August 1968
Na tú noc z 20. na 21. augusta 1968 nikdy nezabudnem. Myslím, že to bolo okolo jedenástej v noci, keď sa prerušil štandardný rozhlasový program a hlásateľ oznámil, že máme zotrvať pri rozhlasových prijímačoch, pretože sa očakáva veľmi dôležitá správa. Po tomto hlásení však všetky československé rozhlasové stanice zmĺkli. Ozvali sa až ráno. Mohli sme si vypočuť správu, že naša krajina je okupovaná vojskami Varšavskej zmluvy a stanovisko predsedníctva ÚV KSČ. Patrí k paradoxom dejín, že zatiaľ bol odsúdený iba pôvodca vypnutia československých vysielačiek – Karel Hoffman. Ako som sa však neskôr dozvedel, zabudol dať príkaz vypnúť aj rozhlas po drôte, takže sa aspoň časť obyvateľstva okamžite dozvedela nielen to, čo sa stalo, ale aj aké stanovisko k tejto udalosti zaujalo vedenie KSČ. Skoro ráno sa v éteri tiež zjavila vysielačka, ktorá sa nazývala Vltava. Jej hlásatelia čítali text údajného pozvania skupiny československých politikov, aby „bratské“ krajiny pomohli „potlačiť kontrarevolúciu“. Býval som vtedy na predmestí Bratislavy a napriek tomu, že v uliciach boli cudzie tanky, mestská doprava fungovala. Hlúčiky obyvateľov sa snažili cudzím vojakom vysvetľovať, na čom sa zúčastňujú. V uliciach sa tiež zjavili plagáty a letáky v podobnom množstve ako o 21 rokov neskôr, v novembri 1989. Od vnútrostraníckeho sporu k reforme Ruský spisovateľ Iľja Erenburg popísal dianie v ZSSR v románe Odmäk. Bol to symptomatický názov. Po oteplení, ktoré nastalo po 20. zjazde KSSZ, prišli v roku 1964 opäť neostalinistické mrazy, keď brežnevovská klika odvolala Chruščova. Lenže u nás odmäk pokračoval. Na čele krajiny stál Antonín Novotný. Ide o krajne kontroverznú politickú figúru. Moskva naňho tlačila, aby povolil rozmiestnenie sovietskych posádok na území ČSSR. Túto požiadavku jednoznačne odmietol. Rovnako však odmietal tlaky zo Slovenska, aby sa zmenil model spolunažívania Čechov a Slovákov. Počas Slovenského národného povstania bola jedným z hlavných programov transformácia Československa na federáciu. V 60. rokoch sa KSČ začala deliť na dve frakcie, ktoré sa v tom čase nazývali „progresivisti“ a „konzervatívci“. Antonín Novotný medzi nim kolísal. Pripustil napríklad istú ekonomickú reformu, no nesmela sa nazývať „Nová sústava riadenia“, ale „Zdokonalená sústava riadenia“. Diali sa aj ústupky v kultúrnej politike a aspoň trocha sa otvárali okná do sveta. Vo vedení sa začal boj, ktorý sa postupne zostroval. Vyriešiť ho malo nakoniec plénum ÚV KSČ na konci roku 1967. Došlo však k paradoxu. Proti Novotnému sa spojili obe krídla strany. Novotný zavolal do Prahy Brežneva, kde ten vyslovil historické a neskôr veľa ráz citované slová: „Eto vaše delo“ (To je vaša záležitosť). Progresivisti si však neuvedomili jednu dôležitú okolnosť. Nijaký sovietsky politik nebol natoľko vo vleku armády ako Brežnev. Takže už v roku 1967 rátali v Moskve so vstupom sovietskych vojsk do ČSSR. Buď vedenie KSČ zvolí poslušnú bábku z radov konzervatívcov a tá skonštatuje, že na ochranu našej západnej hranice pred „úkladmi imperialistov a revanšistov“ je potrebná „bratská pomoc“, alebo progresivistu, ktorý dá svojimi reformami zámienku na intervenciu. Plénum však zvolilo na čelo strany osobnosť, ktorá (aspoň dočasne) vyhovovala obom stranám – Alexandra Dubčeka. Ten vyrastal v ZSSR a v tom čase dobe dokonca hovoril so silným ruským prízvukom. Absolvoval aj stranícku školu v Moskve. Pre progresívne krídlo bolo však prijateľné, že kým stál Dubček na čele KSS, na Slovensku reformy zašli možno ešte troška ďalej ako v českých krajinách. Jeden z jeho blízkych priateľov sa volal Vasil Biľak a práve on nastúpil na dovtedajší Dubčekov post v Bratislave. Došlo k zaujímavému zvratu, tak ako Slovensko do januára 1968 české krajiny predbiehalo, teraz začalo zaostávať. Od januára do augusta Antonín Novotný zastával nielen funkciu na čele KSČ, ale po smrti Antonína Zápotockého v roku 1957 sa nechal zvoliť aj za československého prezidenta. Spojenie týchto funkcií napríklad ostro kritizoval rehabilitovaný Gustáv Husák. V januári 1968 sa však rozhodlo, že Novotný vo funkcii prezidenta ostane. Prvé zmeny v pomeroch v krajine naznačil zjazd jednotných roľníckych družstiev v prvých februárových dňoch 1968. Požadoval, aby pracovníci v poľnohospodárstve boli v dôchodkovej a sociálnej oblasti zrovnoprávnení s ostatnými pracujúcimi a aby vznikla organizácia reprezentujúca záujmy družstevných roľníkov. V marci 1968 ČTK uverejnila správu, že na Západ utiekol generálmajor J. Šejna, poslanec vtedajšieho parlamentu. Mal byť stíhaný kvôli korupčnej afére, no zároveň sa ukázalo, že bol zapletený do akýchsi Novotného príprav zvrátiť jeho odvolanie za pomoci armády. To vyvolalo v krajine ostré protesty. Verejnosť požadovala nielen odstúpenie Antonína Novotného z postu hlavy štátu, ale aj zrušenie cenzúry. Tieto požiadavky podporili aj okresné konferencie KSČ, kde delegáti požadovali, aby boli podrobne informovaní o priebehu dovtedajších zasadaní vedenia strany. Tak vlastne nepriamo podporili požiadavky zrušiť cenzúru. Dvadsiateho prvého marca 1968 zasadala Ústredná rada odborov. Na nej sa presadili požiadavky, že odbory nemajú byť povestnou „prevodovou pákou“ strany, ale majú reprezentovať a obhajovať záujmy pracujúcich. O deň neskôr Antonín Novotný oznámil abdikáciu z funkcie prezidenta ČSSR. V ten istý deň sa v nemeckých Drážďanoch konalo stretnutie predstaviteľov ZSSR, Maďarska, Poľska, Bulharska, NDR a Československa. Naši predstavitelia boli upozornení, že vývoj v krajine sa ostatným účastníkom rokovaní prestáva páčiť a že by sa mali realizovať príslušné opatrenia. Bol to zreteľný varovný signál. Nastáva obdobie niekoľkých doslova opojných mesiacov. Noviny zmenili svoj obsah a stali sa zaujímavejšími. V krajine sa začalo diskutovať o rozsiahlych reformách. Bola to jednak premena dovtedajšieho centralistického modelu štátu na federáciu, hovorilo sa o tom, že ostatné politické strany, ktoré boli dovtedy doslova „tieňové“, by mali mať vytvorený priestor pre svoju činnosť (v tejto súvislosti sa vyslovila tiež požiadavka obnovy sociálnodemokratickej strany). Tzv. Šikova ekonomická reforma by bola mala zaviesť do hospodárstva trhové prvky a umožniť pracujúcim spoluzúčastňovať sa na riadení výroby prostredníctvom ich rád. Zároveň sa otvorila otázka politických procesov v 50. rokoch a vyslovila sa požiadavka rehabilitácie ich obetí. V apríli 1968 prijal ÚV KSČ Akčný program strany. Do zahraničia jeho text ČTK šírila pod príznačným názvom Československá cesta k socializmu. Program sľuboval zásadné ekonomické a politické reformy. Lenže už samotný názov naznačoval jednu podstatnú okolnosť – KSČ sa chcela vrátiť k svojmu programu, ktorý mala bezprostredne po druhej svetovej vojne, teda pred február 1948. V apríli sa mali konať voľby do parlamentu a národných výborov, no predsedníctvo parlamentu rozhodlo o posunutí ich termínu. Došlo však k zmene jeho vedenia, jeho predsedom sa stal Josef Smrkovský. V máji 1968 došlo k výmene vlády, jej novým predsedom sa stal Oldřich Černík. Vládny program vychádzal z akčného programu KSČ. Keď v máji 1968 navštívila československá stranícka a vládna delegácia Moskvu, tón varovaní sa zostril. Časť krídla KSČ nepopierala sovietsku tézu o existencii „kontrarevolučných síl“. Odpoveď na otázku, ako sa tieto sily prejavujú, znela, že napríklad v snahe obnoviť sociálnodemokratickú stranu. Delegácia sovietskemu vedeniu sľúbila, že bude „bojovať proti pravicovým silám“. Tón zo strany ZSSR a jeho spojencov sa zostroval, v júli 1968 sa konalo stretnutie vo Varšave, kde na adresu ČSSR padlo osudové slovo „kontrarevolúcia“. Na argumenty, že u nás sa predsa nedialo nič podobné ako napríklad na jeseň v roku 1956 v Maďarsku, Moskvou riadená propaganda začala používať pojem „plíživá kontrarevolúcia“. Začali sa aj u nás ozývať sily spojené s tradíciami 50. rokov. Devätnásteho júna 1968 sa v Prahe – Ruzyni zišiel aktív ľudových milícií, odkiaľ sa poslal „pozdravný list sovietskemu ľudu“. Moskovská Pravda 30. júla uverejnila list 99 zamestnancov závodu Praga v Prahe, kde sa písalo o „hroziacej kontrarevolúcii“ a „nutnosti priateľstva so sovietskym ľudom“. Pomaly začínalo byť takmer každému v našej krajine jasné, že hrozí invázia. Od polovice augusta začala na území NDR vysielať rozhlasová stanica v českom jazyku. Obsah jej vysielania bol jasný, „zdravým silám v ČSSR príde čoskoro internacionálna pomoc“. Keď v noci z 20. na 21. augusta 1968 dostali účastníci zasadania Predsedníctva ÚV KSČ správu, že hranice krajiny prekročili vojská piatich krajín Varšavskej zmluvy, Alexander Dubček vraj zareagoval slovami „ako mi to mohli spraviť!“. Poaugustový vývoj Čo sa dialo bezprostredne potom, sme už čiastočne naznačili. Predsedníctvo väčšinou hlasov prijalo vyhlásenie k československému ľudu. Hoffman zlyhal, pretože nevyradil z činnosti rozhlas po drôte. Neskôr do budovy ÚV KSČ prišli sovietski vojaci a prítomných zatkli a dopravili na sovietske územie. Podľa niektorých verzií mali byť postavení pred revolučný tribunál a skončiť podobne ako v Maďarsku Imre Nagy. Lenže neschopný bol nielen Hoffman. Súčasťou sovietskeho scenára malo byť vytvorenie tzv. robotnícko-roľníckej vlády, ktorá by legalizovala nielen intervenciu, ale aj revolučné tribunály. Nástupcom Antonína Novotného sa stal Ludvík Svoboda. Išlo o bývalého vojaka, veliteľa československého armádneho zboru, ktorý spolu s Červenou armádou bojoval za oslobodenie Československa. Po oslobodení bol ministrom národnej obrany, no v päťdesiatych rokoch bol prenasledovaný a rehabilitovali ho až po zásahu sovietskej strany. Organizátori invázie rátali so Svobodovou automatickou poslušnosťou. Svoboda však odmietol legitimizovať Sovietmi pripravovanú bábkovú vládu. Hoci okupanti obsadili budovy rozhlasu a televízie, nepodarilo sa im ich vyradiť z činnosti a ony naďalej vysielali z náhradných priestorov. Ich prostredníctvom oznámil prezident Svoboda, že odchádza do Moskvy rokovať o vzniknutej situácii. Možno vďaka tomu sa z väzňov, kandidátov obetí revolučného tribunálu, stala oficiálna delegácia, ktorá podpísala povestné Moskovské protokoly. Tie okrem iného požadovali nielen znovuzavedenie cenzúry, ale aj to, aby osoby, ktoré spolupracovali pri príprave a uskutočnení invázie, neboli nijako postihnuté. Obdivuhodné tiež je, že v okupovanej Prahe sa podarilo zorganizovať mimoriadny 14. zjazd KSČ, ktorý odsúdil okupáciu a zvolil nové stranícke orgány zložené prevažne z reformistov. Žiaľ, na zjazd sa dostavilo len necelých 10 percent slovenských delegátov, čo kolaborantom umožňovalo spochybňovať jeho legitimitu. Od augusta 1968 do apríla 1969 nastal vnútropolitický boj o ďalší vývoj. V tom období panovali ilúzie najmä okolo osoby Gustáva Husáka, ktorý mal po svojom prepustení kontakty s tými silami v strane, ktoré chceli uskutočniť reformy. Medzi mládežou sa niekedy v auguste či septembri 1968 hovorila riekanka „S Dubčekom a Husákom vyženieme Rusákov“. Lenže už Husákov prejav na mimoriadnom zjazde KSS, na ktorom vystúpil po návrate z Moskvy, naznačil zmenu jeho postojov. Husák vyhlásil, že pražský vysočiansky zjazd nebol legálny. Čo mohlo a nemohlo byť Z dnešného pohľadu bola československá jar v roku 1968 posledným reálnym pokusom o záchranu socializmu. Invázia podpísala rozsudok nielen nad silou komunistického hnutia, ale aj existenciou Sovietskeho zväzu. Ponúka sa tu však niekoľko otázok. Reformy boli síce nutné, lenže kde bola hranica možností? Ich prípadná úspešnosť by bola ohrozila vládnuce garnitúry vo vtedajšom sovietskom bloku, kde tiež (vrátane ZSSR) existovali sily, ktoré si želali reformy. „Socializmus s ľudskou tvárou“ by si však vyžadoval ďalší krok – deboľševizáciu komunistických strán, ktoré by sa boli museli vzdať princípu tzv. demokratického centralizmu (napríklad povoliť vo svojom vnútri existenciu frakcií) a svojej monopolnej (tzv. „vedúcej“) úlohy v politickom a ekonomickom živote spoločnosti. Bolo by to znamenalo zostrenie vnútrostraníckeho boja s nepredvídateľnými dôsledkami. Dnes by nám odkaz roku 1968 mal pripomínať, že snahy o sociálne spravodlivú spoločnosť nemusia byť automaticky spojené s totalitným systémom a boj za sociálne práva diskriminovaných nemusí znamenať boj proti slobode a demokracii.
