučnou cestou, aby odstránili reakčné proamerické vlády.
Počet zobrazení: 3366
12-m.jpg

Ôsmeho augusta 1988 bolo vyhlásené prímerie medzi Iránom a Irakom. Skončilo sa tak absurdné krviprelievanie, v ktorom obe strany používali barbarské metódy boja, napríklad bojové otravné plyny. Obe krajiny sa vyhlasovali za nepriateľov imperializmu, oba režimy (iránsky i iracký) boli nastolené revolučnou cestou, aby odstránili reakčné proamerické vlády. Korene konfliktu Vojna sa začala 22. septembra 1980 útokom irackých vojsk, ktoré obsadili časti iránskeho územia. Príčiny vojny možno rozdeliť do štyroch skupín. Po prvé sú to rasové rozdiely. Kým obyvatelia Iraku sú (okrem národnostných menšín, medzi ktorými sú najsilnejší Kurdi) Arabi a Semiti, obyvatelia Iránu sú Indoeurópania – Árijci. V roku 1935 bol tradičný názov krajiny Perzia zmenený na Irán – krajinu Árijcov. Druhú skupinu tvorí spor o rieku Šatt al-Aráb, o ktorú bojujú obe krajiny už niekoľko storočí. Táto rieka tvorila od roku 1639, keď turecký sultán dobyl územie dnešného Iraku, zhruba 250 kilometrov dlhú hranicu medzi Osmanskou ríšou a Perziou. Podľa dohôd z rokov 1823, 1847, 1913 a teheránskej dohody z roku 1937 hranica viedla pozdĺž iránskeho brehu rieky, a to až do roku 1975, keď sa iránskemu šachovi podarilo presadiť posunutie hranice do stredu rieky. V tejto súvislosti musíme pripomenúť, že podľa medzinárodných zvyklostí štátna hranica prebieha stredom riečneho koryta. Aj tak však bolo podpísanie dohody v meste Alžír irackým ústupkom, za ktorý sa Irán zaviazal skoncovať s podporou kurdských povstalcov v Iraku. Irán síce získal zvrchovanosť nad polovicou rieky Šatt al-Aráb a plavby na nej, nevrátil však ostrovy Abú Musá a Veľký a Malý Tumb. Do roku 1971 ich kontrolovali kniežatstvá, ktoré sú dnes súčasťou Spojených arabských emirátov. Okupoval ich však Irán a vytvoril na nich vojenské základne. Tento čin odôvodňoval potrebou chrániť možnosť plavby cez Hormuzský prieliv. Súčasťou týchto územných sporov boli aj iracké nároky na provinciu Chúzestán na pobreží Perzského zálivu. Túto provinciu Iračania nazývajú Arabistán. Väčšinu jej obyvateľstva tvoria Arabi, ktorí sa tu usadili niekedy v 6. storočí, no zároveň sa tu nachádzajú najbohatšie iránske náleziská ropy. Svoje nároky Irak odôvodňoval nielen národnostným zložením provincie, ale aj okolnosťou, že svojho času bola súčasťou Arabského chalifátu. Tretiu skupinu príčin tvorili náboženské rozdiely. Od 16. storočia bol oficiálnym náboženstvom Iránu šiitský islam. Jeho najväčšie svätyne však ležia na irackom území, v mestách Nadžíf a Karbalá. Šiiti tvoria aj v Iraku nadpolovičnú väčšinu obyvateľstva. Do porážky v tohtoročnej vojne medzi Irakom a USA však nemali vo vedení štátu prakticky nijaké zastúpenie. Kontrolu nad hospodárstvom krajiny, nad jej politickým životom a štátnou správou a najmä nad armádou mali sunniti. Túto okolnosť môže vysvetliť vyše štyristoročná nadvláda Turkov, ktorá sa skončila až po prvej svetovej vojne. Keď sa krajina dostala pod britský vplyv, vtedajší vládcovia podporovali skôr sunnitskú nadvládu. Po revolúcii v roku 1958 sa síce načas zdalo, že postavenie šiitov sa zlepší, no od začiatku 70. rokov sa hegemónia sunnitov obnovila. Kým v Iraku sa šiiti cítili občanmi druhej kategórie, čo sa prejavilo napríklad vo viacerých povstaniach, v Iráne pád šacha vyniesol šiitizmus na najvyšší stupeň. Šiitské duchovenstvo získalo mimoriadne privilégiá a okrem náboženského aj politický a ekonomický vplyv. Tento prevrat nielen ovplyvnil šiitov v susedných krajinách, ale vlády (najmä iracká) ich začali obviňovať z nedostatočnej lojality. Navyše medzi tradície šiitských foriem odboja patril terorizmus, a preto ich začala iracká vláda „preventívne“ prenasledovať. Rozpory vyostrilo vyhlásenie iránskej vlády, že bude podporovať „islamskú revolúciu“ v iných krajinách. Irak obviňoval Irán, že podnecuje šiitské obyvateľstvo k odporu voči režimu, že napriek dohodám podporuje kurdských povstalcov a poskytuje azyl odporcom Saddámovho režimu. Posledným okruhom príčin bola snaha Iránu i Iraku dosiahnuť politickú i ekonomickú hegemóniu v oblasti. Politika USA v regióne Perzského zálivu Pokiaľ vládli Iránu i Iraku monarchie, Spojeným štátom sa darilo krotiť vzájomné antagonizmy. Dokonca bol v roku 1955 uzatvorený Bagdadský pakt, ktorého členmi boli Turecko, Irak, Irán, Pakistan, Spojené kráľovstvo a USA. Po revolúcii v roku 1958, keď bola zvrhnutá monarchia, Irak z paktu vystúpil. USA začali v regióne podporovať najmä Irán. Táto politika vyvrcholila v 70. rokoch počas prezidenta Nixona. V rámci tzv. Nixonovej doktríny USA pridelili Iránu v tomto regióne úlohu akéhosi žandára. Táto úloha vyhovovala šachovi Rezovi Pahlávímu, pretože korešpondovala s jeho „veľkoiránskymi“ plánmi. Americká podpora sa prejavila v neuveriteľne rozsiahlom vyzbrojovaní Iránu, čo môže mať v oblasti Blízkeho a Stredného východu analógiu iba v americkej podpore Izraela. Od roku 1965 až do revolúcie v roku 1979 sa vojenský rozpočet monarchie zvýšil z pol miliardy na takmer deväť miliárd dolárov. Podľa niektorých údajov tieto výdavky boli vyššie než súčet analogických výdavkov Iraku a Saudskej Arábie. Za tichej podpory USA si mohol Irán nárokovať značné územia v oblasti Perzského zálivu. V tomto období mal tiež najväčší vplyv pri určovaní cien ropy na svetovom trhu, mal priateľské vzťahy s Izraelom a pokúšal sa o vytvorenie akejsi protiirackej koalície z konzervatívnych monarchií v tejto oblasti. Je paradoxom, že bezprostrednou príčinou vojny bolo zvrhnutie iránskeho šacha v roku 1979. Irak sa domnieval, že revolúcia oslabila jeho postavenie doteraz podstatne silnejšieho protivníka. Zo šachovej armády ostali údajne iba tri bojaschopné divízie. Prvé výstrely Vojna sa začala v roku 1980 vstupom irackých divízií na územie Chúzestánu a rozsiahlymi náletmi na ciele v iránskom vnútrozemí. Saddám Husajn sa domnieval, že dosiahne bleskové víťazstvo. Iracké vojská, ktoré prenikli na Arabmi obývané územie, však tamojší obyvatelia nevítali ako osloboditeľov, ale dali prednosť úteku do iránskeho vnútrozemia. Keď neskôr ajatolláh Chomejní vyzýval irackých šiitov, aby povstali a nastolili spravodlivú vládu „zodpovedajúcu vôli Alaha“, jeho výzvy nemali nijaký účinok. Žiaľ, v ďalšej vojne, keď sa proti Saddámovi viedla vojna o oslobodenie Kuvajtu, šiiti podobné výzvy poslúchli. No nik im neprišiel na pomoc a iracký režim uskutočnil rozsiahle masakre, čo si tam pamätajú dodnes. V prvej fáze vojny sa zdalo, že Iračania naozaj bleskovo zvíťazia. Podarilo sa im preniknúť asi do hĺbky 80 kilometrov. Lenže útočníci nerátali s niekoľkými okolnosťami. Chomejnímu sa podarilo zjednotiť proti „odvekému“ nepriateľovi všetko iránske obyvateľstvo. Najmä dôstojníci šachovej armády, ktorí mali možno výhrady proti revolúcii, teraz vojnu chápali ako obranu vlasti. Svoju úlohu zohrali aj revolučné gardy, ktoré nedostatok vojenských skúseností nahrádzali fanatizmom. Iračania si tiež neuvedomili problémy, ktoré vyvolal terén vhodný na obranu krajiny. Na severe to boli hory a na juhu ťažko priechodné močariská. Na konci roka sa vojna zmenila na pozičnú. Saddám Husajn začal ponúkať Chomejnímu mierové rokovania. Ten ich však odmietol. Iránska protiofenzíva Na jeseň roku 1981 prešiel Irán do protiútoku na rôznych miestach frontu, ktorý sa tiahol po celej dĺžke hraníc. Prvú protiofenzívu sa Iračanom ešte podarilo odraziť, pretože bola zle pripravená, ale neskôr sa iránske útoky stávali čoraz účinnejšími. Iránci zmobilizovali značnú časť mužského obyvateľstva, od školákov po starcov. Vďaka fanatickým útokom dosiahli viaceré úspechy. Od začiatku roku 1982 sa vojna stávala čoraz strašnejším krviprelievaním. Prevahu Iraku v pozemnej bojovej technike a letectve kompenzovalo iránske velenie nasadzovaním veľkých jednotiek, išlo o tzv. taktiku ľudských vĺn. Obludné napríklad bolo, že do mínových polí boli najprv nahnaní školáci, aby tak vyčistili od mín priestor pre nasledujúci útok. Toto neľútostné ničenie ľudských životov malo predsa za dôsledok, že v máji 1982 museli iracké vojská ustúpiť na líniu, z ktorej sa v roku 1980 začal iracký útok. Iránske velenie chcelo vojnu preniesť na iracké územie. Znova sa pokračovalo v krvavej taktike ľudských vĺn. Iránske útoky však stroskotávali na irackých opevneniach. Hoci Irán získal všetky okupované územia, znova odmietol ponuku na uzatvorenie mieru. Chomejní vyhlasoval, že chce iracký ľud oslobodiť od režimu strany Baas. Lenže tak ako iracký útok zjednotil Iráncov, podobne Chomejního výzvy posilnili pozíciu Saddáma Husajna. Vojna sa tak znova stala pozičnou. Trvalo však ešte nejaký čas, kým si iránske vedenie uvedomilo, že sa mu nepodarí vniknúť hlbšie do irackého vnútrozemia. Obe strany sa pokúšali hrať „kurdskou kartou“. Hoci Kurdi, ktorí žijú v Iráne i Iraku, prijímali zbrane od druhej strany, nemali v úmysle obetovať priveľa životov za záujmy tých, čo v susednej krajine utláčali ich súkmeňovcov. Ani v tejto oblasti sa Husajn a Chomejní od seba navzájom veľmi nelíšili. Vojna rakiet a tankerov Ďalšiu kapitolu násilností v onej nezmyselnej vojne otvoril Irak v roku 1984, keď začal ostreľovať tankery prepravujúce iránsku ropu. Vyvolalo to iránsku protiakciu, vojenské operácie sa preniesli z frontu do hlbokého zázemia. Na Bagdad dopadli iránske rakety a na odvetu zaútočili iracké bombardéry na Teherán. Zahraničná tlač začala písať o „vojne miest“. Neskôr Iračania bombardovali iránske mestá Isfahán, Tabríz, Dezfúl, Ahváz, zasiahli i šiitské posvätné mesto Komm, kde sídlil ajatolláh Chomejní. Iránskou odvetou bolo delostrelecké ostreľovanie irackého mesta Basra, ktoré prakticky zrovnali so zemou. Vtedajší generálny tajomník OSN Javiér Pérez de Cuellar vyzval obe strany, aby neútočili na nevojenské ciele protivníka. Irán i Irak síce vyslovili s výzvou súhlas, ale nerešpektovali ju. Z jej porušovania s veľkým krikom obviňovali druhú stranu. V tejto vojne mal Irak prevahu vo vzduchu, Irán zasa na mori. Počas prvých štyroch rokov vojny Irak túto svoju presilu využíval naozaj iba pri útokoch na vojenské ciele. V oblasti Perzského zálivu sa totiž pohybovali aj tankery prepravujúce ropu. Útokmi na ne chcel Irak donútiť Irán rokovať o mieri, prípadne ak by sa to nepodarilo, prevaha vo vzduchu mala vyrovnať iránsku prevahu v živej sile. Irak začal bombardovať iránske ropné zariadenia, aby pripravil protivníka o zdroj devíz na nákup výzbroje, liekov a potravín. Túto taktiku útokov na ropné zariadenia a tankery si Irak mohol dovoliť preto, že prevažnú väčšinu vyťaženej ropy dopravoval ropovodmi, kým Irán dopravoval ropu do svojich prístavov. Iránci začali útočiť na tankery, ktoré plávali do saudských alebo kuvajtských prístavov, pretože predpokladali, že ich náklad sa po zemi prepravuje do Iraku. Obeťou útokov oboch strán sa stávali cudzie lode, napríklad panamské alebo grécke. USA začali v oblasti Perzského zálivu sústreďovať čoraz väčšie vojenské sily. Vtedy došlo k významnému zvratu s osudnými dôsledkami. Jednou z obetí vojny bol Kuvajt. Ten požiadal USA, aby jeho tankery mohli používať americkú vlajku. Spojené štáty to najprv odmietli, no keď ZSSR naznačil ústretovosť voči tejto požiadavke, Američania zmenili postoj. Plavba pod americkou zástavou však mala dramatické dôsledky. Keď iránske rakety zasiahli kuvajtskú loď pod americkou vlajkou, kde členmi posádky boli dvaja Američania, nasledovala odveta USA. Americké letectvo zničilo dve iránske ropné plošiny a neskôr potopilo niekoľko iránskych vojenských lodí. V americkom Kongrese sa ozvali znepokojené hlasy a Irán vyhlásil, že USA sa fakticky stali Husajnovým spojencom. Neskôr sa ukázalo, že Američania dodávali Iraku niektoré dôverné informácie o iránskych vojenských silách, pretože za horšieho nepriateľa pokladali Irán. Až v roku 1988 si Irán i Irak uvedomili, že ich vojnový konflikt síce môžu viesť do úplného vzájomného vyčerpania, no nedosiahnu ani jeden z plánovaných výsledkov. Za pomoci OSN sa uskutočnili mierové rokovania a v auguste 1988 bolo podpísané prímerie. Arabské krajiny, najmä Kuvajt, stáli na strane Iraku. Kuvajt poskytol Iraku značné pôžičky na nákup zbraní. Husajn sa mu za to v roku 1990 odvďačil okupáciou. Asi nečakal, čo bude nasledovať. Hoci Chomejní v roku 1989 zomrel, v Iráne ešte existuje režim hlásiaci sa k jeho odkazu. Lenže v súčasnosti sú jeho ďalšie osudy veľmi otázne.

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984