Temný realizmus

V jednom vtipe zo začiatku 90. rokov sa hovorilo: Optimisti sa učia po anglicky, pesimisti po rusky a realisti strieľať... John Gray, profesor európskych štúdií na London School of Economics, ponúka vo svojej knihe Márne ilúzie podobný temno-realistický obraz.
Počet zobrazení: 1382
gray-m.jpg

V jednom vtipe zo začiatku 90. rokov sa hovorilo: Optimisti sa učia po anglicky, pesimisti po rusky a realisti strieľať... John Gray, profesor európskych štúdií na London School of Economics, ponúka vo svojej knihe Márne ilúzie podobný temno-realistický obraz. Napísal ju v roku 1998 a doplnil v roku 2002, aby nám pripomenul, že ani 11. september, boj proti terorizmu a nový unipolárny svet na jeho základnom tvrdení nič nezmenili: „Globálny voľný trh je odsúdený na zánik. V tomto, podobne ako v mnohom inom, sa podobá inému experimentu utopického sociálneho inžinierstva 20. storočia – marxistickému socializmu.“ Podľa autora musí svet riešiť jeden zakladaný rozpor. Snaha zavádzať pre všetky kultúrno-ekonomické celky rovnaké pravidlá voľného trhu a minimálneho štátu je výrazom utopického presvedčenia s koreňmi v osvietenstve, podľa ktorého všetky ľudské spoločnosti smerujú prirodzene k bodu vzájomnej konvergencie. Skúsenosť však ukazuje, že to tak nie je. Úsilie postaviť politickú vôľu nad skutočnosť odlišnosti kultúr vedie navyše k ekonomickým, sociálnym a politickým katastrofám. Na druhej strane, globalizácia (ktorú autor definuje ako technologickým pokrokom podmienené zvyšovanie migračnej schopnosti kapitálu a pracovnej sily) berie vládam nástroje ovplyvňovať ekonomický život v zhode so špecifickými potrebami. Všetky sú nútené sledovať v zásade rovnakú politiku, vychádzajúcu viac či menej z projektu „Novej pravice“. Nutnosť robí z deregulácie trhu, minimalizácie štátu, znižovania ekologických a sociálnych štandardov v zásade nespochybniteľnú dogmu. Funguje to ako samosplniteľné proroctvo. Kritiku terajšej podoby globalizácie zhŕňa autor do siedmych téz a jednej otázky. Predovšetkým, historický vývoj ukazuje, že voľný trh nie je výsledkom prirodzeného vývoja, ale výtvorom cielenej politiky silného štátu. Stačí si všimnúť, akú úlohu zohrala politická moc pri presadzovaní laissez faire vo viktoriánskom Anglicku, či deregulačných experimentoch v Británii, Novom Zélande a Mexiku v 80. a začiatkom 90. rokov. Neregulovaý trh tak bez štátu nemôže existovať. Svojím pôsobením však zároveň podkopáva jeho sociálnu súdržnosť, stáva sa politicky neudržateľným. Demokracia a voľný trh sú tak konkurentmi, nie partnermi. Projekt, snažiaci sa uviesť do súladu trhovú ekonomiku s demokratickým štátom, je v definitívnom úpadku. Jeho najočividnejšia alternatíva – socializmus – však tiež ako systém skrachovala. V postkomunistických spoločnostiach (najmä v Rusku a Číne) to však neviedlo k prebratiu „západných“ noriem. Namiesto toho vznikajú domáce formy kapitalizmu, čo ďalej popiera tézu o nutnej konvergencii spoločenských systémov. Piatym autorovým tvrdením je, že marxizmus-leninizmus a ekonomický racionalizmus voľného trhu majú mnoho spoločného. Oba sú variantmi osvietenského modelu nahradenia diverzity ľudských kultúr jednou univerzálnou civilizáciou. Ako také sú odsúdené na neúspech a týka sa to aj ich reálnych nositeľov. Sovietsky zväz zanikol s pádom komunizmu, Spojené štáty strácajú svoje miesto „lídra západného sveta“. Práve v tom sa totiž prejavuje fúzia ideológie voľného trhu s predstavou o americkej výlučnosti. Globálny trh je americkým projektom, aj keď nie je výsledkom „sprisahania korporácií“, ale skôr arogantného presadzovania ideológie bez ohľadu na realitu. Poslednou tézou sa Gray vracia na začiatok argumentácie – chronická neistota postmoderného kapitalizmu, najmä v jeho najzhubnejších variantoch voľného trhu, podrýva niektoré z centrálnych inštitúcií meštiackeho života. Je zo v zásade konzervatívna predstava – neregulovaný trh ničí strednú triedu, na ktorej demokracia stojí. Voľný trh a demokracia sú nezlučiteľné. A tak nasleduje otázka - čo robiť? Všetky ešte existujúce alternatívne modely (európsky sociálny štát, japonský systém) sú vo svojej dnešnej podobe odsúdené na zánik. Vo svete globalizácie sú neudržateľné. Gray nemá pripravené nijaké definitívne riešenie. Jeho očakávania sú pesimistické – neexistuje kombinácia sile a vôle zmeniť smer súčasného vývoja. Blížime sa do obdobia anarchie štátov presadzujúcich si svoje záujmy. Kríza však opäť postaví do centra pozornosti potrebu regulácie a táto staronová myšlienka si nájde politického nositeľa. Jej konkrétna podoba je však stále otvorená. Kniha teda nepodáva návod na budovanie „lepšej spoločnosti“. Má i svoje nedostatky – omnoho podrobnejšie by si bolo treba všimnúť vzťah medzi terajším vývojom a veľkými korporáciami. Dáva však dobré vysvetlenie, prečo smerujeme ku kríze a prečo sa jej nevyhneme. Máme sa teda učiť strieľať, pán Gray? V istom zmysle áno. Namiesto Hayeka a Smitha treba čítať Hobbesa a Malthusa. (John Gray: Marné iluze. Falešné představy globálního kapitalizmu. Paradigma.sk 2003, 264 strán.)

Facebook icon
YouTube icon
RSS icon
e-mail icon

Reagujte na článok

Napíšte prosím Váš text.

Blogy a statusy

Píšte a komunikujte

ISSN 1336-2984