Ilúzia dohody
Nezhody okolo interrupčného zákona, zmluvy s Vatikánom a antidiskriminačného zákona, vzájomné obvinenia z rozvracania koalície, z politického zneužitia polície, vydieranie, hrubý nátlak a aby toho nebolo málo, trestné oznámenia medzi koaličnými partnermi. A výsledok dvojhodinového rokovania: koaličná kríza zažehnaná. Predsedovia strán sa za zatvorenými dverami koaličnej rady nestretli bezmála dva mesiace. Za ten čas stihol do horúceho koaličného hrnca pribudnúť okrem ďalších obvinení z rozvracania koalície a vydierania koaličného partnera aj taký unikát ako trestné oznámenia medzi koaličnými partnermi. Také niečo sme na Slovensku ešte nemali. Dzurindova ofenzíva Na vystupovanie, resp. nevystupovanie premiéra Dzurindu v čase koaličných nezhôd a sporov sme si už mohli zvyknúť. „Budem konať až vtedy, ak uznám za vhodné,“ a tak ďalej a tak podobne. Samozrejme, ak nešlo o jeho ľudí, záujmy jeho strany, či ľudí a skupín stojacich za nimi. Takisto sa premiér po dlhé týždne nezapájal ani do sporu KDH verzus ANO. Nech sa len tlčú po hlavách, SDKÚ z toho získa profit ako najzodpovednejšia zo zodpovedných. Ako vždy. Do ofenzívy prešiel až v posledných týždňoch. Jasne označil údajného vinníka krízy, jednoznačne sa postavil na jednu stranu barikády a verejne tak priznal hru troch na jedného. Pre ANO nič iné, ako potvrdenie vlastných slov: „v koalícii sa s nami zaobchádza ako do počtu, hrá sa na nás presilovka, to je neprípustné“. V deň koaličnej rady predseda SDKÚ ešte raz pritvrdil a ANO postavil pred zjavné ultimátum. A aby to náhodou nebolo málo, SDKÚ, SMK, KDH sa demonštratívne stretli na starostlivo utajenom a následne iniciatívne vyzradenom rokovaní s opozičnou Ľudovou úniou Vojtecha Tkáča. Vydieranie či prinajmenšom nátlak na koaličného partnera, aký sme na Slovensku tiež ešte nezažili. Všetka česť, o koaličných vzťahoch a spôsoboch spolupráce vypovedá viac, než by bolo treba. ANO bola napriek silným slovám („zastrašiť sa nedáme“) dostatočne ponížená, hádam už pochopila, že nik nie je nenahraditeľný a proti presile troch nemá šancu. Pôda pred koaličnou radou bola pripravená podľa plánu. Čo za čo? Keď večerné správy priniesli zábery, na ktorých najskôr podpredseda ANO Ľubomír Lintner a následne aj Pavol Rusko s Jirkom Malchárkom opúšťajú rokovanie rady, vyzeralo to na poriadne horúcu výmenu názorov. Nočné správy však hlásili prekvapivý výsledok: koaličná kríza je (aspoň dočasne) zažehnaná, dohodli sme sa na spoločnom postupe a na „stopercentnom dodržiavaní koaličnej zmluvy“. Čo sa teda stalo? Je pozoruhodné, ako sa drvivá väčšina slovenských novinárov uspokojila s oficiálnym vysvetlením a nepýta sa, čo je skutočne za tou záhadne hladko dosiahnutou dohodou. Čo za čo, čo kto ponúkol, čoho sa kto vzdal, čo za to dostal, prípadne čo mu za to bolo sľúbené? Samozrejme, popri mocenskom vplyve je potrebné (tak ako vždy až v prvom rade) myslieť na peniaze. Mimochodom, vláda minulý týždeň rozhodla o doprivatizácii strategických monopolov. ANO a najmä jej predseda si najneskôr v deň konania koaličnej rady definitívne uvedomil, že zvyšná koaličná trojka má pripravené aj alternatívne riešenie a teda pohrozením odchodu z koalície nič nedosiahne. Predovšetkým by sa odchodom Pavla Ruska z koalície nekonal rozpad vlády. Nijaký rozpad vlády znamená zotrvanie Vladimíra Palka v kresle ministra vnútra. Znamená, že problém P. Ruska ostáva nevyriešený. Z opozičných lapvíc by bol dosah P. Ruska na riešenie vlastných problémov podstatne menší. ANO teda vedela, že s veľkými tromfami už hrať nemôže. Preto sa pravdepodobne uspokojila s prísľubom premiéra, že ten na žiadosť strany nebude robiť nijaké problémy s odvolaním vládnych nominantov ANO, Nemcsicsa a Opaterného. To premiérovi mohlo stáť za dočasné upokojenie nespokojného koaličného partnera. A Rusko bude môcť aspoň na tomto fronte vykázať akú-takú výhru. Výmena Nemcsicsa a Opaterného bude pre ostatných ministrov ANO jasným signálom, že vnútrostranícka opozícia do budúcnosti nebude tolerovaná. Situácia s ANO sa však môže radikálne zmeniť po udalostiach z konca týždňa. Ak sa žiadosť o zbavenie imunity Pavla Ruska skutočne dostane do parlamentu a predseda koaličnej strany a podpredseda parlamentu bude trestne stíhaný (tiež novinka na slovenskej politickej scéne), potom je osud strany a jej poslaneckého klubu viac ako otázny. Sporné body odročené Aj osud interrupčnej novely, najproblematickejšieho bodu koaličného sporu, ostáva otvorený. Isté je, že sa na program dňa v parlamente dostane až po rozhodnutí Ústavného súdu SR. Tu však už môže byť rozloženie síl v koalícii podstatne iné ako dnes. SDKÚ už ohlásila, že jej poslanci budú v parlamente hlasovať tak, aby bol v otázke interrupcií zachovaný dnešný status quo. To znamená, že v prípade, že ÚS SR rozhodne v neprospech podania KDH, v menšinovej a defenzívnej pozícii sa môže ocitnúť nečakane práve toto hnutie. Menšinová pozícia hrozí KDH aj v otázke antidiskriminačného zákona, ďalšieho koaličného sporného bodu. Tento zákon predkladá podpredseda vlády Pál Csáky a bude mať podporu tak SMK, ako aj SDKÚ a samozrejme ANO. Pri zmluve s Vatikánom o katolíckej výchove a vzdelávaní je situácia odlišná, je pravdepodobné, že táto zmluva získa v NR SR podporu SDKÚ a SMK. Tu je hlasovanie ANO ešte otvorenou otázkou. Väčšina sporných bodov koalície ostáva teda otvorených aj po rokovaní koaličnej rady. Dohodu, ohlásenú po jej ukončení možno označiť nanajvýš ako dohodu o tom, že sa budeme usilovať dohodnúť. Premiérov problém menom „skupinka“ Koalícia je aspoň na čas upokojená, ANO na istý čas spacifikovaná, dostatočne zamestnaná sama sebou, Dzurindova ofenzíva sa vyplatila. Premiér bol však ku konaniu dotlačený, musel na chvíľu upokojiť aspoň jedno bojisko. Čaká ho, resp. jednou nohou už je v súboji podstatne ťažšom ako ten s ANO. V súboji, v ktorom v spravodajských hrách budú lietať len ostré náboje. V súboji, v ktorom sú v ohrození premiérovi najbližší spojenci, a tým aj on sám. V súboji, ktorého ohnisko vedie naprieč jeho vlastnou stranou. V súboji, v ktorom ide skutočne o veľké, veľké peniaze.
