Kauza Talský
Vo vojenských plánoch Slovenského národného povstania zohrali východoslovenské divízie mimoriadne dôležitú, kľúčovú úlohu. Mali v príhodnú chvíľu z tyla udrieť na nemecké sily, ktoré kontrolovali karpatské priesmyky a otvoriť cestu Sovietskej armáde na Slovensko. Ak by bol tento zámer vyšiel, významne by to bývalo ovplyvnilo priebeh druhej svetovej vojny. Nemcom sa však podarilo východoslovenské divízie odzbrojiť a väčšinu ich mužstva vziať do zajatia. Za vinníka neúspechu východoslovenských divízií bol označený zástupca veliteľa generála Malára, plukovník generálneho štábu Viliam Talský. V decembri 1947 ho zato odsúdili na pätnásť rokov väzenia. Časopis Vojenská história uverejnil článok českého historika Jiřího Šolca, ktorý sa pokúsil vysloviť iný názor na Talského úlohu pri osudnom zlyhaní východoslovenských divízií. Jiří Šolc píše, že nie je známe, že by bol Viliam Talský patril k tým dôstojníkom československej armády, ktorých by ovplyvnila ľudácka ideológia a ktorí vo vzniku slovenského štátu videli príležitosť na lepšiu vojenskú kariéru ako v časoch ČSR. V politickom prostredí sa nikdy neangažoval, ba k politike a politikom zaujímal skôr zdržanlivý postoj. Hoci ho rodinné prostredie skôr viazalo k československému štátu, nepostavil sa proti osamostatneniu Slovenska a podriadil sa vývinu udalostí. Prvého júla 1940 sa stal náčelníkom štábu ministra národnej obrany generála Ferdinanda Čatloša. Podľa Jiřího Šolca síce z ministrovej priazne do istej miery ťažil, ale zároveň sa usiloval z nej aj vymykať. V novembri 1940 ho povýšili na plukovníka generálneho štábu a preložili do Banskej Bystrice do funkcie náčelníka generálneho štábu veliteľa pozemného vojska. Keď vstúpil slovenský štát na strane nacistického Nemecka do vojny proti Sovietskemu zväzu, odišiel na východný front aj Viliam Talský. Od 10. augusta 1941 bol náčelníkom štábu Rýchlej divízie. Vo funkcii sa osvedčil, a práve to bolo neskôr priťažujúcou okolnosťou pred súdom v roku 1947. Zároveň získal aj viacero slovenských i nemeckých vyznamenaní. Jiří Šolc však k tomu podotýka, že je zvyklosťou vo všetkých armádach, že dôstojníci generálneho štábu často vyznamenania automaticky „fasujú“. Na začiatku decembra 1941 sa Talský vrátil na Slovensko, kde sa pohyboval iba vo vyšších štábnych funkciách na Ministerstve národnej obrany Slovenskej republiky. Po návrate z frontu ho do 1. septembra 1942 poveril Čatloš funkciou prednostu historického oddelenia MNO. Neskôr sa stal prideleným dôstojníkom u generálneho inšpektora slovenskej armády generála Čunderlíka a prednostom školského oddelenia MNO. Od decembra 1941 až do leta 1944 Talský pôsobil vo funkcii náčelníka štábu MNO, čo vlastne zodpovedalo funkcii náčelníka generálneho štábu v iných armádach. Jeho postavenie bolo špecifické. Mal prístup k najdôvernejším informáciám o armáde a jej dôstojníkoch. Minister Čatloš mu absolútne dôveroval. Zároveň sa však Talský správal tak, že skôr či neskôr sa stal osobnosťou, o ktorú mal záujem odboj. Už sme naznačili, že vystupoval skôr ako odborník než ako politický exponent. Prípravy Slovenského národného povstania Talskému ako vojenskému odborníkovi bolo jasné, že nacistické Nemecko nemohlo po porážke pri Stalingrade vojnu vyhrať. Jediné politické východisko pre povojnové Slovensko videl v obnovení Československa. Jiří Šolc upozorňuje, že napriek tomu Talský nevyhľadával spojenie s rovnako zmýšľajúcimi dôstojníkmi, ale čakal až ho osloví niektorá odbojová organizácia. Možno sa iba domnievať, či jeho postoj vyplýval z politickej neskúsenosti alebo z vedomia vlastnej dôležitosti pri realizácii akéhokoľvek odbojového plánu, pri ktorom mala zohrať kľúčovú úlohu slovenská armáda. Podľa Jiřího Šolca sa Talského politická neskúsenosť prejavila v tom, že sa orientoval „na osoby, ktoré nepatrili k silám určujúcim chod udalostí, ale skôr k druhoradej politickej garnitúre, ktoré mali viac politických zásad než ozajstného vplyvu“. V odboji používal Talský krycie meno Láďa. Spolupracoval s dvoma odbojovými skupinami, ktorým dodával predovšetkým informácie, napríklad o nemeckej armáde alebo o nemeckých vojenských transportoch prechádzajúcich cez Bratislavu. Z rôznych dôvodov odmietol vedúcu vojenskú úlohu v odboji, no keď ho koncom jari 1944 navštívil plukovník generálneho štábu Ján Golian a požiadal ho o spoluprácu i o podporu pri získaní vedúcej vojenskej funkcie v odboji, Talský prisľúbil oboje. Nové možnosti pri príprave Slovenského národného povstania nastali v lete 1944, keď vzniklo veliteľstvo armády na východnom Slovensku. Mali sa sformovať sily, ktoré by pred Sovietskou armádou bránili Lupkoviansky a Dukliansky priesmyk. Príprava východoslovenských divízií Spolupráca Talského s Golianom sa prejavovala najmä v tom, že Talský kryl Golianove konšpiratívne styky. Napríklad ho často povolával na služobné cesty do Bratislavy. Hoci si Golian vytvoril v Banskej Bystrici z vybraných dôstojníkov Veliteľstva pozemného vojska štáb, nezasväcoval ho do podrobností príprav Povstania. Považoval ho totiž za Čatlošovho človeka, prostredníctvom ktorého si minister národnej obrany hľadá pre budúcnosť alibi. Ešte v lete, keď Talský vo funkcii náčelníka štábu MNO vydával pokyny na formovanie vojsk na východnom Slovensku, navrhol pri stretnutí s Golianom, že si v prípade povstania vezme na starosť obe východoslovenské divízie. Hoci ešte nemali dostatočný počet mužstva i vojenskej techniky, predsa len boli hlavnou vojenskou silou, ktorá bola schopná zasiahnuť Nemcov. Povstanie mali vlastne začať tieto divízie a v tyle ich mala podporovať tzv. zápolná armáda pod Golianovým vedením. Tvorcovia tohto plánu si jednak vzájomne nedôverovali a zároveň priveľmi podcenili nemeckú armádu. Golian Talského nevymenoval za veliteľa týchto divízií, hoci mu to dokonca odporúčal Londýn. Dal prednosť najprv plukovníkovi J. Imrovi a nakoniec generálovi A. Malárovi. Svoju úlohu asi zohrala okolnosť, že Talského považoval za Čatlošovho človeka. Čatloš si Talského zavolal 23. augusta 1944 do svojej kancelárie. Za prítomnosti niektorých ďalších dôstojníkov mu oznámil, že už dávno vie o jeho odbojových aktivitách. Vraj Moskva i Londýn potvrdili Čatlošovu účasť v odboji. Talský mu mal jednak v Bratislave zostaviť štáb zo spoľahlivých dôstojníkov a zostaviť zoznam vedúcich osobností odboja, s osobitným zreteľom na dôstojníkov. Talský Čatlošovi odpovedal, že taký zoznam mu môže poskytnúť iba Banská Bystrica. Potom o rozhovore s Čatlošom informoval dr. Jána Ševčíka. Nato obaja odcestovali do Banskej Bystrice, kde o tejto veci rokovali s Golianom. Rozhodli sa, že Čatloš nijaký zoznam nedostane a ak príde do Banskej Bystrice, bude okamžite zaistený. To sa aj o týždeň stalo. Talskému možno vyčítať, že keď sa stal Malárovým zástupcom, nevenoval vôbec pozornosť konšpiratívnym prípravám veliteľského zboru na vystúpenie proti Nemcom. Asi uveril Golianovmu tvrdeniu, že 70 percent jednotiek je už pripravených. Keď prišiel Talský k Malárovi, musel zistiť, že východoslovenské divízie mali iba 50 percent mužstva a zásoby munície stačili iba na krátke boje. Morálny stav oboch divízií bol na veľmi nízkom stupni. So Sovietskou armádou sa dôstojníkom, ani mužstvu nechcelo bojovať. Často to bolo zo zásadných dôvodov, prípadne na základe pochopenia, že porážka nacistického Nemecka je iba otázkou času. Čo sa týkalo prípadného ozbrojeného odporu voči Nemcom, uvedomovali si, že majú nedostatočné počty vojakov a sú zle vyzbrojení. Väčšina túžila ísť domov a tí, čo chceli bojovať proti fašizmu, odišli k partizánom. Po vypuknutí Povstania Udalosti z 28. a 29. augusta 1944 zastihli slovenskú armádu na východnom Slovensku úplne nepripravenú. Generál A. Malár odletel na Tisov a Čatlošov príkaz z Prešova do Bratislavy a všetka zodpovednosť padla na Talského. Jiří Šolc zdôrazňuje, že Talský nemal prakticky nijaké veliteľské skúsenosti. Iba na začiatku vojenskej kariéry velil technickej čate a to v podmienkach hlbokého mieru. Zastával zväčša funkcie štábnych dôstojníkov, hoci neskôr na vysokých postoch. Títo dôstojníci sami nemusia rozhodovať, zhromažďujú a analyzujú podklady pre rozhodnutia veliteľov jednotiek. Talský zrejme nedokázal sám veliť a trvať na splnení svojich rozkazov. Malo to katastrofálne dôsledky nielen pre východoslovenské divízie, ale aj pre samotného Talského. Dnes už hádam každý vie, že heslo na začatie Povstania znelo: „Začnite s vysťahovaním!“ Toto heslo bolo Talskému doručené až 30. augusta 1944 ráno. Východoslovenské divízie však ostali v pokoji. Nebol vyhlásený bojový poplach, ani mimoriadny stav na území, kde sa divízie nachádzali, ani mobilizácia osôb a techniky. Hoci boli pripravené smernice, čo robiť po obdržaní hesla, nik ich neplnil. Jiří Šolc zdôrazňuje aj ďalšiu, doslova šokujúcu okolnosť. Medzi Golianovým štábom v Banskej Bystrici a Prešovom neexistovalo spojenie, ktoré by umožňovalo nevyhnutnú komunikáciu. Ešte pred Povstaním Golianov štáb nariadil robiť spravodajskú činnosť voči nemeckej a maďarskej armáde. Spravodajské zložky východoslovenských divízií sa nechali učičíkať zdanlivo korektným správaním nemeckých dôstojníkov. Štáb sa o prítomnosti nemeckých vojsk dozvedel až vtedy, keď Nemci začali vystupovať z vojenského transportu na železničnej stanici. Napriek heslu o Povstaní neboli internovaní dôstojníci oddaní klérofašistickému režimu. Talský chcel najprv do štábu Sovietskej armády poslať majora generálneho štábu E. Polka, potom sa však rozhodol letieť do Ľvova sám. Už sme spomínali, že veliteľský zbor východoslovenských divízií nebol vôbec pripravený na nadchádzajúce udalosti. K jeho dezorientácii prispeli aj rozhlasové prejavy Čatloša a Malára. Zmätky nakoniec ukončil zásah nemeckých vojsk zo skupiny armád Severná Ukrajina. Podľa plánov, ktoré boli pripravené už pred niekoľkými mesiacmi, odzbrojili slovenské jednotky a vzali ich do zajatia. Talského prelet na sovietsku stranu sa podaril. Vo Ľvove ho prijal a pohostil veliteľ mesta generál Smirnov. Talský ho požiadal, aby informoval maršala Koneva o udalostiach na východnom Slovensku. Z Moskvy dostal Smirnov príkaz zabezpečiť prepravu Talského so sprievodom do štábu Prvého ukrajinského frontu. Ku Konevovi sa Talský dostal 1. septembra 1944. Ten si vypočul Talského návrhy na spoločné akcie v oblasti Lupkovianskeho a Duklianskeho priesmyku. Odpovedal mu, že potrebuje poznať stanovisko Moskvy, čo môže trvať dva až tri dni. Talský žiadal Koneva, aby poslal k východoslovenským divíziám styčných dôstojníkov a jeho samotného čo najskôr nechal dopraviť na Slovensko. Konev mu odpovedal, že pokiaľ nepríde stanovisko hlavného stanu z Moskvy, jeho prítomnosť na jeho štábe bude dôležitejšia. Talský sa pokúšal nadviazať rádiové spojenie s Prešovom. Odpovedalo mu zlovestné ticho. Nemci už východoslovenské divízie odzbrojili a hoci generál Malár predniesol prejav, ktorý dezorientoval najmä slovenských vojakov na východnom Slovensku, Nemci ho predsa len zatkli a podľa všetkého neskôr v Nemecku popravili. O dva dni neskôr Konev oboznámil Talského so situáciou na východnom Slovensku. Napriek ponuke pridať sa k 1. československému armádnemu zboru v ZSSR, prejavil želanie vrátiť sa na Slovensko. Po návrate pôsobil Talský v partizánskom oddiele Čapajev. Ten sa 27. novembra 1944 zlúčil so Sovietskou armádou v oblasti Vihorlatu. Veliteľstvo 1. československého armádneho zboru najprv uvažovalo, že Talského poverí nejakou vysokou funkciou. Delegácia SNR však informovala Ludvíka Svobodu, že Talský je podozrivý z vojenskej zrady. Začalo sa dlhé vyšetrovanie. Podľa Jiřího Šolca boli v tomto prípade určité rozpory medzi velením československej armády a Slovenskou národnou radou. Kým armáda by aj pripustila jeho ďalšiu vojenskú kariéru, SNR žiadala jeho potrestanie. Nakoniec sa rozhodlo, že Talský bude postavený pred Národný súd. Ten ho odsúdil na pätnásť rokov väzenia, stratu občianskych práv a zabavenie jednej tretiny majetku. Ostáva otázkou, či bol obetným baránkom, ktorý pykal za vinu iných, alebo či si takýto trest zaslúžil. Podľa všetkého plnil také úlohy, kde mu chýbali skúsenosti i osobné predpoklady. Nedokázal preto robiť to, čo bolo treba.
