Súčasná cirkev sa stále tvári manicheisticky

Ján Bunčák, sociológ

Narodil sa 19. februára 1946 v Bratislave. Po absolvovaní Strednej priemyselnej školy strojníckej začal v roku 1965 študovať sociológiu na Filozofickej fakulte UK v Bratislave. V rokoch 1966 - 1969 pokračoval na Jagellovskej univerzite v Krakove a štúdium ukončil v roku 1971 na Varšavskej univerzite. Potom pôsobil v Sociologickom ústave SAV a od roku 1993 až dodnes vyučuje na Katedre sociológie FF UK v Bratislave. V roku 1996 obhájil kandidátsku prácu v Sociologickom ústave SAV a v roku 2001 sa habilitoval ako docent na FF UK. Vo svojej práci sa zameriava na sociálnu stratifikáciu všeobecne a osobitne na sociálnu stratifikáciu Slovenska, sociálne prognózovanie, sociológiu ekonomiky a aplikáciu sociológie v ekonomických inštitúciách. Pápež zavíta na Slovensko už po tretíkrát. Na rozdiel od predchádzajúcich návštev však táto nie je vnímaná tak jednoznačne pozitívne. Prečo? - Na Slovensku dochádza k prirodzenému a postupnému vyhraňovaniu názorov. Prvú pápežovu návštevu všetci sledovali s obrovským záujmom ako niečo nové a veľmi zaujímavé. Všetko prebiehalo ešte na báze zmeny režimu. Lenže teraz je režim dostatočne dlho stabilizovaný a ľudia si začínajú uvedomovať viaceré veci a tvoriť si vlastný názor. Ďalším veľmi dôležitým faktorom je to, že slovenská, katolícky orientovaná politika sa v priebehu uplynulých rokov neobyčajne zaktivizovala a veľmi rázne presadzuje svoje skupinové záujmy. Výsledkom je, že katolicizmus sa výrazne spolitizoval. Teda aj pápežova návšteva sa chápe oveľa politickejšie ako predtým. Predchádzajúce stretnutia s hlavou katolíckej cirkvi boli vnímané skôr ako nadstranícke, no v súčasnosti sa vnímajú ako akt straníckej politiky. Čiže ak sa doteraz normálne hodnotové štiepenie vo vzťahu ku katolíckej cirkvi veľmi neprejavovalo, tak teraz nastáva tá chvíľa? - Vytváranie si vzťahu k cirkvi a k náboženstvu je neobyčajne komplikovaný problém. Toto štiepenie prebieha v zaujímavej línii. Na jednej strane stojí presvedčenie, že náboženská viera je niečo, čo má predovšetkým ideologický a vysoko duchovný rozmer a umožňuje rozdelenie sveta na sféru dobrú a sféru zlú, ktoré kopíruje delenie sveta na sacrum a profanum. No podľa druhej koncepcie nie je celkom možné oddeliť sakrálne od profánneho, lebo tieto dve veci sú vzájomne premiešané, veľmi komplikovane pospájané a ani dobro sa vlastne nedá celkom oddeliť od zla. Aké dôsledky vyplývajú z týchto dvoch filozofických koncepcií? - V súčasnosti sa na Slovensku vo vzťahu ku katolíckej cirkvi uznáva skôr tá prvá koncepcia veľmi radikálneho oddelenia sakrálneho od profánneho sveta. To akoby človek stál jednou nohou v sfére svetského a tou druhou v sakrálnom svete. Dôsledok toho je potom taký, že každý, bez ohľadu na to, čo vo svetskom svete robí, sa môže etablovať v posvätnom svete. Konkrétny príklad: pán Majský dal v jednom kostole urobiť vitráž. Akýsi zlomyseľník sa opýtal farára: „Ako to, že človek, ktorý je vo väzení, dal urobiť vitráž do kostola?“ Na čo mu farár odpovedal protiotázkou: ,,Mám to dať teraz rozbiť?“ Vlastne Majskému nikto neodopiera, že môže byť hlboko veriaci človek. Teda mafián môže byť zároveň aj dobrý veriaci? - Áno, vyvrcholením tohto uvažovania je potom tvrdenie, že aj mafián môže byť hlboko veriaci človek. Dokonca v našej tradícii existujú zbojnícke kostoly, kde je všetko ukradnuté, odovzdané a napokon posvätené. Pretože ten ,,hnusný“ každodenný svet, ktorý odmietame, je prísne oddelený od toho sveta posvätného a dobrého. Druhá koncepcia nie je ochotná prijať túto víziu sveta, pretože ľudia nemôžu byť hodnotení iba podľa toho, či veria, ale iba podľa svojich skutkov. Čiže asi ťažko môžu akceptovať zbojnícky kostol. Čo sa týka vyhraňovania názorov, tu je ,,pes zakopaný“ – teda vzniká tu otázka, či je cirkev tou inštitúciou, ktorá má z pozície svojej nadradenosti vytvárať akési hrádze proti „zlu každodenného života“ a byť jediným strážcom morálky, vyšších hodnôt – toho sakrálneho a pozitívneho. Môže pápežova návšteva posilniť túto vieru v nadradenosť? - Pápež i kardináli sú svätí. Táto sféra nemôže mať nič spoločné zo zlom. V tejto súvislosti pápežova návšteva je to, čo môže priniesť posilnenie a nadradenosť toho sakrálneho. Nadradenosť svätej obce, ktorá je výlučne pozitívna. Kedysi o svätej obci vášnivo hovoril Dominik Tatarka. Lenže ľudia nežijú v svätej obci, ale v každodennom „zlom“ svete, ale majú myslieť na ten svet dobrý. Ten ich má brániť predtým, aby ich zlo úplne nepohltilo. Je to akoby vízia veľmi polarizovaného sveta. To, čo hovoríte, pripomína manicheizmus – boj absolútneho dobra proti absolútnemu zlu... - Áno, táto manichejská konštrukcia je pre moderný svet neprijateľná, pretože samotní ľudia vedia rozlíšiť dobro od zla, a keď to vedia, majú sa o to usilovať. No tu dochádza k oslabovaniu pozície inštitucionalizovanej cirkvi, lebo tá už nie je jediným strážcom dobra. Súčasná cirkev sa stále tvári takto manicheisticky – vyťahuje tieto často stredoveké pózy a z ich pozícií hodnotí dnešný svet. Lenže na Slovensko preniká aj iné myslenie, pre ktoré je manicheizmus neprijateľný. A z tohto vzniká cibrenie názorov. V stredoeurópskom priestore, napriek habsburskej rekatolizácii, nikdy nevznikla konfesionálna monokultúra. Vždy tu popri sebe existovali viaceré cirkvi. Ako si potom možno vysvetliť mýtus o katolíckom Slovensku, ktorý je v súčasnosti prezentovaný takmer ako samozrejmosť? - Slovensko je v mnohých aspektoch dedičom uhorských tradícií. Čiže aj tento mýtus je prevzatý z mýtu o katolíckom Uhorsku. Súvisí to do značnej miery so slovakizáciou katolíckej cirkvi po roku 1918. Nie je to tak trochu paradox, že v súčasnosti katolícka cirkev zastáva pozíciu obhajcu národnýchzáujmov, keď v minulosti túto úlohu tradične zohrávali skôr evanjelici? - Ono to má svoju logiku. Cirkev sa vždy snažila nadväzovať na univerzálne hodnoty, no v priebehu 19. storočia si začala osvojovať aj národnostnú problematiku. V celej strednej Európe niet cirkvi, ktorá by nemala aj nacionálnu dimenziu. Zoberme si Chorvátov a Srbov. Ktorí z nich sú lepší kresťania? Jedni sú katolíci, druhí pravoslávni. Oba národy sú vášnivo nacionálne a ich náboženstvo má vášnivo nacionalistický rozmer. Rovnako i Poliaci – katolicizmus bol niečo, čo ich bránilo pred pravoslávnymi Rusmi. Keď naša cirkev tvrdí, že sa inšpiruje príkladom Poľska, napr. v otázke konkordátu, tak treba podotknúť, že v Poľsku plnila katolícka cirkev túto úlohu dlhodobo. Z toho vyplýva, že v Poľsku mala celkom iné postavenie, lebo bola jediným arbitrom národnej identity... - A na Slovensku nás katolicizmus od roku 1918 bránil pred ,,bezbožnými“ Čechmi... Pápež vyhlási za blahoslavených sestru Zdenku Schelingovú a biskupa Vasiľa Hopku. No obaja sú v spoločnosti prakticky neznámi. Bude to mať vôbec nejakú odozvu u občanov? Môže sa vytvoriť nejaký kult, nejaká tradícia, akej sa teší napríklad Jan Nepomucký v Čechách? - Nie, lebo v danom prípade to ani nie je cieľom. Tu je skôr paralela so sviatkami. Ľudia majú radi, keď im dajú sviatok, deň voľna. Rovnako majú radi, keď niekoho spomedzi nich vyhlásia za výnimočného. To ešte neznamená, že musí vzniknúť nejaká masová väzba. Dôležitý je samotný fakt, že hlava cirkvi si všíma a dokáže nájsť pozitívne príklady v tejto krajine. Blahoslavení neplnia iba inštrumentálnu rolu, lebo cirkvi by bohato stačili tí, ktorí už sú. Je to ocenenie pre rôzne národné skupiny. Obaja blahoslavení symbolizujú odpor voči komunizmu, ktorý je u katolíckej cirkvi nepopierateľný. Zvykne sa automaticky tvrdiť, že katolíckej cirkvi išlo za minulého režimu v prvom rade o politickú slobodu v zmysle liberálnej demokracie. Namieste je však otázka: nebolo v záujme cirkvi iba slobodné vyznávanie viery? Veď cirkev fungovala aj vo frankistickom Španielsku, salazarovskom Portugalsku alebo pinochetovskom Chile. - Skôr by som hľadal súvislosti niekde inde – katolícka cirkev na Slovensku a v celej strednej Európe je silne antikomunistická. To platí. Silný antikomunizmus v nej posilňuje manicheizmus, ktorý vníma svet rozdelený na dobrý a zlý. Tento pohľad sa už nedá ,,predať“ v západnej Európe, no je to alfa a omega vnímania sveta vo východnej Európe. Tu zo strednej a východnej Európy má vzísť obnova katolicizmu na báze manicheizmu. Tu vidím príčinu, takého silného antikomunizmu, veď pred dvadsiatimi rokmi nebola cirkev až taká antikomunistická. To myslíte vážne? - Áno, veď katolícka cirkev akceptovala taliansku komunistickú stranu. Ale to bola talianska cirkev, fungujúca v prostredí liberálnej demokracie... - To znamená, že antikomunizmus nevyplýva z katolíckej doktríny ako takej, ale z iných, trochu zložitejších kalkulácií. Katolícka cirkev v celej postkomunistickej Európe si udržala mnoho zo svojho antidemokratizmu, sociálneho konzervativizmu a antiliberalizmu (v zmysle antizápadnosti). Bude v jej vnútri nasledovať proces liberalizácie, prispôsobovania sa dnešnému modernému svetu (akési druhé aggiornamento) alebo bude cirkev ďalej stavať na antimodernizme? - To, že by sa cirkev sama od seba zmodernizovala v najbližšom čase asi „nehrozí“. Mechanizmus však vidím niekde úplne inde. Niežeby katolícka cirkev uvažovala, akou chce byť. Závisieť to bude od sociálnych mechanizmov v spoločnosti. Ak sa v spoločnosti začne posilňovať výrazne antimanicheistický pohľad na svet, tak aj katolícka cirkev bude musieť hľadať spôsob, ako sa mu priblížiť. Ak sa to nestane, tak veľmi rada bude pokračovať v línii tradicionalistickej. Katolícka cirkev je v celom tom ,,sanitárnom kordóne“ od Litvy cez Poľsko, Slovensko, Maďarsko, Chorvátsko až po Slovinsko výrazne antimoderná. Sú tu však aj značné rozdiely. V Poľsku majú kvalitnú Katolícka univerzita v Lubline, no my tu podobnú inštitúciu nemáme a slovenskej katolíckej cirkvi tak chýba určitá hlbšia sebareflexia. Nespočíva problém aj v tom? - Tento aspekt treba vnímať historicky. Katolícka cirkev a cirkevný život na Slovensku po roku 1948 bol silno poškodený. O tom niet pochýb. Nevyvíjal sa intelektuálne. Pretože intelektuálny vývoj náboženského uvažovania výrazne stagnoval, je úžasne ťažké dohnať štyridsať-päťdesiat rokov. V Poľsku nikdy nestagnoval. Publikovali sa tam knihy, existoval tam čulý intelektuálny život. No dnes na Slovensku takmer nenájdete nejaký hlbší intelektuálny katolicizmus. U nás mal katolicizmus predovšetkým ľudový charakter, čo je jeho sila, ale zároveň obrovská slabosť. Pred pár rokmi Ladislav Pittner, vtedy ešte člen KDH, napísal do SME článok, v ktorom takpovediac vzdal hold malému bohabojnému slovenského roľníkovi, ktorému môžeme vďačiť za všetko pozitívne, čo v národe prežilo. Idealizácia vidieka a poukazovanie na skazenosť mesta bola prítomná možno ešte v predvojnovej literatúre. Nie je však tento odkaz už dávno prežitý? - K tomuto odkazu sa napodiv hlási strašne veľa ideológií. Komunisti sa hlásia k malému človeku, ktorý napriek všetkému prežil. Hlásia sa k tomu kresťania, hlási sa k tomu kdekto. Táto adorácia ľudovosti má u nás neobyčajne hlboko zapustené korene. Je hlboko zakorenená aj v každodennom uvažovaní. Keď sa Slováka opýtate, aké jedlo má najradšej, tak bezprostredne povie, že bryndzové halušky. Pritom to vôbec nemusí byť pravda. To sú také celonárodné mýty a utkvelé predstavy. Keď sa chce politik na niečo odvolať, tak sa odvolá na utkvelú predstavu, že nie je nič krajšieho ako rodná dedinka v údolí. Manipulácia s obrazom Slovenska je stále prítomná, a nielen v literatúre. Rodná dedinka, maličké domčeky, dobrá mama, pracovitý otec, všetci svorne pracujú, spievajú si a potom sa modlia – to je obraz slovenskej selanky. Na to sa odvoláva nielen Pittner, ale aj Biľak, lebo odtiaľ pochádzajú. Na Slovensku síce našťastie nemáme Rádio Maryja alebo strany typu Liga poľských rodín, či Samoobrana, no posledné iniciatívy KDH ho k týmto inštitúciám priblížili. Kresťanskí demokrati sami o sebe tvrdia, že sú bežcami na dlhé trate. Môžu takéto postupné kroky vyústiť do zmeny charakteru štátu? - Zo zmeny režimu po ´89 dodnes vyplýva množstvo dôsledkov. Napríklad rozdelenie Česko-Slovenska sa v tom čase zdôvodňovalo tým, že Slovensko je priveľmi ľavicové a Čechy sú priveľmi pravicové. A pravicové Čechy predsa nemôžu vydržať s ľavicovým spiatočníckym Slovenskom! Po desiatich rokoch je zrazu všetko inak: v Čechách vládnu sociálni demokrati a my máme konzervatívnu vládu, ktorú im dávajú v mnohom za príklad. Čosi podobné sa odohráva aj vo vzťahu ku katolíckej politike, ktorá sa tu naplno presadila a ľudia sa začínajú spamätávať – no veď až tak ďaleko sme to nechceli! Nikto nemá nič proti cirkvi, lenže odrazu sa mnohé veci dostali až priďaleko. Čarnogurský a ostatní katolícki politici mali snahu dotiahnuť veci čo najďalej, lebo vedeli, že ak to nedosiahnu v tomto období, tak takáto šanca sa už viac nemusí zopakovať. Dnes sa však ľudia pýtajú: Kam ďalej sa ešte dá ísť? Zaujímavý je fakt, že podľa prieskumov verejnej mienky aj v katolíckom prostredí je nesúhlas s politickou úlohou cirkvi výrazne väčšinový... - Áno, a každá ďalšia akcia sa stáva kontraproduktívna. Napríklad vyučovanie náboženstva v školách – nejde síce o nijaký prevrat, ale tým, že sa to uzákoňuje, to začína ľuďom prekážať. V tridsiatych rokoch sa sociálny demokrat Ivan Dérer pokúšal obmedziť vplyv cirkvi na školstvo zavádzaním štátnych meštianok, a teraz po sedemdesiatich rokoch sa akoby oblúkom vraciame späť a cirkevné školstvo sa posilňuje na úkor štátneho... - Niekedy sa tomu hovorí politické kyvadlo. Vzhľadom na volebný výsledok presadzuje KDH svoju agendu nadštandardne. Sekulárna a liberálna časť obyvateľstva je v defenzíve. Môže tento neústupčivý postoj KDH viesť ku konfliktu? - Pochopiteľne áno, ale nemusí to mať okamžitú „štiepnu“ funkciu. Lenže dochádza k tomu, že ľudia sú nútení reflektovať a klásť si individuálnu otázku, ako ďalej vo vzťahu k cirkvi. Medzi vzdelanejšími ľuďmi je dnes totiž iba málokto ochotný akceptovať manicheistické a priveľmi ľudové chápanie katolicizmu, lebo už sú trochu osvietení. V tejto súvislosti mi zišla na um iná spojitosť. V poslednom čase sa tu veľa diskutuje o tom, že „stará“ západná Európa je jednak priveľmi sekularizovaná a ovplyvnená osvietenstvom, z čoho vyplýva jej „slabosť“ a viera v inštitucionálne riešenie konfliktov, a jednak, že je priveľmi socialistická a nie je schopná uskutočňovať dôležité reformy. A preto duchovná obroda a reformy vzídu z ,,novej Európy“. - V tejto súvislosti sa ešte raz vrátim k manicheizmu. Viacerí ľudia si všimli, že vlastne aj pravicová politika sa stala kruto manicheistická, rozdeľujúca svet na dobrý a zlý a vznikol tu špecifický postkomunistický liberalizmus. Západná Európa už takto dávno neuvažuje a už ani nebude. Tento model je pre ňu neprijateľný. Nielen v náboženskom svete, ale dokonca aj v politickom svete sa veci chápu ako veľmi zložité a kde je premiešané dobré so zlým. Nemožno hovoriť o „dobrom“ socializme bez výhrad, nemožno hovoriť o „dobrom“ Frankovi bez výhrad a nemožno hovoriť ani o „dobrej“ Španielskej republike bez výhrad. Takto dnes veci nestoja nikde na svete. Žiaľ, len u nás sa niektorí pokúšajú prezentovať takéto videnie sveta, vyostrené do krajných pozícií. Jedno z najstarších kultúrnych a náboženských štiepení na Slovensku bolo štiepenie medzi katolíkmi a evanjelikmi. Do akej miery ešte zohráva úlohu konfesionálne štiepenie na politickej scéne? - Na politickej scéne to už veľký význam nemá, no je to neobyčajne dôležité delenie v spoločensko-náboženskej rovine. Tým, že na Slovensku sú katolíci i protestanti, to Slovákom umožňuje oveľa rýchlejšie a dynamickejšie reagovať na mnohé podnety, ako napríklad môžu reagovať Poliaci alebo Chorváti, teda príslušníci tých národov, kde dominuje iba jedno náboženské vierovyznanie. Náboženská rôznorodosť urýchľuje spoločenský kvas a myslenie. Vzťahy štátu s katolíckou cirkvou a Vatikánom sú nadštandardné. Čím si však vysvetľujete pasivitu evanjelickej cirkvi, ktorá sa priveľmi neusiluje o usporiadanie vzťahov so štátom na podobnom základe? - Vo svojej odpovedi parafrázujem slová biskupa Fila: Sú veci, ktoré nemusí zabezpečovať niekto zvonku, lebo sú dané vopred a priori. Keďže záruky sú v nás, dané od Boha, tak ich nepotrebujeme mať posvätené štátom. Na základe toho sa domnievam, že protestanti nepotrebujú nijaké zmluvy. Okrem toho malé cirkvi ako Cirkev bratská či adventisti alebo povedzme jehovisti nijakú zmluvu nepotrebujú, a niektoré dokonca ani nežiadajú peniaze od štátu. Prečo sa však potom katolícka cirkev tak vehementne usiluje o takúto zmluvnú inštitucionalizáciu vzťahov? - Keď počúvate katolícky klérus i Vatikán, tak zdôrazňujú, že východná Európa by mala poskytnúť impulz na ozdravenie západnej Európy. Súvisí to s prebiehajúcim procesom ,,protestantizácie“ katolíckej cirkvi v západnej Európe. Vatikánske vedenie katolíckej cirkvi sa preto snaží udržať si tú pozíciu, ktorú už na Západe dávno stratilo. Domnievam sa, že proces ,,protestantizácie“ však skôr či neskôr prebehne aj na Slovensku. Zoberme si napríklad výučbu náboženstva na školách. Nebudú ostatné nekatolícke menšiny diskriminované? - Povedzme za prvej republiky, v čase, keď mali katolícke deti hodinu náboženstva, evanjelici so židmi mali voľno. To veľmi posilňuje identitu. Tu nejde o hru na víťaza a porazeného, ale ide o identitu. Evanjelici už dávno pochopili, aké je výhodné byť menšinou, je to neuveriteľne exkluzívna záležitosť. Koniec koncov to prednedávnom pochopili aj Maďari v politickej rovine. Pri sčítaní ľudu v roku 2001, na rozdiel od Českej republiky, na Slovensku výrazne stúpol podiel veriacich. Do akej miery je to prejav uvedomelej viery a do akej miery prejav konformizmu? - Je to do značnej miery prejav konformizmu. Existujú nejaké rozdiely medzi katolíkmi a evanjelikmi? - Zásadné nie. Je tu však viacero faktorov. Na prvom mieste ide o konformizmus a ďalej o otázku individuálnej identity. Ľudia hľadajú svoju identitu a môžu ju vyjadriť prostredníctvom viery. Tretí faktor je nacionálny. A zasa tu pôsobí efekt politického kyvadla, ktorý až do tohto sčítania ľudu dosiahol vrchol, a teraz, keď sledujeme diskusie v médiách, tak je čoraz viac zháčených ľudí, ktorí hovoria: ,,Síce som sa prihlásil ako katolík, ale ja som to až tak nemyslel.“ V postkomunistických krajinách je zaujímavý fenomén konverzie viery. Z „veriacich“ komunistov sa stali veriaci katolíci. - Množstvo ľudí potrebuje niekam patriť a svoju identitu si utvrdzujú príslušnosťou k nejakej skupine. Ako slovenská verejnosť vníma snahy cirkvi o zasahovanie do vecí verejných? - V sociologickom prieskume nám vyšlo, že Slováci neradi vidia, keď cirkev priveľmi zasahuje do politiky, a keď to robí, tak vzbudzuje reakcie nevôle. No toto si KDH a katolícka politika nie celkom dobre uvedomujú. Pred voľbami biskup Sokol veriacim odporučil nevoliť liberálov, nevercov a komunistov, teraz zasa hovorí o „sprisahaní“ proti cirkvi. Do akej miery takéto vyjadrenia ovplyvňujú dôveryhodnosť katolíckej cirkvi? - Znižujú ju, to je prirodzené. Zasa je to spojené s tým, že len čo sa cirkev exponuje v inej oblasti ako duchovnej, tak sa ocitá takpovediac mimo „svojho ihriska“ a stráca body. Samozrejme, vždy existujú pevne veriaci, ale v širokej verejnosti to nemôže priniesť pozitívny výsledok. Spomenuli ste skupinu pevne veriacich. Spôsob chápania a prežívania náboženskej viery a miery integrácie ľudí so svojou cirkvou je rozdielny. Existujú viaceré náboženské typy. Ako to vyzerá s ich rozložením podľa nábožensko-sociologickej typológie? - Rozoznávame päť náboženských typov. Cirkevno–náboženský typ je v populácii zastúpený zhruba 20 percentami. To sú tí skalní. Zväčša ho tvoria ženy s vyšším vekovým priemerom. Sú to predovšetkým dôchodcovia, zamestnanci strednej triedy a robotníci. Najčastejšie majú základné alebo úplné stredné vzdelanie a žijú v obciach do päťtisíc obyvateľov. Čo je zaujímavé, najmä ak sa porovnávame s krajinami, kde je katolicizmus intelektuálnejšie založený, tak u nás ľudia o náboženstve vedia strašne málo. Ich znalosti náboženstva sú až zúfalo naivné – u nás vládne všeobecné presvedčenie, že stačí hlboko veriť, často sa modliť a chodiť do kostola, a vtedy som dobrý veriaci. Ale ich náboženské poznatky sú mizivé. Ďalšie typy kontinuálne pokračujú, cez najrozšírenejší tradične náboženský typ (zastúpený je takmer 30 percentami) liberálne náboženský, nábožensky ľahostajný až po nenáboženský typ. Medzi ateistami sú nadštandardne zastúpení muži (až 56 %) a je u nich najnižší vekový priemer a najviac zo všetkých typov má vysokoškolské vzdelanie. V Banskej Bystrici bude pápež celebrovať omšu na Námestí SNP. Katolícka cirkev má stále problém identifikovať sa s Povstaním a otvorene sa k nemu prihlásiť. Možno tento akt vnímať ako snahu o priblíženie sa k SNP, ktoré doteraz brala skôr ako luteránsko-komunistickú záležitosť? - To je veľmi komplikovaná otázka. Možno preto padla voľba na Banskú Bystricu, aby cirkev ukázala, že SNP jej už inštitucionálne neprekáža. Takže je to vyjadrenie minimálne hodnotovej neutrality. Možno to vnímať ako symboliku miesta. No čoraz menej by som dával cirkev do súvislosti so slovenským štátom. Pre katolícku cirkev je to skôr traumatizujúca záležitosť. Hoci zasa na druhej strane je tam ešte relatívne veľký osobný vplyv. Sú tam mnohí ľudia, ktorí získali vzdelanie za slovenského štátu a sú akoby priamymi pokračovateľmi čohosi, čo sa vtedy začalo. Slovenský štát je súčasťou ich individuálnej histórie. Inštitucionálne by som to však nespájal. Katolícka cirkev sa predsa výrazne dištancovala od politiky slovenského štátu. Akú rolu zohrala katolícka cirkev pri vytváraní moderného nacionalizmu v 90. rokoch? - Toto je jedna z oblastí, kde katolícka cirkev výrazne tápala a nevedela sa osobne rozhodnúť. Na jednej strane kardinál Korec odhaľoval v Bánovciach pamätnú tabuľu Jozefovi Tisovi, no potom z toho s rozpakmi „vycúval“. Cirkev ako inštitúcia však nikdy nepodporovala slovenský militantný nacionalizmus. Lenže je tu veľmi veľa osobných spojení s nacionalizmom. Nie je to istý paradox, že katolícka cirkev akoby stále niečo dobiehala? - Áno aj nie. Keď si to zoberieme globálne, tak sú časti sveta, kde výrazne dobiehala, a sú časti sveta, kde výrazne predbiehala, napríklad v Latinskej Amerike. Na Slovensku katolicizmus vždy dobiehal. Vždy to tak bolo. Ale vyplývalo to z toho, že Slovensko nie je centrom, z ktorého vyžaruje európsky rozvoj, ale je skôr perifériou. Dôležité je, že nás vývoj vôbec zachytil! Ešte pár sto kilometrov a už by sme hovorili inak... Smer nedávno otvoril otázku odluky cirkvi od štátu. Do akej miery je to reálne a do akej miery by to cirkvám pomohlo? - Odluka cirkvi od štátu je niečo, čo už malé cirkvi z vlastnej vôle robia. Adventisti siedmeho dňa nechcú od štátu nič. Rovnako i jehovisti. Je dosť malých cirkví, ktoré dobrovoľne žijú v odluke od štátu. Len čo cirkev rastie, stáva sa veľkou, začína sa rozvíjať jej inštitucionálny aspekt, stúpajú aj jej organizačné náklady. Odrazu je tu množstvo členov, ktorí sú veľmi laxní a nemôžete sa na nich spoľahnúť, že prispejú. Čím väčšia cirkev, tým väčšia tendencia k tomu, aby mala zabezpečené zdroje financovania zo strany štátu. Okrem toho katolícka cirkev je presvedčená o potrebe silnej inštitucionalizácie a o sebe samej ako strážcovi morálnych hodnôt.

S hosťom SLOVA sa zhováral Marián Repa