Dejiny sa nemajú súdiť, ale vyhodnocovať

Dušan Čaplovič sa narodil 18. septembra 1946 v Bratislave, ale základnú a strednú školu absolvoval v Senici. V roku 1969 ukončil štúdium na Filozofickej fakulte Univerzity Komenského v Bratislave v odbore historické vedy – archeológia. Pôsobil vo Východoslovenskom múzeu v Košiciach, neskôr v rozličných pozíciách v Archeologickom ústave Slovenskej akadémie vied (SAV) v Nitre, v rokoch 1995 až 2001 zastával funkciu podpredsedu SAV. Bol spoluzakladateľom strany Smer (dodnes je jej podpredsedom). V rokoch 2002 až 2006 pôsobil za ňu ako poslanec Národnej rady SR. Od júla 2006 je podpredsedom vlády SR pre vedomostnú spoločnosť, európske záležitosti, ľudské práva a menšiny. S hosťom Slova vicepremiérom Dušanom Čaplovičom sa zhovárali Alena Behúnová a Martin Krno Poznám viacero ľudí, ktorých snom bolo stať sa archeológmi, ale napokon sa vydali na iné, celkom prozaické životné dráhy. Iba vy, hádam jediný, ste, naopak, z archeológie odišli – do vysokej politiky. Prečo? To, že som mohol absolvovať kombináciu archeológia – história bola zhoda náhod. Práve v ten rok otvárali tento ročník na Univerzite Komenského. A trocha som k tomu inklinoval aj cez strýka, ktorý bol archeológom na Oravskom Podzámku. Po pôsobení v oblasti archeológie som neskôr bol podpredsedom Slovenskej akadémie vied, kde som mal na starosti pracoviska spoločenských vied. Vtedy som si uvedomil, že úspešne presadzovať vedu, výskum a vzdelávanie sa nedá iba slušným lobingom a kontaktmi s vplyvnými osobnosťami. Najlepšie to ide, keď človek stojí uprostred politického diania. A tak som sa v roku 1999 rozhodol, že vstúpim priamo do politiky a orientovať sa budem predovšetkým na tú oblasť, ktorá mi bola bytostne a profesijne blízka. To znamená vzdelávanie, veda, výskum, vývoj, inovácie, informačné technológie a podobne. Pomáha vám v politike pôvodné zamestnanie? Samozrejme. Aj v politike sa usilujem držať faktov. Bez zodpovedného narábania s faktami nie je možné byť úspešný vo vede ani v politike. Vedecký prístup, ktorý som získal vo svojej profesii a potom aj v SAV, sa usilujem prenášať aj do politickej praxe. Pretože ak niečo na nejakom vážnom fóre poviem, tak to musí sedieť. Preto si zvyknem dopredu veci preštudovať, stretnem sa s jednou i druhou stranou a až potom vyslovujem svoj názor. Čiže v tomto mi veda pomáha. Na misku váh politiky treba dať rozličné, argumenty. Napokon v mojom konečnom stanovisku istým spôsobom rozhoduje aj určitá hodnotová orientácia. A naopak, ako vicepremiér podporujte teraz archeológov a historikov? Ako podpredseda vlády tak priamo nemôžem konať. Skôr to robí osobne premiér, ktorý obyčajne nájde určité finančné zdroje na rôzne archeologické výskumy. Pomáham vede v tom zmysle, že ak SAV a vysoké školy požadovali určité peniaze na konkrétne zmysluplné projekty, tak sa mi ich podarilo presadiť vo vláde, na ministerstve školstva a financií. Napríklad Belianu. Nová slovenská všeobecná encyklopédia postupne vychádza pod gesciou vlády a najmä vďaka podpore premiéra. Robia sa aj archeologické výskumy. Napríklad pri Poprade-Matejovciach sa podarila objaviť a zachrániť fantastická germánska hrobka, ktorá sa teraz analyzuje v špeciálnych laboratóriách pomocou špičkových technických metód v Nemecku a raz bude verejnosti sprístupnená v Podtatranskom múzeu v Gánovciach. Verím, že prispeje k rozvoju cestovného ruchu v tomto regióne. V čom zase vláde vychádza v ústrety Slovenská akadémia vied? Pristala na našu iniciatívu, aby sa jej ústavy zúčastnili na príprave vízie a stratégie našej spoločnosti a konkrétnych zámerov do najbližšieho obdobia 2020 až 2030. Prevzal som tiež patronáty nad významnými vedeckými konferenciami SAV a vysokých škôl so zameraním na prehĺbenie historického poznania alebo na podujatia, ktoré organizuje Slovenská národná knižnica v Martine či Slovenské národné múzeum v Bratislave. Ak mi dovolí čas, tak na nich aj vystúpim so svojím nielen politickým, ale najmä vedeckým pohľadom na tú konkrétnu tému. Pokiaľ ide o archeológiu, ľudia v poslednom čase najviac vnímali vlaňajšie objavy na Bratislavskom hrade. Máte aj vy na jeho oprave svoje prsty? Tak trocha áno. Otec ma ako chlapca vodil koncom 50. a začiatkom 60. rokov minulého storočia na hrad, keď sa ešte rekonštruoval. Mal som možnosť sa stretnúť s maliarom Jankom Alexym, ktorý bol nadšeným podporovateľom jeho obnovy. Viem, čo si táto národná kultúrna pamiatka vytrpela za bývalej politickej garnitúry, osobitne od prezidenta Antonína Novotného, kým sa rozhodlo, že sa hrad bude rekonštruovať. Pamätám sa, že napríklad aj Červený Kláštor bol v nemilosti, až kým sa jeho obnova nepresadila. Som veľmi rád, že sa vyčlenili finančné prostriedky na archeologický výskum Bratislavského hradu a že tím Margaréty Musilovej dospel k významným objavom, napríklad zlatých a strieborných mincí typu Biatec, ktoré Kelti razili v starej Bratislave. Takže riadne lobujete? Teší ma, že v prípade Bratislavského hradu nebol potrebný veľký lobing. Dôležité bolo rozhodnutie predsedu NR SR a premiéra. Takýto spôsob skôr využívam pri presviedčaní zástupcov diaľničných spoločností, že keď rozbehli veľké dopravné stavby, tak by mali dať plnú šancu archeológom. Aj keď bývajú termíny odovzdávania jednotlivých úsekov autostrády niekedy tvrdé, uznávajú naše argumenty. Iste k tomu prospieva aj osobná podpora premiéra. Spomeniem jeho vzťah k unikátnemu nálezisku v Bojnej. Bez finančného príspevku úradu vlády by sa výskum nemohol realizovať na takejto úrovni. Práce sa rozbehli aj na neďalekom Topoľčianskom hrade, ktorý sa bude komplexne riešiť ako významná kultúrna pamiatka v prospech rozvoja turistického ruchu. Obe lokality ležia v okrese, odkiaľ pochádza Robert Fico... Osobne to chápem. Ide o zdravý lokálpatriotizmus. Navyše aj Robert Fico sa túžil stať archeológom. Len zhodou okolností, že v roku, keď maturoval, sa tento študijný odbor neotváral a tak si vybral právo. Možno inak by bol dnes archeológom. Keď ste nastupovali do funkcie vicepremiéra, často ste hovorili o novom prístupe k výchove k vlastenectvu. V závere volebného obdobia však vaši koaliční partneri zo SNS vaše iniciatívy dotiahli nie veľmi vydareným zákonom. Aký máte na to názor? Politici, ktorí vstupujú do tejto citlivej oblasti, si musia uvedomiť, že vlastenectvo sa nedá nadiktovať žiadnym zákonom. Dá sa preň vytvoriť len istý rámec, istý spôsob dlhodobej výchovy. Mali by sme sa znovu vrátiť k hodnotám, ktoré potrebuje každý človek – mať rád krajinu, v ktorej rástol. Podľa mňa sa vlastenectvo začína najprv poznávaním vlastného regiónu aj dejín vlastnej rodiny, lebo v nej sa to všetko formuje. Potom sa môže orientovať aj v širších zemepisných a národných súvislostiach bez toho, aby si nevážil aj iné národy, či etniká, ktoré v jeho vlasti v minulosti žili, či doteraz žijú. Inak nemôže byť dobrým vlastencom vo vzťahu k vlastnej krajine, či vlastnému štátu. A pokiaľ ide konkrétne o spomínaný vlastenecký zákon? Chyba sa stala v tom, že sa na posilnenie úcty k štátnym symbolom nevyužil existujúci špeciálny zákon, ktorý by sa dal náležite novelizovať, kde by sa vytvoril priestor na princípe dobrovoľnosti a sebavedomia. Stále si myslím, že na Slovensku chýba jedna jediná vec, to čo v iných krajinách je samozrejmé. Tam k tomu dospeli dlhoročným vývojom. Pred každou verejnou inštitúciu, či ide o štátnu správu alebo o samosprávu, pred všetkými školami, všade visí štátna zástava. Nevidel by som žiaden problém, keby sa to jasne v zákone definovalo aj s úctou pri jej vztyčovaní. V Dánsku vejú celý rok štátne zástavy aj pred súkromnými domami... To už je vecou každého občana, aby sa sám rozhodol. Nechcel by som, aby to bolo povinné ako kedysi na 1. mája. Malo by to vychádzať zvnútra človeka, teda z vlastného presvedčenia. Vyrastali sme v minulom storočí často v prostredí, ktoré nás hádzalo – ako hovoril Alexander Matuška – medzi dvoma plotmi. Raz sme boli až príliš bujní vlastenci a vzápätí sme boli veľmi vlažní k týmto hodnotám. To sa musí vytvoriť medzigeneračne. Samozrejme, dá sa pritom využiť aj legislatíva o štátnych symboloch. Treba však jasne definovať, ako a kedy ich používať. Povedzme aj štátnu hymnu. Bol by som nerád, keby pôvodne ľudová pieseň, ku ktorej text napísal pred takmer 170 rokmi Janko Matuška, v nových generáciách zase zľudovela a stala by sa dôvodom na všelijaké úškrnky a znehodnocovanie. Musí mať svoju prirodzenú vážnosť a pravidlá, kedy ju použiť. Ak sa rodičia, ich deti, študenti a prirodzene učitelia dobrovoľne rozhodnú, že si ju budú hrať každý týždeň pred začiatkom vyučovania, nech si ju zahrajú, no nech sa to nikomu neprikazuje. Na druhej strane, pedagógovia by sa mali viac venovať tomu, aby žiaci vedeli hymnu zaspievať na hodinách hudobnej výchovy, aby sa aj o ďalších štátnych symboloch učili na občianskej výchove či na dejepise. Aby sa práve tak kreoval vzťahu k nim a vôbec k našej štátnosti. Čo s vlasteneckým zákonom, ktorý vrátil prezident do parlamentu a poslanci by mali ešte tento mesiac o ňom znovu rokovať? Treba zvážiť, ako k tomu budeme pristupovať. Vo vláde sme k návrhu zákona, ktorý predložili poslanci za SNS, nezaujali odporúčacie, ani negatívne stanovisko. V rámci koaličných rokovaní sa v ňom mnohé veci zmenili. Neskôr sa urobili zmeny aj v druhom čítaní v parlamente. Pre mňa by bolo ideálnejšie prijať novelu zákon o používaní štátnych symbolov nie k 1. septembru, o 1. apríli ani nehovoriac, ale k 1. januáru, ktorý sa viaže k vzniku Slovenskej republiky. Mal by byť taký, aby zaň mohli hlasovať poslanci za vládnu koalíciu i opozíciu. Ide predsa o symboly nášho štátu. Prispeje k výchove vlastenectva aj chystaná jazdecká socha Svätopluka na Bratislavskom hrade? Čudujem sa niektorým kolegom historikom, keď tvrdia, že Svätopluk tam nikdy nebol a preto tam jeho socha nemá čo hľadať. V ranom stredoveku, keď k moci nastúpili Mojmírovci, v stredoeurópskom priestore nemali vznikajúce štáty jedno pevné sídlo. Veď ani Karol Veľký nikdy nesídlil iba v Aachene. Tam ho korunovali, ale stále chodil po významných hradiskách, hradoch a formujúcich sa mestách v regiónoch. To isté platilo aj o Rastislavovi, či Svätoplukovi. Bolo by chybné tvrdiť, že jednému patrí Devín a druhému Bratislava, či Nitra. Raz navštívili jedno sídlo, raz druhé, ako si to situácia vyžadovala. Navyše obe osobnosti treba vidieť aj nadčasovo a ja nemám problém s tým, že Svätopluk bude mať sochu práve na Bratislavskom hrade, ktorý je i historicky spojený s hlavným mestom Slovenskej republiky a bol významným strategickým hradiskom v období, keď panoval Svätopluk. Pevne verím, že raz bude Rastislavova socha na Devíne. A nezabúdate na Nitru? Určite nie. Vďaka tomu, že mesto a Archeologický ústav SAV našiel spoločnú reč s tamojším biskupstvom, ktoré na Nitrianskom hrade vybudovalo krásnu klenotnicu a opravuje aj katedrálny chrám, vytvoril sa neopakovateľný priestor príťažlivý pre domácich i zahraničných návštevníkov. Na hrade už stojí súsošie svätých Cyrila a Metoda od akademickej sochárky Ľudmily Cvengrošovej. A Cyril a Metod patria aj do oblasti Komárna, lebo sa predpokladá, že tamojším brodom cez Dunaj prešli na územie dnešného Slovenska. Takže našli by sa miesta aj pre ďalšie sochy. Ja s tým nemám problém. Skôr ho mám s tým, ako naučiť ľudí, aby chápali významné osobnosti našich dejín s istou sympatiou. Tak ako je to inde. Keď prídem do USA a rozprávam tam o slovenských dejinách, otvárajú na mňa ústa. Veď história ich štátu sa začína Georgeom Washingtonom. Naša štátnosť sa viaže s veľkomoravskou tradíciou, s nitrianskym biskupstvom, s hodnotami, ktoré tu nezvratne existovali. Takže, ak budú vznikať iniciatívy na osadenie sôch, vždy ich budem podporovať. Nemyslím len na veľkomoravské obdobie, národné osvietenstvo či celé 19. storočie. Aj v stredoveku sme my Slováci mali dostatok osobností, ktoré si takúto česť zaslúžia, napríklad palatín Juraj Turzo. Pri nedávnej návšteve Dmitrija Medvedeva v Bratislave sa plejáda opozičných politikov a komentátorov dožadovala, aby sa ruský prezident ospravedlnil za sovietsku okupáciu Československa v auguste 1968. Dokedy by si mali národy navzájom vyčítať príkoria z histórie a žiadať ospravedlňovania? Pre historikov, nie pre politikov, platí, aby sa vracali k poznaniu, štúdiu dejín. Nemajú ich však súdiť, ale vyhodnocovať. A politici sa musia držať faktov a poznatkov. Spoločné vyhlásenie slovenského a ruského prezidenta sa týkalo 65. výročia skončenia druhej svetovej vojny. Tak sa malo v dokumente deklarovať jednoznačné stanovisko k podielu Sovietskeho zväzu na oslobodzovaní Slovenska. Na Slavíne a inde v našej republike ležia tisíce hrdinov Červenej armády. K ďalším, povedal by som, traumatickým bodom našej spoločnej histórie, či to bol rok 1948, alebo 1968, sa treba vrátiť v iných súvislostiach. A tieto historické fakty vyhodnotiť aj v spolupráci s partnermi. A nie sa stále, dookola ospravedlňovať. Potom by sme mohli žiadať, aby sa nám ustavične ospravedlňovali aj Maďari, Poliaci, Bulhari, ktorých vojaci tu tiež pred 42 rokmi boli a okupovali našu vlasť. Ale pripomínať tie udalosti a ich obete je dôležité pre nové generácie, aby vedeli, čo sa tu stalo a že to bola zlá cesta. Pripomínať v rámci vyučovania na školách, v rámci celoživotného vzdelávania, a samozrejme, v našich múzeách, na výstavách, v audiovizuálnych programoch v televízii a podobne. Spolu s ďalšími negatívnymi, ale aj pozitívnymi stránkami slovenskej, československej, uhorskej, rakúsko-uhorskej či európskej histórie. Keď sa hovorí o vzájomnom ospravedlňovaní, hádam by sme si mohli takto prehadzovať horúci zemiak najmä s našimi južnými susedmi. Ako by sa mali vzťahy medzi Slovenskom a Maďarskom rozvíjať nezávisle od toho, kde aká vláda bude? Musí byť, samozrejme, záujem z jednej i druhej strany. Vlády na oboch brehoch Dunaja by mali túto vec nechať na historikov. A tí si musia uvedomiť, že nie sú sudcovia, ale ľudia, ktorí majú na základe faktov vysvetliť a zdokumentovať dejiny. Preto sme pod mojou gesciou pristúpili k vytvoreniu spoločnej slovensko-maďarskej publikácie, ktorá priblíži pohľady historikov z oboch štátov na jednotlivé obdobia. Uskutočnilo sa niekoľko stretnutí. V samostatnej publikácii bude na tú istú tému na jednej strane príspevok slovenského historika, na druhej maďarského. Každý si bude môcť vyhodnotiť, kde sú rozdiely a čo nás spája a v závere sa to zhrnie. Nik nemôže očakávať, že ich pohľady budú rovnaké. Ani s Rakúšanmi Maďari nezostavia spoločné dejiny, pretože majú iné názory napríklad na Alexandra Bacha a Klemensa W. Metternicha. V časopise História už vyšli kapitoly, ktoré populárnym štýlom napísali slovenskí autori. Pevne verím, že obe nové vlády nájdu dotácie na vytlačenie spoločnej knihy. My by sme ju na rozdiel od Maďarov chceli vydať aj v angličtine, aby aj v Európe pochopili naše historické reálie. Za posledné štyri roky ste prichádzali s viacerými víziami, ale potom vám dlhšie trvalo, kým sa zrealizovali. Ak vôbec... Nie je chyba, že na rozdiel od ostatných členov vlády nemáte vlastný rezort so širokým odborným zázemím i osobitnou kapitolou v štátnom rozpočte? Áno, my sme s premiérom na úrade vlády iba podnájomníci. Máme svoje „právomoci“, ale bez konkrétneho rezortu. Koordinujeme činnosť ministerstiev, zabezpečujeme plnenie uznesení vlády bez zodpovedajúcich kompetencií na sekcie na Úrade vlády SR. Žiaľ, tak je postavený tzv. kompetenčný zákon. Navrhovali ste, aby sa využívanie fondov Európskej únie a jeho kontrola sústredili na úrade vlády. Napriek mnohým škandálom osobitne na ministerstvách vedených nominantmi SNS sa tak rozhodlo až na sklonku účinkovania súčasnej koalície. Podľa nových, prísnejších pravidiel sa v tomto smere bude riadiť až budúca vláda po voľbách. Prečo to trvalo tak dlho? Presun koordinácie centrálneho koordinačného orgánu práce s eurofondmi na úrad vlády som vždy považoval za prioritné. Ale nestretalo sa to s najlepšou odozvou u nášho koaličného partnera. Inak, zbabral to môj predchodca vo funkcii Pál Csáky. Neplnil si povinnosti s agendou eurofondov a tak sa ich radšej rýchlo vzdal, či presnejšie vnútrostranícky ich presunul na rezort výstavby a regionálneho rozvoja ministrovi Lászlóovi Gyurovszkému z SMK. Koordináciu týchto fondov musí mať podľa mňa pod palcom nadrezortná inštitúcia – úrad vlády. Keď bol v Rakúsku kancelárom Wolfgang Schüssel, zobral si pod svoju gesciu zavedenie e-governmentu. Rakúsko bolo dovtedy v rámci jeho prípravy medzi európskymi štátmi kdesi v poslednej tretine. Vďaka koordinácii z jedného centra sa dostalo na čelo tohto pelotónu. Prvý raz ste hovorili o internátnych školách niekedy v roku 2008. Vážnejšie sa tým vláda zaoberá až krátko pred voľbami. Nie je už neskoro? Stále tvrdím, že nejde o internátne školy len pre Rómov, ale o poskytnutie pomoci deťom zo sociálne vylúčeného prostredia. Hoci túto ohrozenú skupinu najviac tvoria rómske deti. Som presvedčený, že treba presviedčať rodičov, starých rodičov, aby nehovorili len o svojich právach, ale aj o povinnostiach. A jednu z najdôležitejších zodpovedností majú vo vzťahu k deťom. Aby ich vychovali a umožnili im vzdelávať sa. Je dosť náročné, aby to pochopili? Na jednej strane sa hovorí, aký majú Rómovia obdivuhodný vzťah k deťom, ale celkom inak to vyzerá, keď ide o to, aby zabezpečovali ich povinnú školskú dochádzku. Deti ostávajú v takomto prostredí segregované a vylučujú sa z ostatnej spoločnosti. Mali by sa internátne školy vytvárať skôr na povinnom, alebo dobrovoľnom princípe? Nebojíte sa, že sa v druhom prípade minú účinku? My to musíme nechať na rozhodnutí rodičov, aby sa ich deti dostali z osád, kde vládnu najhoršie podmienky. Erika Schlagerová z Helsinskej komisie pri Kongrese USA nám radila, aby sme si zobrali príklad z Gándhího školy v Pätikostolí (Pécsi), ktorá takto funguje. Ale na Slovensku takéto zariadenie máme! V Kremnici. Ing. Ján Hero tam vedie Súkromnú spojenú školu, ktorú navštevujú aj žiaci z Bardejova-Poštárky. Môžu absolvovať osemročné gymnázium a potom ísť do praxe alebo sa ďalej vzdelávať. Dajme šancu novej generácii Rómov a tým, ktorí sa nie z vlastnej viny ocitli na periférii spoločnosti, aby sa mohli vyučiť remeslu alebo sa ďalej učili v oblasti, pre ktorú majú unikátne danosti. Napríklad Microsoft a IBM podporuje počítačové triedy. Jednu takú zaviedli aj v regióne Humenné, kam chodia rómske deti. A je úžasné, ako ich práca s počítačmi zaujala. Ide o to, aby sa talentované deti neponechávali v ťažkom prostredí „segregovaného geta“. To sa dá zvládnuť iba tým, že im dáme šancu vzdelávať sa na základnej, strednej alebo aj na vysokej škole. S uzavretým stredoškolským, bakalárskym či magisterským vzdelaním sa ľahšie uplatnia na trhu práce. A v akom štádiu je projekt internátnych škôl? Vláda ho ešte neschválila. Najprv sme prijali isté opatrenia, aby sa vypracovali takéto pilotné projekty na ministerstve školstva. Keď sa pripravia, využijeme nové poznatky, skúsenosti, aby sa zaviedli do praxe. Myslíte si, že do takýchto škôl dostanete aj nerómske deti? Choďte sa pozrieť do základnej školy v Jasove, ktorú riaditeľka výrazne zmodernizovala. Pôvodne z nej odchádzali nerómske deti. A dnes, hoci väčšinu žiakov tvoria deti z rómskych rodín, opäť prichádzajú aj nerómske. Závisí to od prostredia a najmä od učiteľov. Ale aj od samosprávy a štátu, ako pomôže. Problém skôr spočíva v tom, že médiá tento projekt neustále spochybňujú, ukazujú len na negatíva, pozitíva akoby zatajovali. Napríklad úspechy základnej školy v Jakubanoch pri Starej Ľubovni, kde skvele dokážu pripraviť chlapcov i dievčatá na remeslá. Bude tam mať stredná odborná škola detašované pracovisko s dvojročným vzdelávaním pre krajčírky, kuchárov, stolárov atď. Po parlamentných voľbách pred štyrmi rokmi ste verejne hovorili o vládnej koalícii s KDH, ktorá sa vám vo vtedajšej situácii zdala optimálna. Nedávno ste ľudí prekvapili vyjadrením, že ste za kontinuitu súčasnej koalície... Nepovedal som, že vidím hlavný zmysel v kontinuite súčasnej vládnej koalície, ale v súčasných hodnotách. Aby sa ďalej napĺňali. Myslím predovšetkým na solidaritu, sociálny štát, na oblasť vedomostnej spoločnosti. Aby sme mohli v tomto všetkom ďalej napredovať, treba na to mať spoľahlivých partnerov. Musíme však nájsť styčné body s budúcimi partnermi, ktoré nás budú spájať pri zabezpečovaní vládnutia v najbližšom volebnom období. Treba však dodať, že čím bude menej koaličných partnerov, tým bude vláda stabilnejšia.